6Cdo/95/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu Fondu na podporu vzdelávania, so sídlom v Bratislave, Panenská 29, IČO: 47 245 531, zastúpeného AENEA Legal s. r. o., so sídlom v Bratislave, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Marian Garaj, proti žalovanému T. H., bývajúcemu v A. S., zastúpenému HADBÁBNA & spol., advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Žiline, Prielohy 1012/1C, IČO: 47 249 722, v menej ktorej koná ako konateľ JUDr. Emil Hadbábny, o zaplatenie 6.827,15 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27Cpr/2/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. mája 2015 sp. zn. 6CoPr/9/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. augusta 2014 č. k. 27Cpr/2/2013-467 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom ako bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným plnením z neplatného právneho úkonu (dohôd o vykonaní prác uzavretých medzi žalobcom a žalovaným), zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. mája 2015 sp. zn. 6CoPr/9/2014 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou.

3. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalobca, ktoré odôvodnil odňatím jeho možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) a dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a) a c) O. s. p. Podľa žalobcu odvolací súd pochybil, keď na prejednanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie nenariadil pojednávanie napriek tomu, že si tovyžadoval dôležitý verejný záujem. Jeho existenciu odôvodňoval v prvom rade zo svojho verejnoprávneho charakteru, ktorý je daný tým, že bol zriadený priamo zákonom (zákonom č. 396/2012 Z. z. o Fonde na podporu vzdelávania) a že jeho zdrojmi sú okrem iného aj dotácie zo štátneho rozpočtu a prostriedky poskytnuté z Fondu národného majetku Slovenskej republiky (§ 8 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2015). Na realizáciu svojej hlavnej činnosti tak používa aj peňažné prostriedky, ktoré majú charakter verejných financií. Kontrola zákonnosti, oprávnenosti a transparentnosti nakladania so zdrojmi fondu, vrátane vyplácania odmien v pracovnoprávnych vzťahoch, je preto podľa žalobcu dôležitým verejným záujmom. V druhom rade poukázal na to, že jeho hlavnou činnosťou je poskytovanie pôžičiek pre študentov a pedagógov, teda činnosť, ktorú možno označiť za činnosť vo verejnom záujme, pretože prináša majetkový a aj iný prospech mnohým občanom. Rozhodnutie súdov vo veci samej tak malo priamy vplyv na zúženie jeho zdrojov, a teda aj na jeho hlavnú činnosť. Poukázal aj na zvýšený záujem médií, poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky o skutkovo a právne podobné spory, v ktorých figuruje ako strana sporu. Uvedené skutočnosti dostatočne zdôvodňujú dôležitosť verejného záujmu, pre ktorý bolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Ak tak odvolací súd neučinil, porušil tým § 214 ods. 1 písm. d) O. s. p. a odňal mu možnosť konať pred súdom. Žiadal preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu zmeniť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že odvolací súd postupoval procesne správne, keď na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie. Nestotožnil sa ani s jedným z dôvodov, ktorými žalobca odôvodňoval existenciu dôležitého verejného záujmu. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.

7. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. bolo možné dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.

8. Podľa § 238 O. s. p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a napokon tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že jedovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3).

9. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

10. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nebolo prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

11. Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g) O. s. p. žalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

12. Žalobca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.].

13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať aj situáciu, kedy odvolací súd existenciu dôležitého verejného záujmu neposúdi správne a na prejednanie odvolania nenariadi pojednávanie.

14. Podľa § 214 ods. 1 písm. d) O. s. p. platilo, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s.p. v ostatných prípadoch bolo možné o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

15. Občiansky súdny poriadok v citovanom ustanovení použil pojem „dôležitý verejný záujem“ bez bližšej konkretizácie jeho obsahu. Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z. (zmena Občianskeho súdneho poriadku) uvádza, že sa odvolacím senátom necháva na voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod. Dôležitým verejným záujmom tak môže byť rozhodovanie právnych vecí, ktoré by sa nepriamo mohli dotýkať väčšieho okruhu osôb, ktoré nemajú postavenie strany sporu. Najvyšší súd napríklad v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012 k pojmu dôležitý verejný záujem uviedol, že jeho existencia je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V ďalšom rozhodnutí z 30. októbra 2012 sp. zn. 1 Cdo 87/2011najvyšší súd konštatoval, že verejný záujem je časovo a miestne premenný stav, a preto sa musí posudzovať len v konkrétnej situácii, v konkrétnom mieste a čase. Je preto vecou súdu posúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem, alebo nie. Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný, ak daná právna vec sa netýka iba strán sporu, ale vzťahuje sa na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú stranami súdneho konania).

16. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca nedôvodne odvodzoval existenciu dôležitého verejného záujmu zo zvýšeného záujmu médií, poslancov a ministerstva o tento, ako aj o obdobné prípady. Záujem verejnosti, médií, verejných a ústavných činiteľov sám o sebe neodôvodňuje existenciu dôležitého verejného záujmu, pretože absentuje podmienka, že rozhodnutie vo veci by malo na tieto osoby dopad. V opačnom prípade by už len malý záujem verejnosti navodzoval povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie v každej veci, čo nebolo v súlade s koncepciou Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa zásadne pojednávanie na prejednanie odvolania, nenariaďovalo (§ 214 ods. 2 O. s. p.).

17. Rovnako nedôvodná je aj námietka žalobcu, že existencia dôležitého verejného záujmu je naplnená, pretože je subjektom zriadený zákonom a časť jeho zdrojov má charakter verejných financií. Najvyšší súd v rozhodnutí z 29. apríla 2011 sp. zn. 1 Cdo 8/2011 konštatoval, že dôležitý verejný záujem nie je daný iba tým, že v osobe strany sporu ide o verejnoprávnu inštitúciu. Tieto závery platia aj v prípade, ak žalobca bol zriadený osobitným zákonom a časť jeho zdrojov možno považovať za verejné financie. Podobne aj tu musí pristúpiť ďalšia podmienka, že otázky, ktoré sú predmetom sporu, môžu mať širší spoločenský dopad a ochrana práv a právom chránených záujmov strán sporu by mohla byť významná i pre iné subjekty.

18. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že dôležitý verejný záujem predstavuje jeho hlavná činnosť, ktorou je poskytovanie pôžičiek študentom a pedagógom, a teda rozhodnutie vo veci samej má priamy vplyv na túto činnosť, najvyšší súd konštatuje, že existencia dôležitého verejného záujmu musí byť prítomná v tom spore, v ktorom sa posudzuje; nestačí, aby sa existencia tohto záujmu prejavila až následne v ďalšej činnosti žalobcu po právoplatnom skončení veci. V danom prípade išlo o posúdenie platnosti dohôd o vykonaní prác, teda dvojstranných právnych úkonov, pričom v obdobných veciach, kde predmetom konania bolo posudzovanie obsahu, prípadne existencie dvojstranného právneho úkonu, najvyšší súd opakovane (1 Cdo 8/2011, 2 Cdo 133/2011, 4 Obdo 17/2011) dospel k záveru, že nebola splnená podmienka dôležitého verejného záujmu v zmysle § 214 O. s. p. Právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. 2 Cdo 133/2011 a sp. zn. 4 Obdo 17/2011 boli preskúmané aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý ich považoval za ústavne udržateľné (porovnaj I. ÚS 92/2012).

19. Dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom tým, že odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie podľa § 214 ods. 1 písm. d) O. s. p., je preto neopodstatnená.

20. Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu vyčíta, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci); k tejto námietke však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o jeho opodstatnenom uplatnení), dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

21. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 O. s. p., a neboli zistené ani podmienky prípustnostipodľa § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c) C. s. p. bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

22. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v dovolacom konaní, priznal ich plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

23. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.