6 Cdo 82/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A., bývajúcej v K., zastúpenej advokátskou kanceláriou B.B., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát M., proti žalovanej S.., so sídlom v B. IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou J.J., so sídlom v P., v mene ktorej koná ako konateľ advokát J., o zaplatenie 6.010,20 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 C 215/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2013, sp. zn. 4 Co 391/2013 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume 262,62 eura na účet jej zástupcu advokátskej kancelárii B.B., so sídlom v B., do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. mája 2013 č.k. 6 C 215/2012-90 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.010,20 eura s príslušenstvom z titulu plnenia zo Zmluvy. uzavretej 27. augusta 1996 medzi účastníkmi konania v zmysle § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka; jej predmetom bolo doživotné plnenie žalovanou v prospech žalobkyne mesačne sumou 222,60 eura (6.706 Sk). Žalovaná od apríla 2010 prestala s poskytovaním plnenia žalobkyni z dôvodu uplynutia výpovednej lehoty k 31. marcu 2010 v zmysle výpovede   z predmetnej zmluvy žalovanou z 26. októbra 2009. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že táto výpoveď bola daná neplatne, keďže predmetná zmluva o dôchodku z 27. augusta 1996 bola uzavretá na dobu určitú; nemožno ju preto vypovedať podľa ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok žalobkyne z 2

uvedenej zmluvy preto považoval   za oprávnený a zaviazal žalovanú na jeho zaplatenie žalobkyni i s príslušenstvom.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. septembra 2013,   sp. zn. 4 Co 391/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej vrátane príslušenstva pohľadávky a trov konania ako vecne správny potvrdil a v časti náhrady trov právneho zastúpenia napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V potvrdenej časti sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré poukázal a zdôraznil, že predmetná zmluva o dôchodku bola uzatvorená na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, teda strany v nej prejavili vôľu byť ňou viazané až do smrti oprávnenej osoby, teda do určitého (vopred neurčeného) okamihu. Vysporiadal sa   i s odvolacími námietkami žalovanej, ktoré považoval za nedôvodné. Vzhľadom   na skutočnosť, že sa nejedná o vec po právnej stránke zásadného významu, nepripustil voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/   O. s. p. tým, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., keď sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žiadala tento mimoriadny opravný prostriedok odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti. Mala za to, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia dostatočne zdôvodnili zohľadňujúc i rozsiahlu argumentáciu žalovanej, s ktorou sa skutkovo i právne vysporiadali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené   v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O. s. p. Ustanovenie § 238 O. s. p upravuje dôvody 3

prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku.   V prejednávanej veci nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p., nakoľko odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci   (§ 238 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov, proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť   dovolania   žalovanej preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len   na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,   či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Žalovaná procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala   a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu 4

konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd   v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanej neznemožnili uplatniť procesné práva priznané právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. totiž nie je daná už tým, že dovolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. namietala nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s požiadavkou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., keď sa krajský súd (podľa jej názoru) nevysporiadal so všetkými argumentmi a dôvodmi uvádzanými v jej odvolaní.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany,   aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú 5

vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa   v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad   a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.   Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že Zmluva S., ktorej predmetom bolo doživotné mesačné plnenie vo výške 222,60 eura žalovanou ako povinnou   v prospech žalobkyne ako oprávnenej, bola uzavretá platne. Dostatočne objasnil, prečo Výpoveď žalovanej z 26. októbra 2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Riadne sa tiež vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi nemožno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené   a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania, i ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty prvostupňového súdu podrobnejšie doplnil   a dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami žalovanej. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady vyjadrené   v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené, svojvoľné   a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie námietky žalovanej. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06).

Žalovaná v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie veci. K tejto námietke treba uviesť, že nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p. Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba považovať   za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom 6

právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej preto v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému   nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1   O. s. p.). Žalobkyňa v dovolacom konaní podala návrh na uloženie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.), preto jej dovolací súd priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárii B.B.   za právnu službu, ktorú poskytol advokát M. konajúci v jej mene žalobkyni vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovanej z 5. februára 2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky za jeden úkon právnej služby v sume 210,81 eura, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky   a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky, t. j. 8,04 eura) predstavuje spolu 218,85 eura a po pripočítaní 20 % DPH vo výške 43,77 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí náhrada trov 262,62 eura.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2015  

  JUDr. Ivan Machyniak, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

7

8