Najvyšší súd  

6 Cdo 8/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. Ľ. Č., bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., proti

žalovanému S., so sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. K., advokátom  

so sídlom v K., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenej  

na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 19 C 214/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 10. septembra 2009 sp.zn. 2 Co 6/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 21. októbra 2008 č.k. 19 C 214/2006-200 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede danej jej listom

žalovaného z 20. júla 2006. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňu zaviazal nahradiť

žalovanému trovy konania v sume 18 302,-- Sk na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní  

od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o funkciu

zástupkyne riaditeľa školy, bolo toto miesto už obsadené podľa § 5 ods. 1 zák. č. 552/2003

Z.z. na základe výberového konania. Nejde preto o prípad, kedy by bol zamestnávateľ

povinný ponúknuť túto riadne obsadenú funkciu žalobkyni po jej návrate naspäť do práce  

po ukončení sporu o neplatnosť výpovede. V prípade vypísania výberového konania  

na miesto, ktoré je obsadené, sa úspešné absolvovanie výberového konania stáva

predpokladom pre výkon funkcie, na ktorú bolo výberové konanie vypísané. V súvislosti

s nadbytočnosťou žalobkyne ako stredoškolskej učiteľky uviedol, že žalovaný rozhodol

o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej zrušil dve pracovné miesta v odbore stredoškolský

učiteľ a tiež o tom, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou. Nebolo zistené, že by v čase dania výpovede boli u žalovaného voľné pracovné miesta, prípadne, že by počas plynutia

výpovednej doby boli prijatí na jej funkciu iní zamestnanci. Žalovaný preto skončil pracovný

pomer so žalobkyňou v súlade so zákonom, z ktorého dôvodu považoval jej žalobu  

za neopodstatnene podanú. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom  

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 10. septembra 2009 sp.zn. 2 Co 6/2009  

na odvolanie žalobkyne rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho

konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa dospel k správnemu

záveru, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene -

znížení stavu zamestnancov, v druhu práce - stredoškolský učiteľ odborných predmetov,

pričom výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi (súd nemôže

správnosť výberu preskúmavať). Za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa, že

žalovaný nemal pre žalobkyňu inú vhodnú prácu a nemal možnosť ju ďalej zamestnávať, a to

ani na kratší pracovný čas. Bola teda splnená i hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede

vyplývajúca z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Rozsudok okresného súdu

považoval preto za vecne správny. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne, že

výpoveď neobsahuje zmienku o jej nadbytočnosti ako zástupkyne riaditeľa pre odborné

predmety, odvolací súd uviedol, že jej pracovný pomer nebol založený vymenovaním   do uvedenej funkcie, ale bol založený pracovnou zmluvou s výkonom práce stredoškolského

učiteľa odborných predmetov. Preto otázka vykonávania uvedenej funkcie nemôže byť

rozhodujúca pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyni

priznal náhradu trov konania, príp. rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie. Uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa krajský súd odchýlil od právneho názoru

okresného súdu, ktorý považoval obsahovú náplň pracovných činností vykonávaných

žalobkyňou za skutočnosť právne významnú pre posúdenie, či sa organizačná zmena

vzťahovala na druh práce žalobkyne. Keďže odvolací súd inak vec právne posúdil, než súd

prvého stupňa a jeho právne posúdenie je nesprávne, potvrdzujúcim rozhodnutím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhuje dovolanie žalobkyne ako

neprípustné zamietnuť. Zároveň žiadal žalobkyňu zaviazať k náhrade trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom

k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto

ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je

preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 28. februára 2010.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala, že odvolací súd sa v rozpore s princípom

dvojinštančnosti konania odchýlil od právneho názoru, ktorý vo svojom rozsudku zaujal súd

prvého stupňa a z tohto dôvodu jej bola odňatá reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne

argumentovať v dvojinštančnom súdnom postupe ohľadne nového právneho názoru, treba

uviesť, že uvedená námietka je nenáležitá. Odvolací súd vychádzal totiž pri svojom

rozhodnutí z rovnakého právneho názoru ako súd prvého stupňa, že žalobkyňa sa stala

nadbytočnou z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene - znížení stavu zamestnancov,

v druhu práce - stredoškolský učiteľ odborných predmetov a že bola splnená i hmotnoprávna

podmienka platnosti výpovede vyplývajúca z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka

práce. Odvolací súd sa teda od právneho názoru okresného súdu v otázke, či sa organizačná

zmena vykonaná žalovaným vzťahovala na žalobkyňu, neodchýlil. V posudzovanej veci nejde teda o prípad, kedy by odvolací súd rozsudok okresného súdu síce potvrdil, ale z iných

právnych dôvodov, ktoré doposiaľ neboli účastníkmi tvrdené a ktorými sa ani súd prvého

stupňa doteraz nezaoberal. Odvolací súd svojim postupom neporušil zásadu dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania a teda právo žalobkyne na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Postupom odvolacieho súdu nebola preto odňatá možnosť žalobkyni

pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého  

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľka vady

uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala.

Dovolateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samotný tento dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkyne smerovalo

proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3

O.s.p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná

správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, ktoré

pozostávali z odmeny jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich

nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie

práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13.októbra 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová