Najvyšší súd
6 Cdo 65/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Ľ. Ď., bývajúceho v B., proti žalovaným 1/ A. s.r.o., so sídlom v B., 2/ Ing. O. S., bývajúcemu v B., 3/ C. spol. s r.o.,
so sídlom v B., žalovaní 2/ a 3/ v dovolacom konaní zastúpení Mgr. J. G., advokátom
Advokátskej kancelárie H., s.r.o., so sídlom v B., o určenie neúčinnosti právnych úkonov,
vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 246/2009, o dovolaní žalovaných 2/ a 3/
proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 22. decembra 2010 sp. zn. 5 Co 281/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaných 2/ a 3/ o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre označeným uznesením odmietol odvolanie žalovaných 2/ a 3/
podané 2. novembra 2010 proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo 6. októbra 2010
č. k. 9 C 246/2009-177, ktorým súd zamietol návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania.
Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odmietnutie odvolania
žalovaných 2/ a 3/ odôvodnil odvolací súd ich neoprávnenosťou na podanie takéhoto
opravného prostriedku. Uviedol, že subjektom oprávneným podať odvolanie voči uzneseniu,
ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania je iba účastník podávajúci návrh
na prerušenie konania. V tomto prípade z výroku napadnutého uznesenia prvostupňového
súdu vyplýva, že ním bol iba žalovaný 1/ (i keď v skutočnosti sa tento prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne k návrhu na prerušenie konania podanému žalovaným 2/ a 3/
na pojednávaní dňa 6. septembra 2010 iba pripojil), ktorý však odvolanie nepodal.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie žalovaní 2/ a 3/, ktorí ho
žiadali zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že im bola
postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. V dovolaní tvrdili, že boli oprávnenými osobami na podanie tohto riadneho opravného
prostriedku, keďže aj oni boli účastníkmi tej časti konania, v rámci ktorej sa rozhodovalo
o návrhu žalovaného 1/ na prerušenie konania (hoci tento v skutočnosti návrh na prerušenie
konania nepodal) a tým, že ho súd zamietol, boli dotknuté aj práva žalovaných 2/ a 3/, ktorí
mali na prerušení konania záujem.
Žalobca ani žalovaní 1/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpení (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V danom prípade je dovolanie podané proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach vymenovaných vyššie. Nejde o zmeňujúce ani
o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, preto prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p.
neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska
§ 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne
sa zaoberal námietkou dovolateľov, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže
dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Takýmto rozhodnutím je aj uznesenie, ktorým odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie
ako podané neoprávnenou osobou.
V posudzovanej veci však uznesenie odvolacieho súdu nie je takouto vadou
postihnuté.
Odvolací súd uznesením odmietol odvolanie žalovaných 2/ a 3/ podané proti
uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu žalovaného 1/ na prerušenie konania
vychádzajúc z toho, že v prípade oboch žalovaných, t. j. žalovaného 2/ aj žalovaného 3/, išlo
o odvolanie podané neoprávnenými subjektmi. Tento záver odvolacieho súdu je správny.
Subjektívna prípustnosť odvolania reflektuje stav procesnej ujmy v osobe určitého
účastníka konania, ktorý sa prejavuje v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý súd
prvého stupňa pre účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím, a výsledku, ktorý svojím
rozhodnutím skutočne založil. Z povahy odvolania ako opravného prostriedku plynie, že
oprávnenie ho podať (tzv. subjektívna prípustnosť) má účastník, v neprospech ktorého toto
porovnanie vyznieva a ak je spôsobená ujma na základe dovolania odstrániteľná tým, že
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Právo podať odvolanie teda prináleží len tomu
účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma.
Proti uzneseniu súdu, ktorým bol zamietnutý návrh účastníka na prerušenie konania
v zmysle § 209 ods. 2 písm. c/ O.s.p. sa môže odvolať iba ten účastník, ktorý prerušenie
konania navrhol a ktorého práva boli týmto rozhodnutím dotknuté.
V preskúmavanej veci žalovaní 2/ a 3/ neboli osobami oprávnenými na podanie
odvolania proti uzneseniu, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh (iba) žalovaného 1/
na prerušenie konania z dôvodu, že odvolatelia týmto rozhodnutím neutrpeli žiadnu ujmu
na svojich právach a ich procesné postavenie sa tým nijako nezmenilo. Uznesenie
prvostupňového súdu sa dotýkalo iba práv žalovaného 1/, o návrhu ktorého súd rozhodoval
(i keď v skutočnosti nebol podaný); tento sa však v danej veci neodvolal. Vo veci nešlo
o nerozlučné spoločenstvo na strane žalovaných v zmysel ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p.
(žalobca odporuje právnym úkonom vo vzťahu ku každému žalovanému samostatne).
Odmietnutie odvolania žalovaných 2/ a 3/druhostupňovým súdom bez meritórneho
prejednania veci bolo preto správne a v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Odmietnutím odvolania za týchto okolností nebola dovolateľom odňatá možnosť konať
pred súdom.
Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa v snahe napraviť
svoje pochybenie, že uznesením zo 6. októbra 2010 č.k. 9 C 246/2009-177 rozhodol iba
o návrhu žalovaného 1/ na prerušenie konania, ďalším uznesením z 10. februára 2011 č. k.
9 C 246/2009-189 rozhodol o návrhu všetkých žalovaných na prerušenie konania, proti
ktorému žalovaní 2/ a 3/ podali odvolanie, o ktorom ešte nebolo odvolacím súdom
rozhodnuté. V rámci tohto odvolacieho konania sa bude súd zaoberať dôvodnosťou argumentov zhodne obsiahnutých v oboch podaných odvolaniach žalovaných 2/ a 3/.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 2/ a 3/
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd účastníkom nepriznal, lebo
dovolatelia nemali úspech v tomto konaní a ostatným účastníkom žiadne trovy v súvislosti
s dovolacím konaním nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová