6 Cdo 95/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R o z s u d o k

v m e n e S l o v e n s k e j   r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka, v právnej veci žalobcu JUDr. R. J., bývajúceho v M., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. Martinom Keltošom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave, Mickiewiczova 2, proti žalovanej A. M., o nahradenie vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu a iné, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. 5 C 249/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. januára 2011 sp.zn. 9 Co 111/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 18. decembra 2008 č.k. 5 C 249/08-282 nahradil vyhlásenie vôle žalovanou uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorou na neho prevedie nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. X. ako pozemky parc. č. 551/1 - orná pôda vo výmere 284 m2 a parc. č. 511/2 - orná pôda vo výmere 288 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území M., za kúpu cenu 145 000,-Sk (4 813,12 €). Konanie o protižalobe o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve z 18. marca 2001 zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi, na účet jeho zástupcu, náhradu trov konania a náhradu trov štátu. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci samej vychádzal z toho, že účastníci uzavreli 18. marca 2001 „Zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy“, ktorá má všetky podstatné náležitosti požadované ustanovením § 50a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“) v spojení s jeho ustanoveniami o kúpnej zmluve. Dospel k záveru, že z kontextu zmluvy z 18. marca 2001, najmä z označenia jej účastníkov ako „budúci kupujúci a budúca predávajúca“, označenia nehnuteľností ako „predmet budúcej kúpy“, vyplýva nepochybný záver o obsahu záväzku účastníkov. Pokiaľ žalovaná sa bránila okrem iného aj tým, že zmluva pri podpise neobsahovala dohodu o kúpnej cene, súd mal za to, že tak robila neopodstatnene, v rozpore s jej skoršími prejavmi. Na závere, že ide o zmluvu o budúcej kúpnej zmluve podľa súdu prvého stupňa nič nemení, že „prípadne a zrejme aj dodatočne“ bol doplnený názov zmluvy. Týmto doplnením totiž nebol zmenený jej zmysel a obsah. Zastavenie konania o protižalobe na určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve súd odôvodnil jej späťvzatím.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaní žalovanej proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené, rozsudkom z 27. januára 2011 sp.zn. 9 Co 111/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom výroku tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej, do rúk jej zástupcu, náhradu trov konania a na účet súdu prvého stupňa náhradu trov štátu. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej odvolací súd uviedol, že súd bol v danej veci povinný ex offo, bez ohľadu na tvrdenie účastníkov o predmete zmluvy o budúcej zmluve, „skúmať splnenie zákonných ustanovení ich prejavu vôle obsiahnutej v zmluve o budúcej zmluve a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka.“ Majúc na zreteli uvedené, predovšetkým sa zaoberal s predbežnou otázkou platnosti zmluvy účastníkov z 18. marca 2001. Poukázal na závery posudku znalca z odboru písmoznalectva, podľa ktorých zmluva o budúcej zmluve nebola spísaná súvisle a naraz, keď napr. časť textu zmluvy („v prípade porušenia záväzku zaplatí zmluvnú pokutu 145 000,-Sk“) bola dopisovaná, a pri sume 145 000,-Sk bolo „manipulované“ s číslicou „5“. I keď podľa znalca „nie je možné zistiť časové relevancie dopisovaných častí“, nie sú podľa odvolacieho súdu pochybnosti o tom, že text zmluvy nebol písaný naraz, bol prepisovaný a dopĺňaný. Vychádzajúc zo zistenia o „dodatočnej“ manipulácii s textom zmluvy dospel k záveru, že predmetná zmluva nebola uzavretá slobodne a vážne. V zmluve tiež absentuje určité a zrozumiteľné dojednanie o cene kúpy, ako podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy, keď údaj o cene bol v zmluve pozmenený. Tieto skutočnosti majú podľa odvolacieho súdu za následok neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 O.z. Dodal, že žalobca naostatok neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že zmluvu o budúcej zmluve žalovaná uzavrela slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, žalobca sa nemôže úspešne domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle žalovanej bolo nahradené súdnym rozhodnutím.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Odôvodnil ho dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“); dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdí žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa žalobcu rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, „nakoľko právne závery odvolacieho súdu sú v rozpore s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú“. Odvolací súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve napriek tomu, že v konaní nebolo relevantnými dôkazmi preukázané, že s textom zmluvy bolo manipulované po jej podpise a že zmluva nebola uzatvorená slobodne a vážne. Žalobca protirečí aj záveru odvolacieho súdu o absencii určitého a zrozumiteľného dojednania zmluvných strán o kúpnej cene. Za nesprávnu, odporujúcu záverom posudku znalca „o nemožnosti zistenia časových relevancií dopisovaných častí“, považuje žalobca aj záver odvolacieho súdu, že so zmluvou bolo manipulované „dodatočne“. Navyše odvolací súd tento svoj záver, ktorý ho viedol k prijatiu diametrálne odlišného právneho záveru, ako prijal súd prvého stupňa, bližšie ani neodôvodnil. Rovnako chýba riadne odôvodnenie aplikácie ustanovenia § 37 ods. 1 O.z., keď zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by pri uzatváraní zmluvy absentovala sloboda či vážnosť prejavu vôle žalovanou. Žalobca tiež poukázal na to, že „úprava zmluvy“ sa týkala len jej označenia a dojednania o zmluvnej pokute. Žalovaná počas konania nespochybňovala platnosť zostávajúcich častí zmluvy. To znamená, že i v prípade, že by bol správny záver odvolacieho súdu, že zmluva „nebola uzatvorená slobodne a vážne vzhľadom na dodatočnú manipuláciu s textom zmluvy“, bolo by potrebné vzťahovať dôvod neplatnosti zmluvy len na jej „dopisované“ časti. K tomu tiež poznamenal, že z platných právnych predpisov nevyplýva žiadny zákaz pre zmluvné strany dopĺňať text zmluvy, či robiť konečné dojednania na základe aktuálneho konsenzu zmluvných strán, pravda za predpokladu, že všetky ustanovenia budú doplnené pred podpisom zmluvy. Podľa žalobcu nemá žiadnu zákonnú oporu a ani oporu v zistenom skutkovom stave záver odvolacieho súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že žalovaná uzavrela zmluvu slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Záverom v rámci dovolacieho dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 242/07. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. spočíva podľa žalobcu v tom, že postupom odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal v jeho neprítomnosti, hoci tu bol dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, mu bola odňatá možnosť takto argumentovať už v odvolacom konaní.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.  

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že   a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Dovolací súd súc povinný podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Navrhovateľ namieta v dovolaní vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa neho spočíva v tom, že odvolací súd „nerešpektoval jeho ospravedlnenie na pojednávaní súvisiace s plnením neodkladných úloh v rámci výkonu verejnej funkcie“ a o odvolaní žalovanej rozhodol na pojednávaní v jeho neprítomnosti. Podľa dovolacieho súdu žalobca neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu uvedenú vadu konania.

Z preskúmaného spisu vyplýva, že odvolací súd, po tom, ako na žiadosť žalobcu, resp. jeho zástupcu, už dvakrát odročil pojednávanie, pri ostatnom jeho odročení dňa 2. decembra 2010 nanovo určil termín pojednávania na deň 27. január 2011, o čom riadne a včas upovedomil zástupcu žalobcu (doručenka pripojená k č.l. 326 spisu). Zástupca žalobcu 26. januára 2011, t.j. deň pred pojednávaním, osobne doručil odvolaciemu súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, v ktorom požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že žalobca ako starosta obce M. je v deň pojednávania predvolaný na Obvodný úrad Malacky, odbor civilnej ochrany a krízového riadenia za účelom kontroly opatrení na úseku civilnej obrany a krízového riadenia, ktorej sa ako štatutár obce musí zúčastniť. Dodal, že „potvrdenie o vyššie uvedenej skutočnosti založíme do súdneho spisu po jeho obdržaní z Obvodného úradu Malacky“ (č.l. 328 spisu). Odvolací súd sa na pojednávaní konanom 27. januára 2011 oboznámil s listom zástupcu žalobcu z 26. januára 2011 a uznesením pojatým do zápisnice rozhodol tak, že vec prejedaná v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu a po zopakovaní dôkazov a vypočutí prednesu zástupcu žalovanej vyhlásil rozsudok. V odôvodnení svojho písomne vypracovaného rozsudku odvolací súd k tomuto svojmu postupu uviedol, že zástupca žalobcu k žiadosti o odročenie pojednávania nepredložil žiaden doklad, ktorý by bol objektívne spôsobilý preukázať tvrdenú prekážku účasti žalobcu na pojednávaní. Dodal, že súdu nebol preukázaný žiadny dôležitý dôvod neúčasti ani zástupcu žalobcu.

Podľa dovolacieho súdu uvedeným postupom odvolací súd neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.  

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011, v akom znení vzhľadom na čas pojednávania odvolacieho súdu bolo potrebné tento procesný predpis aplikovať, pojednávanie môže sa odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (zošit č. 6, str. 45, por. č. 120/1999) bolo uvedené, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej žiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu; pokiaľ ale uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť o odročenie pojednávania iba v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať zreteľ (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 223/2005).

V prejednávanej veci boli odvolaciemu súdu známe len tie skutočnosti, ktoré uviedol zástupca žalobcu v jeho podaní z 26. januára 2011; tvrdenia o prekážke účasti žalobcu (nie však aj jeho zástupcu) na pojednávaní neboli nijak, a ani dodatočne, preukázané. Ak odvolací súd potom uzavrel, že zástupca žalobcu ničím nepreukázal súdu ním tvrdené dôvody neúčasti žalobcu, nemožno mu dôvodne vyčítať, že uvedené skutočnosti nepovažoval za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo treba pojednávanie odročiť. Podľa dovolacieho súdu uvedený záver umocňuje fakt, že pojednávanie na odvolacom súde z podnetu žalobcu a jeho zástupcu už bolo dvakrát odročené.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež zo zákona prihliadnuť, a to aj vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Ani žalobca netvrdí, že by konanie odvolacieho súdu bolo takou vadou postihnuté.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom poúdení veci), ktorý žalobca v dovolaní tiež uplatňuje, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, že obsah jeho dovolania nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť záverov napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu o tom, že žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle treba zamietnuť, a to napriek tomu, že podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd neposúdil vec v predbežnej otázke platnosti zmluvy o budúcej zmluve celkom správne (jeho záver o neplatnosti dotknutej zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 1 O.z. z dôvodu, že nebola uzavretá slobodne, vážne a absentuje v nej aj určitá a zrozumiteľná dohoda o kúpnej cene, sa nejaví ako celkom správny). Pochybenie odvolacieho súdu pri posúdení predbežnej otázky platnosti zmluvy o budúcej zmluve sa ale v pomeroch žalobcu nijak neprejavilo, pretože jeho žaloba domáhajúca sa nahradenia vyhlásenia vôle žalovanej mala byť aj tak zamietnutá, a to z dôvodu, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy zakladajúcej povinnosť žalovanej urobiť budúci právny úkon v takej podobe, v akej sa splnenia povinnosti žalobca domáhal. Podľa dovolacieho súdu úspešnosť dovolania účastníka je podmienená okrem iného i tým, že ním dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samu. Tento predpoklad nespĺňa situácia, keď riešenie príslušnej právnej otázky sa nemôže prejaviť v pomeroch dovolateľa, pretože je tu iná nepochybne zistená skutočnosť, pre ktorú zostane jeho postavenie voči druhej strane sporu nezmenené.

Pri prijatí tohto záveru dovolací súd vychádzal z týchto premís:  

Zmluvou o budúcej zmluve sa zakladá medzi jej subjektmi zmluvná (kontraktačná) povinnosť. Podstata zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou voľnosťou písomne a tým záväzne dohodnú, že spolu do dohodnutej doby uzatvoria zmluvu, na podstatných náležitostiach ktorej sa musia dohodnúť. V prípade (budúcej) kúpnej zmluvy musí byť dosiahnutá dohoda o predmetu kúpy a kúpnej cene.

Zmluva o budúcej zmluve, tak ako každý iný dvojstranný či viacstranný právny úkon, vzniká (je uzavretá) okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť (§ 44 ods. 1 O.z.). Návrh na uzavretie zmluvy je pritom jednostranný prejav vôle, ktorým navrhovateľ (oferent) navrhuje druhej strane (oblátovi) uzavretie zmluvy. Je pritom obvyklé, že rozhodnutiu oferenta predložiť oblátovi návrh na uzavretie zmluvy predchádza zmluvné vyjednávanie, teda proces, v ktorom sa tvorí obsah zmluvy, ktorý končí okamihom, v ktorom dá oferent oblátovi najavo, že sa cíti byť viazaný svojím prejavom vôle. Prejav vôle strán prestáva byť vyjednávaním a stáva sa skutočným zmluvným konsenzom, ak strany dajú najavo, že sú si vedomí svojej viazanosti na nimi urobený prejav vôle. Pokiaľ sa strany nedohodli o všetkých podstatných okolnostiach (náležitostiach), prípadne o okolnostiach (náležitostiach) síce nepodstatných, ale ktoré podľa predstavy strán alebo jednej z nich majú byť predmetom dohody, zmluva nevzniká. Neprijatie návrhu alebo nového návrhu jednou zo zmluvných strán všeobecne nezakladá neplatnosť zmluvy, ale jej neexistenciu (k uzavretiu zmluvy by v takom prípade vôbec nedošlo).

Zákon ukladá účastníkom, ktorí žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe v postavení vzájomných odporcov, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiadajú, skutočne existuje (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Ukladá účastníkom tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení [§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p.(R 49/1982)].

Dôkazné bremeno je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť úspešný v konaní, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre neho privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.

V princípe platí, že nesplnenie dôkaznej povinnosti znamená neunesenie dôkazného bremena, čo má za následok prehru v spore.

Pri súkromných listinách, na rozdiel od verejných listín, je predmetom skúmania nielen ich pravosť, ale i pravdivosť údajov v nej uvedených.

Žalobca sa žalobou domáhal na súde, aby vyhlásenie vôle žalovanou bolo nahradené súdnym rozhodnutím, pretože žalovaná odmieta uzavrieť zmluvu o kúpe nehnuteľností v katastrálnom území M.., k čomu sa zaviazala zmluvou o budúcej zmluve z 18. marca 2001.

Žalovaná sa bránila, okrem iného, aj tým, že nepodpísala žiadny doklad, v ktorom by sa zaviazala k splneniu nejakej povinnosti. Ako účastníčka konania na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 4. novembra 2004 uviedla, že pred tým, než na naliehanie žalobcu a svojho manžela, podpísala nejakú listinu (ktorú, keďže nemala pri sebe okuliare) ani nečítala, „bola reč iba o súhlase na vykonanie nejakých geodetických prác, resp. realizácii oplotenia“.

Svedok E. M., manžel žalovanej, ktorý listinu – zmluvu o budúcej kúpnej zmluve – podpísal ako „svedok“, pri svojom výsluchu súdom prvého stupňa uviedol, že určite nepodpísal takú listinu, ktorá je označená ako zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Na dotknutej listine v čase jej podpísania nebola uvedená posledná veta o sankcii pre porušenie záväzku, listina nemala žiadny nadpis a nebolo v nej žiadne dojednanie o kúpnej cene.

Zo záverov posudku znalca z odboru písmoznalectvo Mgr. M. K. (č.l. 230 spisu) vyplýva (a tieto závery účastníci účinne nespochybnili), že zmluva z 18. marca 2001 „nebola písaná súvisle naraz“. Časť zmluvy „V prípade porušenia záväzku zaplatí zmluvnú pokutu 145.000,-Sk“ bola do pôvodného dokumentu dopísaná. Podľa znalca je nesporné, že „bolo manipulované s číslicou -5- v sume 145.000,-Sk“. Tiež uviedol, že „Interpunkčné znamienko medzi slovami -Bratislava- a -za- (za ktorým znamienkom nasledujú slová:,za dohodnutú kúpnu cenu 145 000,-Sk.´; poznámka dovolacieho súdu) je písané z dvoch častí; nedá sa zistiť, či ide o prepisovanie, alebo o vlastný grafický znak“.

Podľa dovolacieho súdu z uvedených vyjadrení a dôkazov vyplývajú pochybnosti o postupe a výsledkoch rokovania účastníkov pred tým, než došlo k podpísaniu zmluvy o budúcej zmluve dňa 18. marca 2001. Je tu neistota v tom, v akej podobe a s akým obsahom bol návrh zmluvy predložený žalobcom žalovanej, najmä v tom, či predložený návrh obsahoval v čase jeho akceptácie žalovanou všetky podstatné náležitosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Rozpory v tvrdeniach účastníkov o výsledkoch ich rokovania o obsahu zmluvy a ani pochybnosti o slede vznik jednotlivých častí zmluvy ustálené znaleckým dokazovaním, sa súdom nimi vykonaným dokazovaním nepodarilo odstrániť.

Keďže zo zmluvy z 18. marca 2001, súkromnej listiny, vyvodzoval právo na uzavretie kúpnej zmluvy žalobca, jeho zaťažovalo dôkazné bremeno, že medzi účastníkmi došlo k dohode o všetkých podstatných náležitostiach (alebo aj o nepodstatných náležitostiach, ktoré ale podľa predstavy strán alebo jednej z nich majú byť predmetom dohody). Nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcom znamenalo neunesenie dôkazného bremena, čo muselo mať za následok prehru v spore.

Vzhľadom na záver, že žalobca nepreukázal, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiada, skutočne existuje, teda nepreukázal, že zmluva o budúcej zmluve v takej podobe, v akej z nej vyvodzuje žalobou uplatnené právo, vôbec vznikla, nie je na mieste uvažovať o platnosti, či neplatnosti hoci aj časti zmluvy.  

Keďže nie sú dané dôvody dovolania žalobcu a nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2012

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová