6 Cdo 76/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej IČO: 35807598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike,

za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Župné nám. č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp.zn. 19 C 205/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 23. novembra 2012 sp.zn. 6 Co 480/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava II sa žalobkyňa

domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona   č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe

medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný

súd Bratislava II, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom

na to žiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho

istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Bratislava II považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti

jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie

Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.), ktorý uznesením zo 16. októbra 2012 sp.zn. 2 NcC 87/2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania tejto veci, okrem sudkyne JUDr. Paulíny Pacherovej.

Okresný súd Bratislava II uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 19 C 205/2012-17 vyzval

žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„zákon č. 71/1992 Zb.“).

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II z 5. októbra 2012 č.k. 19 C 205/2012-17

napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku

zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by

ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené  

od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. novembra 2012 sp.zn. 6 Co 480/2012

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú

proti sudcom Okresného súdu Bratislava II; za správny označil tiež následný postup súdu

prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil

s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011

sp.zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania

od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny

poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti

zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné

oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona

č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),

za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3

zákona č. 71/1992 Zb.).  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby

dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že v predmetnej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to

nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť.

Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,

že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma.

Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie

konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky

zaujatosti.

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pri tom

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/,b/, c/, d/ a f/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta  

O.s.p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.

Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.

V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na začatie

konania (žalobu) 27. septembra 1012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) možno

ustáliť, že žalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy

v zmysle zákona č. 514//2003 Z.z. a navrhla tiež   prikázať vec inému súdu, z dôvodu, že

sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení

so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (žalobu), ako

procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou žalobkyňa uplatnila   tak nárok vyplývajúci

z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla)

uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká   vzťah osobitný finančno-

právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa

§ 79 ods. 1 O.s.p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie

námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená

buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného

podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe).

Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd

nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec

prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda

„viazaná“ na ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce

dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka

(a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného súdneho konania, ale

takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci).

Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania,

ani ich zástupcovia.

Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje

o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť

súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty,

trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom

samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.

Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho

súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď

súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo

o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,

ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len   ak takéto občianske súdne

konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci

bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.  

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď žalobkyňa

nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237

ods. 1 písm. e/ O.s.p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom

konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok. Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa

rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť

o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú

dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn. 3 Nc 14/2010).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa

mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b   ods. 5,

v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej (ktorej vzniklo

právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová