UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne BELTUR, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Popradská 58, IČO: 31 723 047, zastúpenej O.. Janou Oravcovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štefánikova 40, proti žalovaným 1/ Ing. O. K., bývajúcemu v D., sídlisko N., I. XXXX/X, 2/ Z. O., bývajúcemu v Z., L. XX, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8 a 3/ Ing. I. O., bývajúcej v Z., L. XX, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/14/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2011 sp. zn. 7Co/62/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne odmieta. Žalovaní 2/ a 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovanému 1/ sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) zo 14. marca 2011 č. k. 17C/14/2010-111 vo výrokoch, ktorými bola zamietnutá žaloba voči žalovanému 1/, zastavené konanie voči žalovaným 2/ a 3/ a rozhodnuté o trovách konania žalovanej 3/. Zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania žalovaných 1/ a 2/ a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie prvoinštančného rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ nebol v konaní pasívne legitimovaný a konaniu voči žalovaným 2/ a 3/ bránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci.
2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a že jej nie je známe, či bola vyhotovená zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku a či na úradnej tabuli súdu bolo v zákonnej lehote oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.
3. Žalovaný 1/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril. Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tentomimoriadny opravný prostriedok odmietnuť, resp. zamietnuť.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
5. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas aj naň oprávnenou osobou, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, či dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, že ho treba odmietnuť.
6. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
7. V preskúmavanej veci dovolateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
8. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
9. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
10. Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľky týkajúcu sa jej pochybností, či bola vyhotovená zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku a či na úradnej tabuli súdu bolo v zákonnej lehote oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že 7. októbra 2011 dalpredseda senátu odvolacieho súdu písomný pokyn oznámiť na úradnej tabuli súdu vyhlásenie rozhodnutia na deň 20. októbra 2011 o 11.00 hod. č. dv. 102, že v ten istý deň bolo vyhotovené upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia a že v zápisnici o verejnom vyhlásení rozhodnutia z 20. októbra 2011 odvolací súd výslovne konštatoval zistenie, že na úradnej tabuli tohto súdu bol vyvesený oznam o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia.
11. Dovolací súd poznamenáva, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania sa nemohol zaoberať ostatnými námietkami uvedenými dovolateľkou v podanom dovolaní.
12. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako neprípustné odmietol.
13. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p. (per analogiam), keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním žalobkyňa. Žalovaným tak vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, no keďže tieto trovy vznikli len žalovaným 2/ a 3/ (v súvislosti s ich vyjadrením k dovolaniu), priznal len im ich náhradu (§ 262 ods. 1 C. s. p.), zatiaľ čo žalovanému 1/ ich náhradu (pre neexistenciu takýchto trov) nepriznal.
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.