Najvyšší súd

6 Cdo 74/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. J. Š., bývajúceho v N., zastúpeného advokátskou kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Vlčkova 18, IČO: 36795038, proti žalovanému DOLRENT s.r.o., so

sídlom v Nových Zámkoch, Komárňanská 24, IČO: 36547972, zastúpenému Mgr. Martinom

Paškalom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 25, o určenie neúčinnosti

kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 10 C 232/2004,

o dovolaní žalobcu   proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2.decembra 2010 sp.zn. 7 Co

153/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 17. júla 2009 č.k. 10 C 232/2004-712

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy

z 10. marca 2003 uzavretej medzi spoločnosťou MEDICAL-G, s.r.o. so sídlom v Nových

Zámkoch ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, zavkladovanej na Správe katastra

Nové Zámky pod spisovou značkou V 4910/03, podľa § 42a ods. 1, ods. 4 písm. c/, d/, e/a

ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca

preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo v prípade vyhovenia žalobe by súdny exekútor v prebiehajúcom exekučnom konaní mohol vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom napadnutej kúpnej zmluvy

a že vecná legitimácia, tak na strane žalobcu (aktívna), ako aj na strane žalovaného (pasívna),

je daná. K jednotlivým predpokladom odporovateľnosti právnemu úkonu uviedol, že žalobca

ako veriteľ preukázal, že má voči svojmu dlžníkovi (MEDICAL-G, s.r.o.) v súvislosti

s uzavretou zmluvou o pôžičke z 19. novembra 1998 vymáhateľnú pohľadávku spočívajúcu

z úrokov z omeškania, že návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu podal v rámci

plynutia trojročnej prekluzívnej lehoty a že na strane dlžníka došlo ku kvalifikovanému

zmenšeniu jeho majetku v rozsahu, ktorý bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu. Z výsledkov

vykonaného dokazovania však dospel k záveru, že konatelia dlžníka (Mgr. M. Š. a J. D.)

a teda dlžník urobil právny úkon (uzavretie kúpnej zmluvy) bez úmyslu ukrátiť uspokojenie

žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky. Okrem toho uviedol, že aj prípadné konanie dlžníka s

úmyslom ukrátiť žalobcu, by na výsledku konania nič nezmenilo, lebo žalovaný ani pri

náležitej starostlivosti   nemohol rozpoznať prípadný úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu. Tieto

svoje závery odôvodnil s poukazom na konkrétne ním vykonané dôkazy uvedené

v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom podrobne rozviedol aj úvahy, akými sa

pri hodnotení dôkazov spravoval. Keďže neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady

odporovateľného právneho úkonu vyplývajúce z ustanovenia § 42a ods. 4 OZ, žalobu

považoval za neopodstatnene podanú. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 2. decembra 2010 sp.zn. 7 Co 153/2009 na odvolanie

žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd

prvého stupňa vykonané dokazovanie náležite vyhodnotil, správne vec po právnej stránke

posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Mal za to, že

v odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými rozpornými tvrdeniami

účastníkov konania, ktoré žalobca znovu v odvolaní opakoval. V dôvodoch svojho

rozhodnutia sa preto v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré stručne doplnil o ďalšie dôvody.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania

uviedol, že uplatňuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal najmä to, že

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentuje uvedenie úvah, ktorými bol

pri rozhodnutí vedený a uvedenie dôkazov preukazujúcich jeho zistenia. Ak sa odvolací súd

stotožnil so všetkými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, stotožnil sa v skutočnosti s neexistujúcou argumentáciou. V dôsledku tohto nezákonného postupu súdov sa však

nedovolával zmätočnosti rozsudkov na základe samotného nedostatku dôvodov, ale tvrdil, že

týmto nesprávnym postupom ho súdy zbavili možnosti reakcie na ich jednotlivé tvrdenia

vyslovené v odôvodnení rozhodnutia, možnosti tieto tvrdenia priamo

konfrontovať, znemožnila sa mu možnosť vo svoj prospech predkladať dôkazy a znemožnilo

sa mu podanie takého odvolania, ktoré by sa vyporiadavalo s existujúcou argumentáciou súdu

prvého stupňa. Okrem toho uviedol, že súdy nižších stupňov svojim postupom porušili

ustanovenia § 120 ods. 1 a 3 O.s.p., § 122 ods. 1 a 123 O.s.p., § 132 a § 133 O.s.p. a § 205a

ods. 1 písm. b/ O.s.p. Tieto porušenia procesného predpisu boli takého charakteru a intenzity,

že mu nemohlo byť zaručené jeho právo na spravodlivé konanie pred súdom. V dôsledku

tohto nesprávneho postupu sa „mu nedostalo zákonom predpokladaného riadneho procesu

vykonania a hodnotenia dôkazov“. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že súd prvého stupňa (a ani

odvolací súd) nezdôvodnil ustálenie momentu vzniku funkcie konateľa žalovaného a rozsahu

jeho odbornej starostlivosti vo vzťahu k vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa

a že nesprávne vyhodnotil nedôveryhodnosť svedka Mgr. M. Š.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu nie je prípustné. Samotný obsah dovolania považoval za nenáležitý, so snahou účelovo

spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa, ako aj

odvolací súd, dali jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky. Navrhol preto dovolanie zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť (§ 236

a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce

právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238

ods. 3 O.s.p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, že

prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale až

zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté. Dovolací súd preto skúmal, či

konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadami uvedenými v citovanom

ustanovení, pre ktoré by bolo možné podať proti nemu dovolanie, pričom osobitnú pozornosť

zameral na vadu dovolateľom v dovolaní priamo namietanú.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia treba

rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré

účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto

procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy  

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

Dovolateľ odňatie možnosti pred súdom konať (znemožnenie mu reagovať

na jednotlivé tvrdenia vyslovené v odôvodnení rozhodnutia, tieto tvrdenia priamo

konfrontovať,   vo svoj prospech predkladať dôkazy a podať také odvolanie, ktoré by sa

vyporiadavalo s existujúcou argumentáciou súdu prvého stupňa) dával do súvisu

predovšetkým s tým, že v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentuje uvedenie úvah,

ktorými bol súd pri rozhodnutí vedený a uvedenie dôkazov preukazujúcich jeho zistenia a že

ak sa odvolací súd stotožnil so všetkými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, stotožnil

sa v skutočnosti s neexistujúcou argumentáciou.

Podľa dovolacieho súdu uvedené tvrdenia, z ktorých dovolateľ vyvodzuje vadu

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., sú nenáležité, nemajúce oporu v obsahu spisu. Súd prvého

stupňa totiž v dôvodoch rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo dospel k záveru, že nie

je splnený predpoklad urobenia právneho úkonu dlžníkom v úmysle ukrátiť uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, resp. čo ho viedlo k záveru, že žalovaný ani

pri prípadnom úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, nemohol pri náležitej starostlivosti tento

úmysel poznať. V oboch prípadoch označil dôkazy, o ktoré oprel svoje závery a podrobne

uviedol aj úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil. Skutočnosť, že tieto závery,

ako aj   úvahy, ktoré súd prvého stupňa viedli k týmto záverom, nezodpovedajú predstavám

dovolateľa ešte neznamená, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa absentujú.

Napokon, žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, vôbec nenamietal

nedostatok dôvodov. Práve naopak, v odvolaní veľmi podrobne reagoval na skutkové závery

súdu prvého stupňa, týkajúce sa vedomosti Mgr. M. Š. ako konateľa dlžníka o pohľadávke

žalobcu, resp. týkajúce sa náležitej starostlivosti J. D. ako konateľa žalovaného, ktorých

správnosť namietal. Podrobne sa vyjadril aj k právnym záverom súdu prvého stupňa,

s ktorými vyslovil nesúhlas. Námietka dovolateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktoré vyvodzoval z nedostatočného odôvodnenia rozsudku

súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho súdu a ktoré malo spočívať v znemožnení mu reagovať

na jednotlivé tvrdenia vyslovené v odôvodnení rozhodnutia, tieto tvrdenia priamo

konfrontovať,   vo svoj prospech predkladať dôkazy a podať také odvolanie, ktoré by sa

vyporiadavalo s existujúcou argumentáciou súdu prvého stupňa, preto neobstojí.  

Pokiaľ dovolateľ vyvodzoval vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. zo skutočnosti, že

súdy nižších stupňov svojim postupom porušili ustanovenia § 120 ods. 1 a 3 O.s.p., § 122 ods. 1 O.s.p., § 132 a § 133 O.s.p. a § 205a ods. 1 písm. b/ O.s.p., treba uviesť, že žalobca

v podstate odňatie možnosti pred súdom konať spája s vadou konania pri zisťovaní

skutkového stavu veci. Vady konania, ktorých sa súd dopustil pri zisťovaní skutkového stavu

veci tým, že nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho

priadku, však nemajú povahu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. Ide o tzv. iné vady

konania, ktoré za predpokladu, že majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba

považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Táto vada však sama o sebe

prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou,

môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom

jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Ani táto námietka dovolateľa preto nie je

dôvodná.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého

v   taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ § 237 O.s.p.. Dovolanie

v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je;   keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Na jeho

písomné vyjadrenie z 26. marca 2011 z hľadiska rozhodovania o trovách dovolacieho konania

neprihliadol, lebo advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je

oprávnený zastupovať žalovaného, v mene ktorého sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2012  

  JUDr. Ladislav Górász, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová