Najvyšší súd
6 Cdo 66/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. J., zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Floriánova 2, proti žalovanej S., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7 C 50/2009, o dovolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. januára 2012 sp.zn. 14 Co 73/2011,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove označeným uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie
Okresného súdu Prešov zo 17. augusta 2011 č.k. 7 C 50/2009-168, ktorým súd prvého stupňa
vyslovil, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej (úspešnej v meritórnom konaní) na trovách
konania 4 723,56 Eur a tieto zaplatiť priamo na účet právnej zástupkyne žalovanej
JUDr. R. B., do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Odvolací súd sa plne stotožnil s výpočtom
trov konania prvostupňovým súdom. Vychádzal z hodnoty sporného pozemku, ktorý bol
predmetom konania tvoriacim oceniteľnú vec, stanovenej na sumu 247 698 Eur. V zmysle §
10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb predstavovala teda základná sadzba tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon
právnej služby 917,89 Eur. S odvolacou námietkou žalobcu ohľadne rozhodovania
Najvyššieho súdu SR o náhrade trov konania vo veciach určenia vlastníckeho práva sa
vysporiadal tak, že neexistuje záväzné stanovisko dovolacieho súdu k tejto otázke. Preto sa
posudzuje individuálne v každej konkrétnej veci.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalobca. Domáhal sa jeho
zrušenia spolu s uznesením okresného súdu a vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie.
V dovolaní podrobne opísal skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzal aj vo svojom
odvolaní. Uznesenia súdov nižších stupňov považoval za nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, keď podľa jeho názoru nebolo zrejmé, na základe akého titulu určili tarifnú
hodnotu veci. Týmto postupom došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a k odňatiu
možnosti pred súdom konať.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,
o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach
vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým tento súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o trovách konania. Ustanovenie
§ 239 ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania, ak ide o uznesenie o trovách konania,
prípustnosť dovolania navyše neprichádza do úvahy ani podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2
O.s.p.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne
sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatky dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
i prvostupňového súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/2005). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.) a vzťahuje sa aj
na uznesenie (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,
z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/2007).
Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia stručne uviedol
rozhodujúci skutkový stav a poukázal na ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Ten primerane vysvetlil. Odvolací súd opísal obsah
odvolania, preskúmal napadnuté prvostupňové uznesenie v potrebnom rozsahu, stotožnil sa
s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý vychádzal pri výpočte trov konania
z hodnoty predmetu sporu, t.j. pozemku, ktorý predstavuje oceniteľnú hmotnú vec.
Dostatočne sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalobcu. Podľa názoru dovolacieho súdu
skutkové a právne závery súdov nižších stupňov nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obe odôvodnenia
prvostupňového aj odvolacieho súdu ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv dovolateľa.
Dovolací súd teda nezistil porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces, ani
odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie
v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľ
vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 ods. 1 až 3 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová