Najvyšší súd   6 Cdo 83/2013 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej Z. M., toho času na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou M. O., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou, o vymoženie 289,45 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 6 Er 866/2006, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. júna 2012 sp.zn. 17 CoE 79/2012 takto

r o z h o d o l :

I.   Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie   o d m i e t a.

  Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy 289,45 EUR s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,   z 30. mája 2006 sp.zn. SR 1585/06 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Exekučný súd uznesením z   13. decembra 2011 č.k. 6 Er 866/2006-21 exekučné konanie (exekúciu) zastavil. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. 2   6 Cdo 83/2013

Rozhodcovský súd totiž odvodzoval svoju právomoc z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a povinnou v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky, pretože nebola dohodnutá individuálne (bola súčasťou   štandardnej formulárovej zmluvy, t.j. zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne používaného tlačiva) a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa, keďže ju nútila, v prípade podania žaloby voči nej oprávnenou na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej aj odvolací súd“) uznesením zo 7. júna 2012 sp.zn. 17 CoE 79/2012 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa so skutkovými i právnymi závermi exekučného súdu.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., najprv skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

3   6 Cdo 83/2013

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, t.j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, 2. či   je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou a použitým v spotrebiteľskej   zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré 4   6 Cdo 83/2013

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad   individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok zamietol.  

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a   ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,   proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

5   6 Cdo 83/2013

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že

bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je

zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu 6   6 Cdo 83/2013

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred

súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. ide

predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať

procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným

rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť aj

rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného

konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by

sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však

nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.  

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd  

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu,   bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie v každom štádiu

exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii) skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej 7   6 Cdo 83/2013

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,

ak tento orgán, resp. subjekt,   nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je

potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa

domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

8   6 Cdo 83/2013

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až

po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok, a to

nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje. 9   6 Cdo 83/2013

Správnym rozhodnutím o zastavení exekučného konania (exekúcie) preto nebola

oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd

dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením

obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver

o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou a že

ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je

prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.

so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred

nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,

za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie 10   6 Cdo 83/2013

odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou   oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého

listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo   náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.  

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doložky.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že

exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej

chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z.   Pokiaľ

jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto

doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť

pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie

je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej

rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto

okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením

obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré primerane platí aj

pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.    

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako 11   6 Cdo 83/2013

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 12. februára 2014  

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová