6Cdo/792/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. S., bývajúceho v B., B. XX/XX, 2/ P. S., bývajúceho v B., V. XXXX/XX, obaja v dovolacom konaní zastúpení JUDr. Martou Vicenovou, advokátkou so sídlom v Malackách, Záhorácka 5478/52, proti žalovaným 1/ Q. M., bývajúcemu v B., A. XXX, 2/ Z. M., bývajúcej v B., A. XXX, obaja v dovolacom konaní zastúpení JUDr. Petrom Slezákom advokátom so sídlom v Bratislave, Riazanská 48, za účasti Slovenskej republiky, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova cesta 36 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 5C/154/2008, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája 2015, sp. zn. 9Co 734/2014, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája 2015, sp. zn. 9Co 734/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Malacky rozsudkom z 23.septembra 2014 č. k. 5C/154/2008-437 (v poradí tretím) určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území A., ktorá je na geometrickom pláne vyhotovenom MPGeo, Ing. V., A. IČO: 40656179, dňa 23. 11. 2006, overeným Ing. B. dňa 27.11.2004 a úradne overeným Ing. V. dňa 7.2.2006 pod č. 941/06, označená ako parcela č. 808/30 o výmere 3336 m2, orná pôda, patrí v podiele jednej polovice do vlastníctva W. a v podiele jednej polovice patrí do dedičstva po P., zomrelom dňa 14.10.1993, naposledy bytom B., B. a rozhodol o náhrade trov konania. Vychádzal zo zistenia, že dňa 16.3.1948 bol vydaný Konečný prídelový plán zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. A. (W.) po bývalom vlastníkovi C.. Na základe tohto Konečného prídelového plánu Výmerom o vlastníctve pôdy vydanom Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave pod č. 1121/48-i/B zo dňa 2.4.1948 (ďalej len „Výmer“) boli pridelené podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR“) P. a jeho manželke, bytom obaja B., N. poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. W. o celkovej výmere 0,5000 ha vo vl. č. 106, časť parc. č. 798, časť parc. č. 799, časť parc. č. 800 a časť parc. č. 801, označenej ako A3 roľa,poľnohospodárska pôda. Podľa identifikácie parciel vypracovanej Správou katastra Malacky zo dňa 22.12.2004 č.j. 2601/2004 časť parciel č. 798, 799, 800, 801, ktoré predstavujú časť pridelených poľnohospodárskych nehnuteľností, označených ako A3 roľa, zapísaných v PKV č. 106 a 222, je podľa stavu registra „C“ katastra nehnuteľností zapísaných ako parc. č. 808/6 - orná pôda na LV č. XXX a na LV č. XXX a ako vlastníci parcely č. 808/6 o výmere 10682 m2 orná pôda sú v súčasnosti v Katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní, pričom sa jedná o časť poľnohospodárskych nehnuteľností pridelených prídelcom P. a jeho manželke. Ďalej zistil, že prídelca P., nar. XX.XX.XXXX zomrel dňa XX.XX.XXXX a že jeho zákonnými dedičmi sa stali manželka - žalobkyňa 1/ a deti, žalobcovia 2/ a 3/. Výmer, ktorým boli P. a jeho manželke pridelené poľnohospodárske nehnuteľnosti, hodnotil ako listinu platnú, lebo spĺňal tak po formálnej ako aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky (bol vydaný k tomu oprávneným orgánom štátu, bolo v ňom uvedené kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, obsahuje označenie bývalého vlastníka, mien a priezvisk prídelcov, nehnuteľností, ktoré sú predmetom prídelu, výmer je datovaný, podpísaný a sú v ňom uvedené aj ďalšie podmienky). Táto prídelová listina bola a aj v súčasnosti je dokladom o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a je vkladuschopnou listinou spôsobilou pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Predmetný výmer nebol nikdy zrušený a pridelený majetok nikdy nebol odňatý a pridelený inej osobe a to oprávneným orgánom, ktorým bolo Povereníctvo slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu podľa § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR. Keďže z parcely č. 808/6 vznikla odčlenením nová parcela, na vyššie uvedenom geometrickom pláne označená ako parc. č. 808/30 o výmere 3336 m2 - orná pôda, ktorej vlastníctvo v súčasnosti podľa zápisu v katastri nehnuteľností svedčí žalovaným (zápis bol vykonaný na základe zámennej zmluvy z 23. apríla 2002), dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení a že sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobe. Pokiaľ žalovaní namietali, že nehnuteľnosti boli pridelené iným osobám (vo výmere ako manželka bola označená V., rod. F.) uviedol, že podľa predložených dokladov manželka P. má krstné meno W. a rodné priezvisko M.. Z týchto dokladov je zrejmé, že došlo k omylu v údaji o jej mene a rodnom priezvisku, čo napokon akceptovali aj štátne orgány, ktoré tieto údaje v Konečnom prídelovom pláne opravili a v zápise o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom ich uviedli už správne. K tvrdeniu žalovaných, podľa ktorého sa prídelcovia prídelu vzdali uviedol, že síce bývalým ONV Bratislava - okolie bol dňa 26.1.1955 vyhotovený zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom podpísaný W. (žalobkyňou 1/), tento zápis však preukazuje len to, že JRD prevzalo v roku 1951 pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožniť s pojmom vzdania sa vlastníctva, prípadne s pojmom opustenia veci. Táto listina nevyjadruje slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti. Poukázal pritom na historické obdobie, kedy listina bola vyhotovená, ktoré bolo sprevádzané znárodňovaním majetku a kolektivizáciou. V konaní nebola preukázaná ani skutočnosť, že by došlo k strate vlastníctva prídelu jeho odňatím z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 nariadenia 104/1945 Sb. SNR. Podľa názoru okresného súdu ani Osvedčenie vydané Obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bi zo dňa 25.10.1994 nepreukazuje stratu vlastníctva prídelcov, keď z osvedčenia nie je zrejmý dôvod, pre ktorý dospel úrad k záveru, že ide o veci nepatriace nikomu. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 868 Obč. zák. (zákona č. 40/1964 Zb.), § 1 ods. 1, § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb., § 119 písm. a/, § 110, § 132 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. ( zákona č. 141/1950 Sb.) a § 80 písm. c/ O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. mája 2015, sp. zn. 9Co 734/2014 na odvolanie žalovaných rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 13.10.2014 č. k. 5C 154/2008-489 po zopakovaní dokazovania zmenil tak, že návrh žalobcov 1/, 2/ a 3/ zamietol a rozhodol o náhrade trov celého konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol (reagujúc na námietky žalovaných), že (neúspešné) uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou, nepredstavuje prekážku pre uplatnenie vlastníckych práv aj na základe Občianskeho zákonníka. Poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k nehnuteľnosti v prípade, ak je v katastri nehnuteľnosti ako vlastník zapísaná iná osoba. Keďže v danej veci práve o takýto prípad ide, stotožnil sa s názorom okresného súdu, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornému pozemku (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Aj odvolací súd považoval Výmer, ktorým bola P. a jeho manželke pridelená pôda za právne perfektné rozhodnutie, na základe ktorého prídelcovia nadobudli do vlastníctvatam uvedené nehnuteľnosti. Chybné uvedenie mena a rodného priezviska manželky hodnotil síce ako vadu, ktorá ale nemala za následok nulitnosť tohto správneho aktu. Ani skutočnosť nepredloženia prídelovej listiny nemala za následok nenadobudnutie vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam, lebo Výmer samotný bol podľa § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR dokladom preukazujúcim vlastnícke právo prídelcu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že P. a jeho manželka stratili vlastnícke právo k prídelu z dôvodu, že sa prídelu vzdali. V tejto súvislosti uviedol, že v rozhodnom období bola možnosť straty vlastníckeho práva upravená v § 132 Obč. zák. (zákona č. 141/1950 Sb.), ktorý okrem iného umožňoval vzdať sa vlastníctva k veciam. Ide o jednostranný právny úkon obsahujúci prejav vôle vlastníka veci, ktorým sa vzdáva vlastníctva bez toho, aby ho prevádzal na inú osobu, pričom z prejavu vlastníka musí byť jasný úmysel, že sa vlastníctva k určitej veci vzdáva. Skutočnosť, že P. a jeho manželka sa vzdali prídelu mal preukázanú hlavne zo Zoznamu odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov a zo Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom. Obe označené listiny z hľadiska ich povahy hodnotil ako verejné listiny, pri ktorých platí, že môže byť zbavená svojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a ponúkne dôkazy, ktorými bude preukázaná jej nepravdivosť. V danej veci neboli produkované také skutočnosti, ktoré by spochybnili vierohodnosť obsahu uvedených verejných listín. Listiny z hľadiska ich obsahu nemožno vykladať inak, než ako listiny preukazujúce prejav vôle prídelcov vzdať sa prídelu, a to vzhľadom na tvrdenia v nich obsiahnuté, osobitne tvrdenie, že „...prídelca S. a manž. W., rod. M. opúšťa prídel...“ Podľa odvolacieho súdu žiaden iný rozumný dôvod pre vydanie týchto listín neexistoval, než potreba vykonania vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa prídelu vzdali. Na základe uvedeného dospel k právnemu názoru, podľa ktorého prídelcom, resp. ich právnym nástupcom vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nezostalo zachované, ale zaniklo, čo malo za následok nedostatok ich vecnej aktívnej legitimácie v konaní. Rozsudok okresného súdu preto podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na prijaté právne závery sa už nezaoberal vecou z hľadiska možnej dobromyseľnosti žalovaných 1/, 2/ ako nadobúdateľov spornej nehnuteľnosti na základe zámennej zmluvy uzavretej so Slovenským pozemkovým fondom. Rozhodnutie o náhrade trov celého konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali včas dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ (V dovolaní uviedli, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého ich právni predchodcovia vlastnícke právo k prídelu stratili jednostranným právnym úkonom vzdania sa vlastníctva k prídelu, je nesprávny, nebol nikdy prejudikovaný žiadnym rozhodnutím najvyššieho súdu. Práve naopak, všetky dostupné judikáty zápis s odchádzajúcimi prídelcami hodnotili ako právne bezvýznamný akt, bez právnych dôsledkov na vlastníctvo k prídelu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003, v ktorom najvyšší súd považoval zápis s odchádzajúcimi prídelcami za nulitný akt. Podľa žalobcov dôkazy, z ktorých odvolací súd vyvodil, že prídelcovia sa vzdali vlastníctva k prídelu, vôbec nenasvedčujú takémuto úmyslu ich právnych predchodcov. Poukázali na to, že zoznam s odchádzajúcimi prídelcami bol spísaný bez ohľadu na jednotlivých prídelcov. Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom bol spisovaný s odstupom 4 rokov, nebol v ňom uvedený právny titul pre jeho spísanie, ako dôvod jeho spísania bolo uvedené užívanie pozemkov JRD, pričom zápis nebol podpísaný P.. Vyčítali odvolaciemu súdu, že úvaha, ktorá ho viedla k záveru, že ich právni predchodcovia sa dobrovoľne vzdali vlastníctva, a že tak urobili slobodne, nemá oporu v zákone a je nepochopiteľná. Poukazovali na dobu, v ktorej boli tieto listiny vydané, kedy prichádzalo k násilnej kolektivizácii pôdy, v ktorej akákoľvek obrana prídelcov bez dôsledkov nebola možná. Rozsudok odvolacieho súdu tak spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhli preto, aby najvyšší súd tento rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozsudok okresného súdu potvrdí.

4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne, nediskriminačné so zjavným záujmom ukončiť spravodlivo dlhoročný spor. Uviedli, že všetky nimi predložené listiny, včítane zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom z 26.1.1955 majú povahu verejných listín a po obsahovej stránke zreteľne dokumentujú, že zo strany právnych predchodcov žalobcov došlo k opusteniu prídelu, resp. že sa vzdali prídelu. Pokiaľ žalobcovia argumentovali násilnou kolektivizáciou, uviedli, že žalobcovia v konaní nepredložili žiaden dôkaz o tom, že by v danom prípade kprevzatiu pozemkov zo strany JRD došlo násilnou formou. Poukazovali na to, že ďalším atribútom, ktorý chýba žalobcom na úspešné uplatnenie vlastníckeho práva je efektívny výkon vlastníckeho práva z dlhodobého hľadiska. V tomto smere poukazovali na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okrem toho zdôraznili zachovanie princípu právnej istoty i ochranu žalovaných ako dobromyseľných vlastníkov. Navrhli preto, aby najvyšší súd dovolanie žalobcov zamietol.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 471 ods. 2 C.s.p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokomformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané k tomu oprávnenými subjektmi, zastúpenými advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, keďže dovolanie proti nemu je podľa § 238 ods. 1 O.s.p. prípustné a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov bolo podané dôvodne.

7. Na úvod považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že zástupkyňa žalobcov oznámila súdu podaním zo 7. septembra 2015, že účastníčka konania W. (pôvodne označená ako žalobkyňa 1/) dňa 2.12.2014 zomrela a že jej jedinými zákonnými dedičmi sú M. a P. (pôvodne označený ako žalobca 2/ a žalobca 3/), o čom založila do spisu Osvedčenie o dedičstve z 20.5.2015 sp. zn. 12D/8/2015. Dovolací súd považoval preto za dovolateľov len M. a P., konal len s nimi ako s právnymi nástupcami W. a v záhlaví rozhodnutia uviedol ako žalobcu 1/ M. a ako žalobcu 2/ P. (§ 107 ods. 3 O.s.p.).

8. V preskúmavanej veci odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého právni predchodcovia žalobcov stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (inak platne nadobudnutom Výmerom o vlastníctve pôdy z 2.4.1948) vzdaním sa vlastníctva k prídelu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), v dôsledku čoho nie sú v konaní o určenie vlastníctva aktívne vecne legitimovaní. Žalobcovia 1/ a 2/ dovolaním napadli rozsudok odvolacieho súdu, keď jeho záver o vzdaní sa vlastníctva k prídelu ich právnymi predchodcami a následne z neho vyvodený právny názor o strate ich vlastníckeho práva k prídelu, považovali za nesprávny, nemajúci žiadnu oporu v obsahu spisu. Tým v podstate vymedzili rozsah dovolacieho prieskumu, ktorým dovolací súd je viazaný.

9. Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho vlastník vzdá.

10. Podľa § 132 ods. 2 OZ vzdať sa nemožno vlastníctva k veciam, ktoré podľa predpisov o tom vydaných nemožno voľne scudziť.

11. Podľa § 38 OZ ak zákon neustanovuje inak, na platnosť právneho úkonu nie je potrebné, aby bol urobený v osobitnej forme, a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak vzhľadom na okolnosti o prejavenej vôli niet pochybnosti.

12. Podľa § 40 ods. 1 OZ písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o obvyklé darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná pri právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu.

13. Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach riešil otázku straty vlastníctva k prídelu prídelcom z dôvodu jeho vzdania sa prídelcom (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 48/2008, sp. zn. 3 MCdo 5/2013). Vychádzal pritom (rovnako ako v tejto veci) zo zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinného od 1.1.1951, ktorý v ustanovení § 132 ods. 1 upravoval stratu vlastníckeho práva k veci okrem iného aj tým, že sa vlastník vlastníctva vzdá. Právo opustiť vec treba považovať za súčasť obsahu vlastníckeho práva. Jeho podstatou je prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke právo a dochádza tak spravidla k jeho prechodu na štát (§ 119 písm. a/ OZ). Z prejavu vôle musí bez akýchkoľvek pochybností vyplývať, že vlastník sa vzdáva, a to treba zdôrazniť vlastníctva k určitej veci. Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k veci. Vzhľadom na závažnosť právneho následku, ktorým je strata vlastníctva, v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, či došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv a základných slobôd). Z hľadiska formy, zákon pre platnosť tohto právneho úkonu, ak ide o nehnuteľnosť, požaduje písomnú formu. Nepostačuje, ak právny úkon je urobený ústne, prípadne konkludentne tým, že vlastník nehnuteľnosť neužíva. Listina, ktorej obsahom je prejav vôle vlastníka vzdať sa vlastníctva, musí byť vlastníkom tiež podpísaná. Skutočnosť, či (ne)došlo k vzdaniu sa vlastníctva, treba posúdiť aj v kontexte s dobou, v ktorej mal byť tento právny úkon urobený a tiež so zreteľom na to, že nikto sa spravidla bez vážneho dôvodu vlastníctva k veci nevzdáva, zvlášť, ak ide o nehnuteľnosť, ktorým je pozemok.

14. V preskúmavanej veci odvolací súd záver o tom, že prídelci prejavili vôľu vzdať sa vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam, oprel o listinné dôkazy, hlavne o Zoznam odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním v kat. území A. a o Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom z 26.1.1955 (ďalej aj „Zápis“), v ktorom sa okrem iného uvádza, že prídelca P. a manželka W., rod. M. „opúšťa prídel“. Tieto listiny považoval z hľadiska ich povahy za listiny verejné. Keďže v konaní neboli produkované žiadne skutočnosti ani dôkazy spôsobilé spochybniť pravdivosť toho, čo je v nich obsiahnuté, dospel k úsudku, že uvedené listiny nemožno podľa ich obsahu vykladať inak, než ako listiny preukazujúce prejav vôle prídelcov vzdať sa prídelu.

15. Dovolací súd sa s uvedeným záverom odvolacieho súdu, ktorý má pre správnosť rozhodnutia zásadný význam, nestotožňuje.

16. V prvom rade treba uviesť, že jednostranný právny úkon, ktorým sa vlastník vzdáva vlastníctva, má vždy povahu súkromnoprávnu. Ak je tento právny úkon urobený v písomnej forme, listina, v ktorej je obsiahnutý, má teda povahu listiny súkromnej. Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že právny úkon je súčasťou listiny vydanej orgánom verejnej moci, v tomto prípade Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom vydaným okresným národným výborom. V rámci hodnotenia tohto dôkazu nie je preto možné použiť pravidlá uvedené v § 134 O.s.p. tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd.

17. Odvolací súd, pri posudzovaní, či Zápis prejav vôle vzdať sa prídelu právnymi predchodcami žalobcov (ne)dokazuje, úplne opomenul, že v preskúmavanej veci Zápis, teda aj prípadný jednostranný právny úkon, nie je podpísaný P., ktorý je v ňom označený ako prídelca. Táto skutočnosť jednoznačne z predloženej listiny vyplýva. Zrejme si neuvedomil, že ak právny úkon je urobený v písomnej forme, musí byť konajúcou osobou, v tomto prípade obidvomi prídelcami, tiež podpísaný a to aj v prípade, ak je súčasťou listiny vydanej orgánom verejnej moci. Podpisom totiž konajúca osoba potvrdzuje, že sa s obsahom uvedeným v právnom úkone stotožňuje. Pokiaľ podpis chýba, listina nedokazuje, že konajúca osoba prejavila vôľu, ktorá je v nej obsiahnutá. P. ako prídelca teda nepotvrdil, že sa s obsahomuvedeným v Zápise a teda aj s textom „opúšťa prídel“ stotožňuje. Z jeho strany tu chýba existencia prejavu vôle, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sa vlastníctva k prídelu vzdáva. Už z tohto dôvodu Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nemá vo vzťahu k P. žiadnu dôkaznú silu a záver prijatý odvolacím súdom jednoducho neumožňuje.

18. Odvolací súd v súvislosti so skúmaním, či prejav vôle prídelcov (ne)smeroval k vzdaniu sa vlastníctva k prídelu, nevzal do úvahy ani ďalšie okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.

19. Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom mal podľa označenia potvrdzovať, že s právnymi predchodcami žalobcov bolo vykonané vyúčtovanie, kedy došlo k jeho vykonaniu, akým spôsobom a aký bol jeho výsledok. W. mala nepochybne záujem hlavne na tom, aby údaje týkajúce sa samotného vyúčtovania boli uvedené správne (tieto sú v Zápise u každej položky opravované) a mohla tiež dôvodne predpokladať, že podpisom potvrdzuje správnosť hlavne týchto údajov. Okrem toho, v Zápise uvedený text, že prídelca „opúšťa prídel“, bol aj s ďalšími údajmi vopred v Zápise okresným národným výborom pripravený vo forme predtlače. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z predloženého Zápisu. W. sa na príprave tohto textu žiadnym spôsobom nepodieľala. Hoci malo ísť o jednostranný hmotnoprávny úkon, nebol urobený na základe jej aktívnej činnosti ako konajúcej osoby, ale „vznikol“ z iniciatívy štátneho orgánu. Inkriminovaný text bol v Zápise formulovaný spôsobom, ktorý prídelca nemusel chápať vo význame vzdať sa vlastníctva k prídelu. Prídelca spravidla túto listinu podpisoval na príslušnom miestnom národnom výbore za prítomnosti úradníka a nemal možnosť pripravený predtlačený text, žiadnym spôsobom meniť. Pri odmietnutí podpísať uvedený Zápis, tu u každého prídelcu, W. nevynímajúc, existovala reálna obava z možných nepriaznivých následkov voči takejto osobe, vzhľadom na dobu, v ktorej bola listina vyhotovená (obdobie kolektivizácie sprevádzané zaberaním poľnohospodárskej pôdy ich vlastníkom). Navyše, v Zápise je ako nový nadobúdateľ uvedené JRD v A., ktoré podľa ďalšieho údaju, preberá prídel od 1.1.1951, t.j. 4 roky predtým, ako bol Zápis vyhotovený.

Podľa dovolacieho súdu, ide tu o okolnosti, za ktorých bol „právny úkon“ urobený a ktoré sú nepochybne spôsobilé spochybniť existenciu úmyslu W. právnej predchodkyne žalobcov vzdať sa vlastníctva k prídelu. Dovolací súd dospel preto k záveru, že odvolacím súdom prijatý úsudok, podľa ktorého v konaní neboli produkované žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by spochybnili „vierohodnosť obsahu“ Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim, je nesprávny.

20. Podľa dovolacieho súdu, ani ďalšie listinné dôkazy nepreukazujú vzdanie sa vlastníctva k prídelu právnymi predchodcami žalobcov. V Zozname odišlých prídelcov a užívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním v kat. území A. je síce uvedený aj P. a manželka W. ale z jeho obsahu vyplýva len to, že prídel užíva, že nie je členom JRD, ďalej je v ňom uvedená parcela, kultúra, výmera, navrhovaná prídelová cena pozemku v novej mene a údaj, že sa im predpisuje užívací poplatok v sume 100 a že tento zaplatili. V kolónke meno a adresa je síce dopísaná poznámka „vzdal sa pre JRD“, z čoho ale bez ďalšieho nie je možné vyvodiť vzdanie sa vlastníctva k prídelu právnymi predchodcami žalobcov.

21. Za presvedčivý dôkaz preukazujúci prejav vôle právnych predchodcov žalobcov vzdať sa vlastníctva k prídelu nemožno považovať ani Osvedčenie vydané Obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bi zo dňa 25.10.1994, keď z osvedčenia nie je zrejmý dôvod, pre ktorý dospel úrad k záveru, že ide o veci nepatriace nikomu. Napokon, tento dôkaz nevzal do úvahy ani odvolací súd.

22. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že odvolacím súdom prijatý záver, v zmysle ktorého právni predchodcovia žalobcov sa vzdali vlastníckeho práva k prídelu, listinné dôkazy, ktoré súd mal k dispozícii, neumožňujú. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, že právni predchodcovia žalobcov stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti podľa § 132 ods. 1 OZ a že nie sú v konaní o určenie vlastníctva aktívne vecne legitimovaní. Žalobcovia teda opodstatnene namietajú, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C.s.p.); odvolací súd a súd prvej inštancie sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.).

23. Pre ďalšie konanie dovolací súd poznamenáva, že bude povinnosťou súdov nižšieho stupňa zaoberať sa vecou aj z hľadiska možnej dobromyseľnosti žalovaných ako nadobúdateľov sporného pozemku na základe zámennej zmluvy z 23. apríla 2002 uzavretej so Slovenskou republikou. V tejto súvislosti dovolací súd dáva súdom nižšej inštancie do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa záverov ktorého ak sa dostávajú do vzájomnej kolízie ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

24. V ďalšom konaní bude tiež potrebné, aby žalobcovia upravili petit žaloby, vzhľadom na to, že W. pôvodne označená ako žalobkyňa 1/, zomrela.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.)

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.