6 Cdo 76/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej IČO: 35807598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp.zn. 19 C 205/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 23. novembra 2012 sp.zn. 6 Co 480/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava II sa žalobkyňa
domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe
medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný
súd Bratislava II, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom
na to žiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho
istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Bratislava II považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.), ktorý uznesením zo 16. októbra 2012 sp.zn. 2 NcC 87/2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania tejto veci, okrem sudkyne JUDr. Paulíny Pacherovej.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 19 C 205/2012-17 vyzval
žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
„zákon č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II z 5. októbra 2012 č.k. 19 C 205/2012-17
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by
ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. novembra 2012 sp.zn. 6 Co 480/2012
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Bratislava II; za správny označil tiež následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011
sp.zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti
zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné
oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona
č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),
za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3
zákona č. 71/1992 Zb.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že v predmetnej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to
nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,
že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma.
Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie
konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pri tom
k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/,b/, c/, d/ a f/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O.s.p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na začatie
konania (žalobu) 27. septembra 1012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) možno
ustáliť, že žalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy
v zmysle zákona č. 514//2003 Z.z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu, z dôvodu, že
sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení
so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (žalobu), ako
procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou žalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci
z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla)
uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-
právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa
§ 79 ods. 1 O.s.p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie
námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená
buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného
podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe).
Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd
nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec
prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda
„viazaná“ na ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce
dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka
(a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného súdneho konania, ale
takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci).
Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania,
ani ich zástupcovia.
Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty,
trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom
samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,
ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne
konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci
bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď žalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O.s.p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok. Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa
mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová