Najvyšší súd

6 Cdo 86/2011

  Slovenskej republiky     6 Co 2/2011

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. L., bývajúceho v P., proti žalovanému Ing. J. V., bývajúcemu v P., zastúpenému I. s.r.o., so sídlom v K., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 192/2009, o odvolaní  

a dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2011, sp. zn.  

6 Co 64/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2011,

sp. zn. 6 Co 64/2010 o d m i e t a.

Konanie o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove  

z 27. januára 2011, sp. zn. 6 Co 64/2010 z a s t a v u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. septembra 2010, č.k. 11 C 192/2009-181 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti za výroky žalovaného, ktoré odzneli  

v relácii „P.“ a ktoré zasiahli do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Obsahom týchto

výrokov bolo, že združoval finančné prostriedky klubu, sponzorov a príspevky rodičov  

v súvislosti s účasťou kadetov na zahraničnom turnaji v Holandsku a celú akciu správnej rade

basketbalového klubu nezúčtoval. Tieto výroky podľa názoru súdu prvého stupňa žiadnym

spôsobom neznamenali zásah do osobnostnej sféry žalobcu. Navyše dospel k záveru, že

výroky žalovaného, ktoré sú predmetom tejto žaloby, boli v celom rozsahu pravdivé. Žalobu

považoval preto za neopodstatnene podanú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď nezistil žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p.

  6 Co 2/2011  

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. januára 2011, sp. zn. 6 Co 64/2010  

na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Rozsudok zmenil vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že žalobcu zaviazal

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 30% a v rovnakom rozsahu uložil

žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vec správne právne

posúdil. Stotožnil sa s jeho záverom, že žalovaným použité výrazy a formulácie v kontexte

celej reportáže, neboli spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobcu. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa považoval preto vo veci samej za vecne správne. V súvislosti s rozhodnutím o trovách

konania dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k názoru, že v danom prípade tu existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy súd nemusí celkom alebo sčasti náhradu trov konania

priznať. V tejto časti rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je invalidný dôchodca a že aj

napriek procesnému neúspechu poukázal na nedostatky v činnosti športového klubu

v súvislosti s falšovaním podpisov, ktorá skutočnosť je spôsobilá eliminovať takéto praktiky

v budúcnosti. Uviedol tiež dôvody, pre ktoré sa rozhodol žalovanému náhradu trov

prvostupňového i odvolacieho konania v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznať len sčasti.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie aj dovolanie.

Odvolaním napadol výrok jeho rozsudku, ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Navrhol uvedený výrok zmeniť tak, že zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému trovy

odvolacieho konania v sume 121,38 Eur a trovy dovolacieho konania v sume 28,57 Eur.

Odvolanie odôvodnil tým, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. a že

napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Okrem toho namietal, že záver odvolacieho súdu,

podľa ktorého žalobca je invalidným dôchodcom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že odvolací súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.

Dovolaním napadol výroky rozsudku krajského súdu, ktorými krajský súd rozhodol

o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Navrhol v tejto časti rozsudok odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že odvolací súd

mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že porušil ustanovenie  

§ 213 ods. 2 O.s.p. (odvolací súd aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktorým sa

prvostupňový súd nezaoberal, ktorého sa žalobca v odvolaní nedovolával a ku ktorému sa

žalovaný nevyjadroval), že v závislosti od rozhodnutia vo veci samej nesprávne zmenil   6 Co 2/2011  

rozhodnutie okresného súdu o trovách prvostupňového konania, hoci žalobca osobitne nenamietal jeho vecnú nesprávnosť a že rozhodnutie je v napadnutej časti nepreskúmateľné.

Vytýkal odvolaciemu súdu, že konanie pred ním zaťažil aj inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže z obsahu spisu nebolo preukázané, že žalobca je

invalidným dôchodcom a že v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania nesprávne aplikoval

ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko pre jeho aplikáciu nebol naplnený právny základ.

Žalovaný vo vyjadrení k podaným opravným prostriedkom poukázal na neprípustnosť

dovolania proti uzneseniam o trovách konania.

1. K dovolaniu žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2011,  

sp. zn. 6 Co 64/2010:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ žalovaný napadol dovolaním výroky rozsudku krajského súdu o trovách

konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie  

o trovách je do rozsudku pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). V takomto prípade prípustnosť

dovolania smerujúceho výlučne do výroku, ktorým odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania, treba preto posudzovať podľa ustanovení § 239 O.s.p.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§109 ods. 1 písm. c/)  

na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že   dovolanie je prípustné, pretože ide   6 Co 2/2011  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide   o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2

neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,  

o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach  

vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Keďže v danom prípade žalovaný napadol dovolaním len výroky rozhodnutia

odvolacieho súdu o trovách konania, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 239 ods. 3  

O.s.p. je prípustnosť dovolania proti týmto výrokom vylúčená. Dovolanie žalovaného preto

podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že   v prejednávanej veci  

mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Takéto zákonné

dôvody prípustnosti dovolania však dovolací súd nezistil.

  6 Co 2/2011  

Odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaný prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. vyvodzuje z toho, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., keď

nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 150 ods. 1

O.s.p., že odvolací súd v danom prípade pochybil, keď zmenil rozhodnutie o trovách

prvostupňového konania, hoci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a žalobca

osobitne nenamietal jeho vecnú nesprávnosť a že rozhodnutie odvolacieho súdu je

v napadnutej časti nedostatočne odôvodnené.

Podľa dovolacieho súdu ani jeden z uvedených dôvodov prípustnosti dovolania však

nie je daný.

K prvému žalovaným tvrdenému dôvodu prípustnosti dovolací súd uvádza, že

ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. na daný prípad nedopadá.

Predpokladom uplatnenia § 213 ods. 2 O.s.p. je, že ustanovenie právneho predpisu,

podľa ktorého odvolací súd rozhodol a ktoré považoval vo veci za určujúce, nebolo  

pri dovtedajšom rozhodovaní na súde prvého stupňa použité (súd prvého stupňa vec

neposudzoval podľa tohto ustanovenia právneho predpisu).  

V prejednávanej veci sa však okresný súd v rámci rozhodovania o náhrade trov

konania zaoberal aj možnosťou uplatnenia moderačného práva v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p.

Vec pri rozhodovaní o trovách konania teda posudzoval aj z hľadiska, či tu nejde

o výnimočný prípad, kedy by inak úspešnému žalovanému nebolo možné priznať celkom

alebo sčasti náhradu trov konania. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového

konania teda neaplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktorým by sa vo svojom rozhodnutí

prvostupňový súd nezaoberal a k použitiu ktorého by sa nemal možnosť účastník konania

vyjadriť. Nebol tak naplnený jeden zo základných predpokladov použitia tohto zákonného   6 Co 2/2011  

ustanovenia. Žalovaný nedôvodne preto namieta, že odvolací súd mu postupom v rozpore  

s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. odňal možnosť pred súdom konať.

Pokiaľ žalovaný namietal odňatie možnosti konať pred súdom pre zjavný nesúlad

medzi potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu vo veci samej a zmeňujúcim v časti

o trovách prvostupňového konania treba uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva, že by odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa vo veci samej, nemohol zmeniť jeho rozhodnutie o trovách konania, ak je toho názoru,

že súd prvého stupňa posúdil nesprávne možnosť použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.

V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. je zakotvené

moderačné právo súdu zmierniť dôsledky aplikácie ustanovení o náhrade trov konania, ktoré

by v konkrétnych prípadoch mohli viesť k nežiaducim tvrdostiam. Rozhodujúce je, že

v konkrétnom prípade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a že ide o výnimočné okolnosti,

pričom podmienky pre uplatnenie tohto práva, je súd povinný skúmať bez ohľadu na návrhy

účastníkov konania. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom

v súvislosti so zjavným nesúladom (pozmeňujúceho) rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade

trov prvostupňového konania s (potvrdzujúcim) rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej.

K argumentom dovolateľa treba ešte dodať, že ak účastník konania napáda odvolaním

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a žiada ho zmeniť, automaticky ním napáda aj

jeho rozhodnutie o trovách konania. Spravidla preto nie je potrebné osobitne namietať ani

jeho vecnú nesprávnosť.

Napokon podľa dovolacieho súdu nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa  

o nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti.

Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, prečo pristúpil k uplatneniu zmierňovacieho práva pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania podľa § 150  

ods. 1 O.s.p. a ktoré skutočnosti považoval v zmysle uvedeného ustanovenia za dôvody hodné

osobitného zreteľa. Dostatočne a presvedčivo vysvetlil, aké úvahy ho viedli k tomu, že

neaplikoval moderačné právo v celom rozsahu, ale len sčasti. Odôvodnenie jeho rozhodnutia

nemožno preto považovať za tak nejasné a nezrozumiteľné, že by to žalovanému

znemožňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť, prípadne kvalifikovane sa rozhodnúť,

ktorým dovolacím dôvodom má dovolanie odôvodniť.

  6 Co 2/2011  

Dovolateľom namietané tzv. iná vada a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ a c/ O.s.p.) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), sami osebe, ale prípustnosť dovolania nezakladajú.

Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalovaného nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezaoberal.

2.   K odvolaniu žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2011,  

sp. zn. 6 Co 64/2010:

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal existenciu procesných podmienok  

pre prejednanie podaného odvolania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nemožno

vecne preskúmať.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Občiansky súdny poriadok síce výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno však z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov

konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania

vyplývajúci zo základných ustanovení tohto právneho predpisu (prvá hlava prvej časti).  

Na strane súdu k podmienkam konania patria také jeho vlastnosti, ktoré vymedzujú jeho práva

a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto vlastnosťou je aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodnúť o veci   6 Co 2/2011  

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V danej veci odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd rozhodol

o trovách odvolacieho konania.

Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje

proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania, nie je

rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Ide o rozhodnutie krajského súdu ako

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Funkčná príslušnosť Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku preto nie je daná.

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie podaného odvolania proti uzneseniu odvolacieho súdu Najvyšší

súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný, ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť. V súlade s ostatne citovaným zákonným ustanovením bolo preto

konanie o tomto opravnom prostriedku zastavené.

Z procesného hľadiska bol v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky

úspešný žalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania voči procesne neúspešnému   6 Co 2/2011  

žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov odvolacieho a ani dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. decembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová