UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého V. E., narodeného XX. Q. XXXX, bývajúceho u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, dieťa rodičov matky V.. Q. E., bývajúcej v A., V. X, zastúpenej JUDr. Petronelou Kaveckou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Kolískova 1 a otca J.. V. S., bývajúceho v A., V. 3, zastúpeného JUDr. Luciou Danišovičovou, advokátkou so sídlom v A., F. X/F., za účasti prokurátora, o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49 P 284/2012, o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 4. októbra 2013 sp. zn. 11 CoP 460/2013 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave označeným uznesením uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 4. júla 2013 č. k. 49 P 284/2012-176, ktorým bol návrh matky na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý zmenil tak, že otcovi do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 49 P 284/2012 o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému V. E., zakázal styk s maloletým. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že účelom inštitútu predbežného opatrenia je rýchla a dočasná úprava právnych pomerov účastníkov, že súd môže vydať predbežné opatrenie len na základe osvedčenia aspoň základných skutočností umožňujúcich prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a za predpokladu nevyhnutnosti potreby dočasne upraviť pomery účastníkov. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že matka preukázala skutočnosti, ktoré osvedčujú nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy maloletému a teda potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov k maloletému dieťaťu. Z matkou predložených listín (záznamy z prejednávania priestupkov, záznamy na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny a záznamy vzájomnej telefonickej komunikácie medzi otcom maloletého a ňou) zistil, že otec sa nezdravým spôsobom domáha styku s maloletým dieťaťom (overuje všetky výchovné postupy matky, návštevy lekárov v prípade, že dieťa je choré, privoláva políciu na realizáciu stykov), narušuje výchovný proces dieťaťa a tým aj jeho záujem. Keďže otec sústavne sleduje každý jeden krok matky a kontroluje každý jej úkon, matka sa nemôžepokojne venovať maloletému, vykonávať s ním rehabilitačné cvičenia a všetky činnosti zodpovedajúce jeho veku a zdravotnému stavu. V odborných posudkoch od lekárov sa pritom konštatuje, že dieťa potrebuje pokoj, má sa vyvarovať nadmerných fyzických aktivít, vzhľadom na terapiu je potrebné obmedziť pobyt na slnku na minimum, rešpektovať individualitu a unaviteľnosť dieťaťa. Ide o ročné dieťa, ktoré je kojené, dieťa každý deň rehabilituje, preto pobyt vonku od 17.00 hod. do 20.00 hod. je pre dieťa nefyziologický. Prítomnosť matky pri styku s dieťaťom v jeho veku je nutná a otec nevie pri styku korigovať správanie tak, aby stretnutia prebiehali v pokoji alebo aspoň pri dodržiavaní slušnosti a ohľaduplnosti voči dieťaťu a matke. Napokon, aj sám otec uviedol, že stretnutia nie sú príjemné, sú plné napätia a nervozity. Situáciu preto hodnotil ako natoľko vyhrotenú, že tu existuje obava ohrozenia výchovy maloletého dieťaťa a mal za to, že v takomto prípade záujem maloletého dieťaťa prevyšuje nad právom otca na stretávanie sa s dieťaťom. Odvolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali snahe matky, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, vytesniť otca z jeho života. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie otec maloletého dieťaťa. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., keď považoval rozhodnutie krajského súdu pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné. Uviedol, že z odôvodnenia uznesenia nie je možné zistiť na základe čoho krajský súd ustálil skutkový stav resp. ktoré skutočnosti považuje za osvedčené, a ktoré skutočnosti naopak nepovažuje za osvedčené, keďže podával a stále podáva diametrálne odlišné stanovisko k matkou tvrdenému skutkovému stavu. V odôvodnení uznesenia neuviedol, čo z vykonaných dôkazov zistil. Urobil len „súhrnné skutkové zistenie“, ktoré robí uznesenie nepreskúmateľným. Ďalej namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadal ani s jednou jeho námietkou resp. ani s jedným z jeho argumentov, ktoré uviedol vo vyjadrení k odvolaniu matky. Pri osvedčovaní dôkazov vybral len vyjadrenia matky, ktoré sama predkladala na rôzne iné orgány. V dôvodoch rozhodnutia sa síce uvádza, že matka preukázala podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, ktoré to sú, ako ich preukázala, ako ich súd posúdil, ako ich osvedčil, na základe čoho, prečo odmietol argumenty otca proti tvrdeniam matky, však odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje. Vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nijako nevyjadroval k zisteniam prvostupňového súdu, nevysvetlil v čom považuje činnosť súdu prvého stupňa za nesprávnu a v čom videl vadu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak pôsobí ako svojvoľné. Nesúhlasil s tým, ako odvolací súd hodnotil jeho správanie, ktorým prejavuje záujem o výchovu svojho dieťaťa a nestotožnil sa ani so jeho záverom, že rozhodnutie o zákaze jeho styku s dieťaťom je v jeho záujme. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu v žiadnom prípade nespĺňa podmienku presvedčivosti, o to viac, že ide o rozhodnutie, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práva na ochranu súkromného a rodinného života fyzickej osoby, ktoré je garantované Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne v čl. 8, a o to viac, že ide o rozhodnutie týkajúce sa maloletého dieťaťa, ktoré má vnútroštátnymi ako aj medzinárodnými predpismi priznanú osobitnú ochranu.
Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že ho navrhuje ako neprípustné odmietnuť.
Prokurátor vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že ho nepovažuje za prípustné. Vyslovil názor, že dovolateľ v dovolaní umelo svoje argumenty, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu, subsumuje pod ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa písomné vyjadrenie k dovolaniu nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, teda uznesenie proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a to bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania je preto v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
Ak je súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk vyššie uvedených, pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p. sa § 157 ods. 2 O.s.p. o náležitostiach odôvodnenia rozsudku použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť znamená, že pri uznesení o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie § 76 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci uznesenie odvolacieho súdu požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, z ktorých dôkazov odvolací súd vychádzal, stručne a výstižne je v ňom vysvetlené, ktoré skutočnosti vzal za osvedčené, ako ich hodnotil a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. Okrem citácie ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, podal aj stručný výklad a právne závery, ktoré prijal, v dostatočnom rozsahu vysvetlil. V kontexte celého rozhodnutia je zrejmé aj to, prečo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia teda v dostatočnom rozsahuzodpovedalo, čo viedlo odvolací súd k záveru, že boli splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa. S nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, resp. s jeho nepreskúmateľnosťou, nemožno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia, alebo tzv. iné vady konania. Námietkami v tomto smere by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ nedostatok riadneho odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu čiastočne odôvodňoval práve takýmito námietkami (nesprávnosťou rozhodnutia, nedostatočným zistením skutkového stavu veci, nesprávnym hodnotením správania sa otca počas styku s dieťaťom). Tieto okolnosti ale neboli spôsobilé založiť nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia s následkom odňatia možnosti dovolateľovi konať pred odvolacím súdom. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 až 3 O.s.p. Keďže v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie otca maloletého dieťaťa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože ostatným účastníkom v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.