6 Cdo 7/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne L. IČO: X., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C.., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako
konateľka advokátka M., proti žalovanej J., bývajúcej v P., o zaplatenie 18,59 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 11 Ro 113/2013, o
dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. októbra 2014 sp. zn. 5
Co 280/2014 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach v záhlaví označeným uznesením potvrdil ako vecne správne
uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves z 8. januára 2014 č. k. 11 Ro 113/2013-16,
ktorým tento uložil žalobkyni, aby do 3 dní zaplatila súdny poplatok za vytvorenie súdneho
spisu vo výške 6,50 € v zmysle položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len
„Sadzobník“), ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb., pričom
uviedol, že žalobu je potrebné považovať za nový návrh, napriek tvrdeniam žalobkyne, že ide o podanie z roku 2006, pretože v minulosti bolo ukončené konanie o návrhu z roku 2006.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj
„dovolateľka“) s tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Postup súdu, ktorý v roku 2006 odmietol prijať jej podanie na DVD nosiči, označila 2 6 Cdo 7/2015
za protiústavný. Uviedla, že bolo potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol
v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, kedy žiadne ustanovenie zákona č. 71/1992 Zb.
neumožňovalo súdu vyrubiť poplatok za vytvorenie spisu. Nebolo preto možné od nej v roku
2013 vyžadovať zaplatenie súdneho poplatku vo veci, v ktorej konanie začalo na návrh
podaný už v roku 2006. V roku 2013 nepodala žiaden nový (resp. ďalší) návrh na začatie
konania, ale len rovnopis návrhu, ktorý podala už v roku 2006. Žiadala preto napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods.
1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2
O. s. p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto jej
dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je 3 6 Cdo 7/2015
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Najvyšší súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou dovolateľky o tom, že jej v konaní
bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O odňatie možnosti
pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi
konania znemožní realizácia jeho procesných oprávnení.
Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že o odňatie možnosti pred súdom
konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď
pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad ale
v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým
uznesením bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o vyrubení súdneho poplatku.
Samotným vyrubením súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma žiadne procesné
oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so zreteľom na ňou v konaní opisované okolnosti jej bol
vyrubený súdny poplatok v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený, a konkretizuje, že súdy
postupovali podľa položky 20a Sadzobníka, podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom
nezohľadnili ustanovenie § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., hoci ho mali aplikovať,
z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska namieta, že napadnuté rozhodnutia súdov nižších
stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo 4 6 Cdo 7/2015
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody
pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovaná v konaní o poplatkovej povinnosti
žalobkyne nemala postavenie účastníka konania.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2015
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková