6 Cdo 69/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., I., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike – Úradu geodézie, kartografie a katastra SR Bratislava

so sídlom v B., o zaplatenie 547 544,60 Sk (18 175,15 EUR) s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 C 7/2005, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 23. mája 2007 č.k. 6 C 7/05-113 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 547 544,60 Sk (18 175,15 EUR) a zaplatiť

mu aj náhradu trov konania 48 882,50 Sk (1 622,60 EUR) do rúk jeho zástupcu

JUDr. A. Š., CSc., to všetko do troch dní. Takto rozhodol považujúc uplatnený nárok na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu (spočívajúcim v

nerozhodnutí o návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zákonom stanovenej

lehote tridsiatich dní) za dôvodný.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudkom

z 24. novembra 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie

2 596,49 EUR zmenil tak, že žalobu zamietol, a vo zvyšku vo veci samej rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Zároveň rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania 2 029,44 EUR do rúk jeho právneho zástupcu. V odôvodnení rozsudku uviedol,

že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v časti priznania istiny 469 322,60 Sk

(15 578,66 EUR) predstavujúcej náhradu škody vzniklej za dobu od 1.1.2002 do 14.3.2002,   6 Cdo 69/2010

no nesprávne bol uplatnený nárok posúdený v časti o zaplatenie istiny 78 222,-- Sk

(2 596,49 EUR) predstavujúcej náhradu škody za čas od 14.3.2002 do vydania rozhodnutia

o povolení vkladu, pretože v tejto dobe škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala,

aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym

posúdením veci odvolacím súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom malo spočívať v tom,

že napriek jej oznámeniu (na ktoré bola vyzvaná súdom prvého stupňa), že nesúhlasí

s rozhodnutím bez nariadenia odvolacieho pojednávania, odvolací súd rozhodol o odvolaní

bez pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v zmysle  

ust. § 238 ods. 1 O.s.p. je založená na rozdielnosti (nesúhlasnosti) rozsudku odvolacieho súdu

s rozsudkom súdu prvého stupňa. O nesúhlasné rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné

pre rozhodnutie veci boli posúdené oboma súdmi rozdielne tak, že práva a povinnosti

stanovené účastníkom sú podľa záverov týchto rozsudkov odlišné. Odlišnosťou sa pritom

nemyslí rozdielne právne posúdenie, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale iba taký záver, ktorý rozdielne konštituuje alebo deklaruje práva a povinnosti

v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, nie je podstatné, či odvolací súd formálne rozhodol podľa § 219 alebo či postupoval

podľa ustanovenia § 220 O.s.p. Rozhodujúci je obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch

stupňov v tom, ako rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov

konania. Významným nie je ani to, ako odvolací súd formuloval výrok svojho rozsudku,

či ho napríklad formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci

rozsudok.

  6 Cdo 69/2010

V preskúmavanej veci je z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu vo väzbe na ich odôvodnenie zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu bol jednak

zmeňujúci (v časti, v ktorej bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žaloba v časti

o zaplatenie 78 222,-- Sk /2 596,49 EUR/ bola zamietnutá) a jednak potvrdzujúci (v časti,

v ktorej vo zvyšku bolo žalobe vyhovené, t.j. v ktorej bola rozsudkom súdu prvého stupňa

uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 469 322,60 Sk (15 578,66 EUR).

K rovnakému záveru by viedla aj taká formulácia výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci

samej, podľa ktorej by bol odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že by uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15 578,66 EUR a vo zvyšku (o zaplatenie

2 596,49 EUR) by žalobu zamietol. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné posudzovať

samostatne vo vzťahu k potvrdzujúcemu i zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu.

Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku v predmetnej veci podľa

§ 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž v tejto časti o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci

ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku

aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237 O.s.p., nezistil

však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúcej z tohto zákonného

ustanovenia. Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľky odňatí možnosti konať

pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom od 15.10.2008

(podľa ktorého bolo potrebné v zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. postupovať aj v odvolacom

konaní začatom pred 15. októbrom 2008) odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto

ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p., závisí od úvahy odvolacieho

súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania

alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v predmetnej veci nešlo o žiaden   6 Cdo 69/2010

z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku

2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.  

Pokiaľ ide o dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

prvostupňový rozsudok tak, že v časti o zaplatenie 2 596,49 EUR bola žaloba zamietnutá,

dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie dovolateľky podať dovolanie proti

tejto časti napadnutého rozsudku.

Vychádzajúc z účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, môže

dovolanie podať len ten účastník konania, ktorému nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu

celkom vyhovené, prípadne ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená určitá ujma na jeho

právach, ktorú možno odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. V prejednávanej veci

bola žalovaná v odvolacom konaní v časti, v ktorej bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený

tak, že žaloba bola voči nej čiastočne zamietnutá, úspešná. Jej dovolanie proti zmeňujúcemu

výroku rozsudku odvolacieho súdu preto nebolo subjektívne prípustné.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods.5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobcu, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením

jeho zástupcu k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné

na účelné bránenie práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. mája 2010  

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová  

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

  6 Cdo 69/2010

Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam

toto odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2010

sp. zn. 6 Cdo 69/2010.

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým

bolo odmietnuté dovolanie žalovanej aj proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 24. novembra 2009 sp. zn 8 Co 427/2007, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa. Zastávam názor, že konanie pred krajským súdom ako odvolacím súdom

bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatím možnosti

žalovanej konať pred súdom. Táto vada je daná skutočnosťou, že odvolací súd rozhodol

bez prejednania odvolania na pojednávaní, čím znemožnil žalovanej realizáciu jej procesného

práva zúčastniť sa prejednania veci vo svojej prítomnosti. Svoj právny názor odôvodňujem

takto:

I keď Občiansky súdny poriadok v znení platnom od 15.10.2008, t.j. od účinnosti novely vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z., umožňuje odvolaciemu súdu (s výnimkou

taxatívne určených prípadov) rozhodnúť o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania, je podľa

môjho názoru potrebné v odvolacom konaní začatom do účinnosti uvedenej novely, pokiaľ

ide o otázku spôsobu prejednania odvolania, použiť dovtedy platnú právnu úpravu.  

Trvale platnou zásadou procesného práva o časových medziach procesných zákonov

je zásada, podľa ktorej nové procesné právo (jeho zmeny) má pôsobiť výlučne odo dňa

nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania začaté pred jeho účinnosťou,

no účinky procesných úkonov súdu i účastníkov, ktoré s nimi spájala (či nespájala) skoršia

úprava, zostávajú zachované. Táto zásada bola vyjadrená v § 355 O.s.p. a v súvislosti

so zmenami právnej úpravy bola opakovane vyjadrená v §§ 372e, 372h, 372i

a 372o uvedeného právneho predpisu.

Ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p. upravuje otázku aplikovateľnosti novej úpravy tak,

že sa použije aj na konania začaté pred 15. októbrom 2008, no mlčí v otázke, či zostávajú

zachované účinky úkonov, ktoré s nimi spájala predchádzajúca úprava. Preto pri výklade

tohto zákonného ustanovenia treba tento nedostatok preklenúť výkladom ústavne súladným,

ktorý ako generálne výkladové pravidlo vyžaduje čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.   6 Cdo 69/2010

Za ústavne súladný treba považovať taký výklad § 372p ods. 1 O.s.p., podľa ktorého

sa síce nová procesná úprava použije aj na konania začaté pred jej účinnosťou, no s výnimkou

takých procesných situácií, v ktorých by jej použitie bolo porušením princípu právnej istoty

a v rámci neho porušením zásady dôvery v platné právo a zásady zákazu tzv. pravej

retroaktivity, ako aj porušením základného práva na legitímne očakávanie (ako súčasti

základného práva na spravodlivý proces).

Z povahy procesného práva plynie, že zmeny, ktoré prináša procesné právo nové,

môžu pôsobiť výlučne odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania,

ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou (zásada nepravej spätnej účinnosti novej úpravy).

Všeobecne platný zákaz pravej retroaktivity však vyžaduje, aby tie účinky,

ktoré doterajšia procesná úprava spájala s určitými procesnými úkonmi zostali zachované

aj naďalej. Negatívne vyjadrenie tejto zásady vyznieva v záver, že ak s určitými úkonmi

doterajšie procesné právo žiadne účinky nespájalo, potom zostáva aj takýto účinok

zachovaný, to znamená, že účinky, ktoré určitému procesnému úkonu prisudzuje až nová

úprava, nastanú len za predpokladu, že úkon bol urobený za účinnosti novej úpravy. V súvislosti so spôsobom prejednania odvolania to potom znamená, že ak odvolanie bolo

podané pred účinnosťou novely O.s.p., ktorá tento spôsob zásadne zmenila, mal sa odvolací

súd v tejto otázke riadiť dovtedy platnou právnou úpravou, t.j. ustanovením § 214 ods. 1

O.s.p. v znení do 14.10.2008. Na prejednanie odvolania bol preto povinný nariadiť

pojednávanie (ak neboli splnené podmienky podľa odseku 2 alebo 3 uvedeného ustanovenia

pre možnosť prejednania odvolania bez pojednávania). Existencia tejto povinnosti zaručovala

účastníkovi odvolacieho konania právo na prejednanie odvolania v jeho prítomnosti, ktoré

ako základné právo na spravodlivé súdne konanie je chránené aj čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Rešpektujúc zásadu ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcu

z princípu dôvery v platné právo, nemôže byť účastník odvolacieho konania v dôsledku

účinnosti novej právnej úpravy zbavený práva na prejednanie veci vo svojej prítomnosti, resp.

možnosť realizácie tohto práva nemôže byť závislá od náhodilej udalosti, teda od toho,

či odvolací súd odvolanie prejednal do účinnosti novej úpravy, alebo či tak urobil až potom.

Pokiaľ totiž procesná právna úprava platná v čase podania odvolania zaručovala účastníkovi

právo na prejednanie tohto opravného prostriedku na pojednávaní (pri jeho nesúhlase

s prejednaním odvolania bez pojednávania) a táto skutočnosť mohla ovplyvniť obsah

podaného odvolania v tom smere, že účastník sa mohol spoliehať na možnosť

jeho prípadného upresnenia, rozvinutia či objasnenia na odvolacom pojednávaní, nemôže

byť v nadobudnutej dôvere takto postupovať sklamaný.

  6 Cdo 69/2010

Okrem toho výklad ustanovenia § 372p ods. 1 O.s.p. musí šetriť zmysel a podstatu

základného práva dotknutého novou procesnou úpravou. Týmto základným právom

je právo účastníka konania na legitímne čakávanie, že ak odvolacie konanie začalo podaním

odvolania pred 15. októbrom 2008, bude sa spôsob prejednania odvolania riadiť právnou

úpravou platnou v čase začatia odvolacieho konania. Legitímne očakávanie na zachovanie

takéhoto postupu súdu (v situácii, keď tento postup zaručoval účastníkovi konania

v porovnaní s novou právnou úpravou väčší rozsah procesných práv) je zvlášť

zrejmé v prípadoch, v ktorých účastník na výzvu súdu urobenú podľa § 214 ods. 3 O.s.p.

v znení do 15. októbra 2008 oznámil, že s prejednaním odvolania bez nariadenia pojednávania

nesúhlasí. Opačný aplikačný a interpretačný postup znamená porušenie čl. 13 ods. 4 veta prvá

Ústavy Slovenskej republiky (podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd

sa musí dbať na ich podstatu a zmysel) a je preto vo svojom dôsledku výkladom

retroaktívnym.  

Z preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalovaná podala proti rozsudku

súdu prvého stupňa odvolanie 10.7.2007. Na výzvu prvostupňového súdu, či súhlasí

s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, odpovedala listom z 2.8.2007

tak, že s takýmto postupom nesúhlasí. Spis bol predložený odvolaciemu súdu 9.10.2007,

pričom tento o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom

z 24. novembra 2009.

Vzhľadom na vyššie uvedený výklad odvolací súd tým, že na prejednanie

odvolania nenariadil pojednávanie, odňal žalovanej možnosť konať pred súdom.

Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva

na spravodlivý proces, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť,

mal byť podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku

vo veci samej a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušený a vec mu mala byť v rozsahu

zrušenia vrátená na ďalšie konanie.  

V Bratislave 5. mája 2010  

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  sudca

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová