Najvyšší súd
6 Cdo 6/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti povinným 1/ M. Č., bývajúcemu v T., 2/ I. A., bývajúcemu v N., 3/ P. M., bývajúcemu v T., 4/ S. T., bývajúcejv T., 5/ T. O., bývajúcej v T., 6/ M. B., bývajúcemu v D., 7/ P. P., bývajúcemu v T., o vymoženie peňažných súm s príslušenstvom, vedených na Okresnom súde Trenčín pod
sp.zn. 61 Er 3487/2011, 60 Er 3693/2011, 49 Er 2597/2011, 49 Er 3771/2011, 49 Er
3695/2011, 60 Er 3816/2011, 60 Er 3164/2011, o dovolaniach oprávnenej proti uzneseniam
Krajského súdu v Trenčíne z 5. septembra 2012 sp.zn. 11 CoE 94/2012, z 20.
septembra 2012 sp.zn. 16 CoE 104/2012, z 29. mája 2012 sp.zn. 6 CoE 120/2012, z 30.
októbra 2012 sp.zn. 8 CoE 102/2012,
z 28. septembra 2012 sp.zn. 4 CoE 138/2012, z 23. februára 2012 sp.zn. 3 CoE 11/2012,
z 25. januára 2012 sp.zn. 3 CoE 169/2011, takto
r o z h o d o l :
Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 6 Cdo 6/2013, 6 Cdo 14/2013,
6 Cdo 38/2013, 6 ECdo 4/2013, 6 ECdo 34/2013, 6 ECdo 56/2013, 6 ECdo 107/2013 spája
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.zn. 6 Cdo 6/2013.
Dovolania o d m i e t a.
Povinným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uzneseniami vo vyššie uvedených konaniach z 2. decembra 2011
č.k. 61 Er 3487/2011-10, z 23. novembra 2011 č.k. 60 Er 3693/2011-11, z 20. októbra 2011
č.k. 49 Er 2597/2011-12, z 20. februára 2012 č.k. 49 Er 3771/2011-11, z 20. februára 2012
č.k. 49 Er 3695/2011-12, z 29. novembra 2011 č.k. 60 Er 3816/2011-12 a z 31. októbra 2011
č.k. 60 Er 3164/2011-14 zamietol žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodol tak podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Na odôvodnenie svojich
rozhodnutí uviedol, že výkon rozhodnutia v daných veciach bolo možné nariadiť iba v lehote
do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Táto prekluzívna
lehota ale márne uplynula v konaní vedenom pod sp.zn. 61 Er 3487/2011 dňom 6. novembra
2011 (exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 6. novembra 2008), v konaní vedenom
pod sp.zn. 60 Er 3693/2011 dňom 18. novembra 2011 (exekučný titul nadobudol
vykonateľnosť 18. novembra 2008), v konaní vedenom pod sp.zn. 49 Er 2597/2011 dňom
21. septembra 2011 (exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 21. septembra 2008), v konaní
vedenom pod sp.zn. 49 Er 3771/2011 dňom 29. novembra 2011 (exekučný titul nadobudol
vykonateľnosť 29. novembra 2008), v konaní vedenom pod sp.zn. 49 Er 3695/2011 dňom
13. decembra 2011 (exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 13. decembra 2008), v konaní
vedenom pod sp.zn. 60 Er 3816/2011 dňom 27. novembra 2011 (exekučný titul nadobudol
vykonateľnosť 27. novembra 2008) a v konaní vedenom pod sp.zn. 60 Er 3164/2011 dňom
20. októbra 2011 (exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 20. októbra 2008), z ktorého
dôvodu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie museli byť
zamietnuté.
Krajský súd v Trenčíne vyššie označenými uzneseniami na odvolania oprávnenej,
namietajúcej nesprávne právne závery súdu prvého stupňa ohľadne posúdenia trojročnej
prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku, ktorú považovala
za hmotnoprávnu lehotu s tým, že jej plynutie je potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň,
kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.
Nestotožnil sa s právnym názorom oprávnenej, ktorá zachovanie trojročnej lehoty spája
so začatím exekučného konania. Uviedol, že pre určenie toho, či trojročná zákonná
prekluzívna lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie
exekučného konania, ako sa mylne domnieva oprávnená, ale jeho nariadenie orgánom
uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie
začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom, resp. vydaním exekučného príkazu. Nariadiť výkon rozhodnutia bolo možné najneskôr do 7. novembra 2011
(správne malo byť 6. novembra 2011 – poznámka najvyššieho súdu), resp. do 18. novembra
2011, 21. septembra 2011, 29. novembra 2011, 13. decembra 2011, 27. novembra 2011
a v poslednom prípade do 20. októbra 2011, čo však nenastalo. Keďže súd prvého stupňa je
povinný ex offo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania prihliadnuť na márne uplynutie
prekluzívnej lehoty na nariadenie výkonu rozhodnutia, postupoval správne, keď žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podala oprávnená dovolania. Mala za to, že
neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadostiam nevyhoveli, odňali jej
možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej
znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť ňou podaných dovolaní v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1 Cdo 177/2009 a sp.zn. 5 Cdo 318/2008. Podľa jej názoru súdy
nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho
poriadku spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment
neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný
poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver,
na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie
exekúcie plynú len procesnoprávne lehoty a nie prekluzívna lehota uvedená v § 71 ods. 3
Správneho poriadku, ktorá je lehotou hmotnoprávnou. Opačný názor by viedol k značnej
právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom
závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym
exekútorom a exekučným súdom. Podľa názoru dovolateľky uznesenia odvolacieho súdu
nemajú náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p., sú nepreskúmateľné, čo má za následok vznik
vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe dovolateľky
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod sp.zn. 6 Cdo 6/2013, 6 Cdo 14/2013, 6 Cdo 38/2013, 6 ECdo 4/2013, 6 ECdo 34/2013, 6 ECdo 56/2013 a 6 ECdo 107/2013, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243c O.s.p. tak, že predmetné veci spojil do jedného spoločného konania ako je to
uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.
Dovolací súd po zistení, že dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaniami oprávnenej sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie
prípustné. Prípustnosť jej dovolaní preto z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by
v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je
dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú
povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
S prihliadnutím na obsah dovolaní a v nich vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. treba pritom rozumieť procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho
súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a v nadväznosti
na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie
je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento, podľa
vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že
po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však
prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutým rozhodnutiam sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
majúcou za následok prípustnosť dovolania (porovnaj napr. rozhodnutia najvyššieho súdu
sp.zn. 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolaní vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už dovolací súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 spzn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolaní svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolaní
v preskúmavaných veciach spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutia odvolacieho súdu
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu
procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami
„pokiaľ sa súdy [...] neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo
mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky
odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci sp.zn. 1 Cdo 177/2009
išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia
(viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné
prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že ak by aj tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení v preskúmavaných veciach súdmi boli prípadne
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná
okolnosť by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolania boli procesne prípustné (o taký prípad ale
v daných veciach nešlo). Keďže dovolania oprávnenej nie sú procesne prípustné, nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia vecí odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadostí súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní vecí dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutí
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Odôvodnenia rozhodnutí dali odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď hoci stručne, ale v dostatočnom rozsahu zodpovedali, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadostiam súdnych exekútorov. Okolnosť, že táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia
podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňajú.
Keďže prípustnosť dovolaní oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., najvyšší súd jej dovolania odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolania smerujúce
proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší
súd“) z 26. septembra 2013 sp.zn. 6 Cdo 6/2013.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým boli
odmietnuté dovolania oprávnenej pre neprípustnosť.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
Súdna prax Najvyššieho súdu vykladá ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. extenzívne.
Zastáva totiž názor, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994,
R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Za takéto rozhodnutia sa považujú procesné
rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie konania bez rozhodnutia v merite veci alebo
bez meritórneho posúdenia opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia, ak sú
nesprávne. Najčastejšie ide o uznesenia o odmietnutí podania, alebo o zastavení konania
pre nesplnenie niektorej procesnej podmienky, alebo o odmietnutí odvolania. Ak takéto
rozhodnutia nie sú správne, odníma sa nimi účastníkovi konania procesné právo
na rozhodnutie o veci samej, teda o predmete sporu (merite veci), alebo procesné právo
na preskúmanie odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní.
Rozhodnutie je pritom nesprávne vtedy, ak vychádza z nesprávnych skutkových záverov
a na ne nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov, alebo ak je výsledkom nesprávnej
aplikácie, prípadne interpretácie práva, a to či už procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych
predpisov.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Ak
by Najvyšší súd vykladal uvedené ustanovenie reštriktívne, t.j. tak, že k odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť len procesným postupom súdu, nie však aj samotným
rozhodnutím, rezignoval by tým na svoju základnú úlohu, ktorou je primárna ochrana
ústavnosti všeobecnými súdmi. Táto ochrana by sa tak v rozpore s princípom subsidiarity jej
poskytovania Ústavným súdom Slovenskej republiky presúvala na tento súd, so všetkými
z toho vyplývajúcimi negatívnymi dôsledkami (napr. neúnosné zaťažovanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky ústavnými sťažnosťami vytýkajúcimi odmietnutie poskytnutia súdnej
ochrany práva).
Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli
povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá
nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 5/2000,
z 13. júla 2000). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle ustanovenia
§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom právoplatného uznesenia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie
exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania
v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná
odmietnutiu spravodlivosti.
Z hľadiska prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodujúce, či nesprávnosť
takéhoto rozhodnutia je dôsledkom nesprávnej aplikácie alebo interpretácie procesnoprávnych
alebo hmotnoprávnych predpisov. Rozhodujúce je to, že takýmto nesprávnym rozhodnutím
sa oprávnenému odníma právo na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, a teda právo na naplnenie ochrany priznanému subjektívnemu právu. Napokon nesprávne zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je i tak v prvom rade výsledkom
nesprávnej aplikácie procesného ustanovenia obsiahnutého v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojitosti s inými ustanoveniami, a to prípadne aj iného právneho predpisu, či už
procesnoprávnej alebo hmotnoprávnej povahy.
Keďže k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj samotným rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
nevyhnutné zaoberať sa správnosťou tohto rozhodnutia, teda aj správnosťou jeho právnych
záverov. Posudzovanie ich správnosti je v takomto prípade výnimkou zo zásady, podľa ktorej
sa dovolací súd zaoberá právnym posúdením veci, len ak je dovolanie prípustné. Prípadná
nesprávnosť týchto právnych záverov zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného
dovolania, pretože výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom
samotným rozhodnutím.
V prejednávanej veci preto otázka správnosti uznesení odvolacieho súdu, ktorými boli
potvrdené uznesenia exekučného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko k právnemu
záveru týchto súdov, podľa ktorého označené exekučné tituly nie sú spôsobilým exekučným
titulom, pretože do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na splnenie v nich uložených
povinností nebol nariadený jeho výkon v zmysle nevydania upovedomenia o začatí exekúcie
súdnym exekútorom.
Podľa môjho názoru otázku spôsobilosti exekučných titulov odvolací súd neposúdil
správne. So zreteľom na skutočnosť, že Exekučný poriadok nepozná „nariadenie výkonu
rozhodnutia“, je potrebné interpretáciou dať odpoveď na otázku, s akou skutočnosťou má byť
spájané zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť nariadený výkon správneho
rozhodnutia, ak jeho splnenie má byť vynútené exekúciou podľa Exekučného poriadku.
Pri riešení tejto otázky treba vychádzať z účelu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. a z príkazu vyplývajúceho z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa uvedeného
ustanovenia v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie (správne rozhodnutie ako výsledok činnosti správneho orgánu) bolo možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty
určenej na splnenie v ňom uloženej povinnosti. Novelou vykonanou zákonom č. 527/2003
Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2004 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že výkon
rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie
v ňom uloženej povinnosti. Dôvodová správa k tomu uvádzala, že poznatky z praxe
signalizujú, že trojročná lehota na výkon rozhodnutia (teda na jeho realizáciu) je v niektorých
prípadoch nedostatočná, preto dochádza k zmene § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. tak, že
výkon rozhodnutia netreba v trojročnej lehote realizovať, ale ho treba v tejto lehote iba
nariadiť. Účelom uvedeného ustanovenia je časové obmedzenie spôsobilosti správneho
rozhodnutia byť exekučným titulom s cieľom iniciovať jeho realizáciu v primeranom čase.
Trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon správneho rozhodnutia, je vlastnosťou tohto
exekučného titulu. Pokiaľ je v tejto lehote nariadený jeho výkon, zachováva si spôsobilosť
byť exekučným titulom.
V čase účinnosti novely vykonanej zákonom č. 527/2003 Z.z. bolo možné správne
rozhodnutie vykonať súdnym výkonom rozhodnutia, výkonom rozhodnutia správnym
orgánom a exekúciou súdnym exekútorom. Termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“ poznal
v tom čase len Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261. Podľa zákona č. 71/1967 Zb.
sa začatie výkonu rozhodnutia správnym orgánom len oznamovalo a uskutočňovalo sa
na základe exekučného príkazu, a Exekučný poriadok takýto termín vôbec nepoužíval. V čase
vydania exekučného titulu v predmetnej veci platná právna úprava už neumožňovala
a neumožňuje súdny výkon správneho rozhodnutia, a teda ani „nariadenie výkonu
rozhodnutia“ súdom (§ 261 O.s.p. bol s účinnosťou od 1. septembra 2005 zrušený). V prípade
núteného výkonu správneho rozhodnutia exekúciou podľa Exekučného poriadku je preto
potrebné tento termín interpretovať tak, aby bol zachovaný účel a cieľ ustanovenia § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. a zároveň aby takáto interpretácia bola ústavne súladná.
Zastávam názor, že výklad zvolený odvolacím súdom, podľa ktorého pod „nariadením
výkonu rozhodnutia“ treba v exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku rozumieť
vydanie exekučného príkazu, nie je ústavne súladný. Rovnako tak nie je ústavne súladný ani
výklad stotožňujúci uvedený termín s udelením poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
s podaním žiadosti o udelenie takéhoto poverenia.
Vo všetkých týchto prípadoch by totiž zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť
nariadený výkon správneho rozhodnutia, a teda zachovanie jeho spôsobilosti byť exekučným
titulom, bolo závislé na náhodilej udalosti, ktorú by účastník exekučného konania
– oprávnený – nemohol ovplyvniť. Pre vydanie upovedomenia o začatí exekúcie Exekučný
poriadok neurčuje žiadnu lehotu, pričom náhodilosť nemožno vylúčiť ani v rámci plynutia
procesnej pätnásťdňovej lehoty na podanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. v rámci plynutia rovnakej lehoty na jeho vydanie. Podmienenie osudu
vymáhaného práva okolnosťami, ktoré oprávnený nemá vo svojej moci, a ktoré závisia
od toho, kedy súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
resp. kedy vydá upovedomenie o začatí exekúcie, prípadne kedy exekučný súd udelí
poverenie na vykonanie exekúcie, odporuje základnému princípu materiálneho právneho
štátu, a to princípu právnej istoty a z neho vyvoditeľných princípov legitímneho očakávania
a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.
Naopak za ústavne súladný, a teda rešpektujúci uvedené princípy, považujem taký
výklad, podľa ktorého pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu
správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť začatie
exekučného konania, ktoré v zmysle § 36 ods. 1 tohto predpisu začína podaním návrhu
na vykonanie exekúcie. To znamená, že pokiaľ oprávnený najneskôr do troch rokov
od uplynutia lehoty určenej v správnom rozhodnutí na splnenie uloženej povinnosti podá
návrh na jeho nútený výkon vykonaním exekúcie, zachováva si toto rozhodnutie spôsobilosť
byť exekučným titulom. Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Ak totiž oprávnený má niesť zodpovednosť
za neustráženie si svojho práva, potom musí byť ustráženie tohto práva závislé od jeho vôle
po celú dobu danú mu zákonom k dispozícii.
Pretože oprávnená podala návrhy na vykonanie exekúcie pred uplynutím trojročnej
lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1969 Zb., zachovali si vykonávané
rozhodnutia spôsobilosť byť exekučným titulom. Uznesenia odvolacieho súdu vychádzajúce
z iného právneho záveru boli preto nesprávne a majúce za následok odňatie možnosti
oprávnenej konať pred súdom v zmysle odňatia jej práva domáhať sa výkonu vykonateľného
rozhodnutia. Uznesenia odvolacieho súdu i exekučného súdu mali byť preto zrušené a veci
mali byť vrátené exekučnému súdu na ďalšie konanie.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Rudolf Čirč
predseda senátu
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. I. Machyniaka
k odôvodneniu rozhodnutia
Podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov pripájam toto odlišné stanovisko k dôvodom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. septembra 2013 sp.zn. 6 Cdo 6/2013:
Stotožňujem sa s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu.
Moje odlišné stanovisko smeruje k odôvodneniu uznesenia v tej jeho časti, v ktorej
najvyšší súd dospieva k záveru, že námietky oprávnenej proti záverom odvolacieho
(exekučného) súdu, ktoré sa stali podkladom pre zamietnutie žiadostí súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa obsahu sa týkajú právneho posúdenia
veci, ktoré ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a preto tieto
námietky nevedú k prípustnosti dovolania (správnosť záveru odvolacieho súdu v otázke
spôsobilosti exekučného titulu z pohľadu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok – ďalej len „Správny poriadok“) už potom
neposudzoval).
1/ K odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu
V danej veci vychádzam z toho, že podkladom na vykonanie exekúcie boli
rozhodnutia vydané správnym orgánom, že pre výkon správneho rozhodnutia platí
ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a že uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje
nielen na výkon rozhodnutia v správnom konaní, ale ho treba aplikovať aj na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok – ďalej len „Exekučný poriadok“). Ďalej vychádzam z toho, že exekučný
súd, ako aj odvolací súd správne posudzovali už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, či výkon rozhodnutia (exekúcia)
(ne)bol nariadený v lehote uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku (lehota v tomto
zákonnom ustanovení je lehotou prekluzívnou, na ktorú je súd povinný prihliadnuť ex offo)
ako jednej z podmienok viesť nútený výkon rozhodnutia. Ak totiž uplynie lehota troch rokov, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia vydaného správnym orgánom nariadiť, toto
rozhodnutie už nemôže byť podkladom pre výkon rozhodnutia (exekúciu).
Judikatúra je ustálená v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Procesným následkom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je totiž zastavenie exekučného konania (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
Kľúčovým momentom pre posúdenie možného porušenia oprávnenou označeného
práva rozhodnutiami odvolacieho (exekučného) súdu, bola preto pre mňa odpoveď na otázku,
či záver súdov o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu
uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia
(exekúciu) nariadiť (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku), a teda straty spôsobilosti správneho
rozhodnutia byť exekučným titulom, je alebo nie je správny. Prípadná nesprávnosť súdmi
prijatých právnych záverov zakladá totiž prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaných
dovolaní, lebo výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom samotným
rozhodnutím. Bolo preto nevyhnutné správnosť týchto záverov odvolacieho (exekučného)
súdu preskúmať.
2/ K záverom odvolacieho (exekučného) súdu
Podľa môjho názoru, exekučný i odvolací súd správne na vec aplikovali ustanovenie
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku, keď v čase vydania správnych rozhodnutí osobitný zákon –
zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, už neustanovoval inak (novela tohto zákona vykonaná
zákonom č. 298/2008 Z.z. účinná od 1. septembra 2008 vypustila z ustanovenia § 88 prvý
odsek).
Podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie bolo
možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej
povinnosti, pričom výkon rozhodnutia sa musel v tejto lehote aj skončiť. Novela vykonaná
zákonom č. 527/2003 Z.z. účinná od 1. januára 2004 zmenila toto ustanovenie tak, že výkon
rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu poznatky z praxe
signalizujú, že v niektorých prípadoch je táto lehota na výkon rozhodnutia nedostatočná.
V mnohých veciach sa totiž stávalo, že v tejto lehote sa konania nestihli skončiť, pričom
procesným následkom uplynutia tejto lehoty bolo zastavenie konania o výkon. Účelom tejto
novely bolo teda zmeniť uvedené zákonné ustanovenie tak, aby výkon rozhodnutia nemusel
byť v trojročnej lehote realizovaný (skončený), ale po prijatej novele postačuje, aby bol výkon
rozhodnutia v tejto lehote nariadený. Táto novela v § 72 ods. 2 výslovne ustanovila možnosť
uskutočniť výkon rozhodnutia vydaného v správnom konaní aj podľa Exekučného poriadku.
Súčasne v ustanovení § 77 ods. 2 stanovila, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na základe
exekučného príkazu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že s výnimkou
Správneho poriadku ostatné procesné predpisy upravujú aj otázku formy, ktorou sa výkon
rozhodnutia nariaďuje. V predloženom návrhu sa preto predpokladá forma jednostranného
rozhodnutia - exekučného príkazu, ktorá bola zákonodarcom aj prijatá.
Z uvedeného možno vyvodiť, že ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom
konaní, nariaďuje sa formou vydania exekučného príkazu. Práve vydanie exekučného príkazu
je podľa môjho názoru rozhodujúcou skutočnosťou, s ktorou je potrebné spájať zachovanie
trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku. Ak teda k nariadeniu výkonu
rozhodnutia vydaním exekučného príkazu dôjde najneskôr v lehote troch rokov po uplynutí
lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, zachováva si rozhodnutie správneho orgánu
spôsobilosť byť podkladom pre výkon rozhodnutia; v opačnom prípade túto vlastnosť stráca
a vo výkone rozhodnutia nemožno pokračovať. Tento názor napokon zastáva aj sama
dovolateľka, ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom konaní podľa piatej časti
Správneho poriadku.
V zmysle uvedeného možno uzavrieť, že podľa Správneho poriadku za okamih
nariadenia výkonu rozhodnutia treba považovať deň vydania exekučného príkazu a nie deň,
kedy správny orgán začne konanie o výkon na základe návrhu účastníka konania alebo na
podnet správneho orgánu (§ 72 ods. 1 Správneho poriadku).
Pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ Exekučný poriadok nepozná. Tento pojem,
ktorý upravoval Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261, sa však aj v konaní podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vždy spájal s vydaním rozhodnutia, a to vo forme
uznesenia. Rovnako tomu musí byť aj v prípade podľa Exekučného poriadku. Napokon, slovo „nariadiť“ podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, Vydavateľstvo SAV,
Bratislava 1987 znamená, „dať príkaz“. Zastávam názor, že v prípade, ak sa výkon
rozhodnutia vydaného v správnom konaní uskutočňuje podľa Exekučného poriadku, treba
pri výklade ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku postupovať rovnako ako v prípade,
ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje podľa piatej časti Správneho poriadku. Niet žiadneho
dôvodu k tomu, aby v takomto prípade bol výklad citovaného zákonného ustanovenia iný
v tom zmysle, že pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu
správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť „začatie
exekučného konania“. Dospievam preto k záveru, že aj v prípade, ak sa uskutočňuje výkon
rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa Exekučného poriadku, treba za okamih
nariadenia výkonu rozhodnutia (exekúcie) považovať deň vydania exekučného príkazu
v zmysle § 52 Exekučného poriadku. Správnosť tohto záveru možno doložiť aj právnou
úpravou exekučného príkazu v Exekučním řádu Českej republiky, ktorý v ustanovení § 47
ods. 2 uvádza, že „exekuční příkaz má účinky nařízení výkonu rozhodnutí podle občanského
soudního řádu“.
V daných veciach trojročná prekluzívna lehota počítaná od uplynutia lehoty určenej
v správnych rozhodnutiach pre splnenie uloženej povinnosti uplynula v konaní vedenom
pod sp.zn. 61 Er 3487/2011 dňom 6. novembra 2011, v konaní vedenom pod sp.zn.
60 Er 3693/2011 dňom 18. novembra 2011, v konaní vedenom pod sp.zn. 49 Er 2597/2011
dňom 21. septembra 2011, v konaní vedenom pod sp.zn. 49 Er 3771/2011 dňom
29. novembra 2011, v konaní vedenom pod sp.zn. 49 Er 3695/2011 dňom 13. decembra 2011,
v konaní vedenom pod sp.zn. 60 Er 3816/2011 dňom 27. novembra 2011 a v konaní vedenom
pod sp.zn. 60 Er 3164/2011 dňom 20. októbra 2011. V týchto lehotách exekúcia súdnym
exekútorom nariadená nebola. Odvolací súd (rovnako aj exekučný súd) dospel preto
k správnemu záveru, že vykonávané správne rozhodnutia nemôžu byť pre uplynutie trojročnej
lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku podkladom pre exekúciu, z ktorého dôvodu
boli správne žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnuté.
Vychádzajúc z uvedených skutočností som dospel k záveru, že dovolania oprávnenej
nie sú dôvodné a že exekučný súd zamietnutím žiadostí súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a odvolací súd potvrdením rozhodnutí, oprávnenej neodňali
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K argumentu oprávnenej, že uvedeným výkladom ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho
poriadku sa právna istota oprávnenej osoby neposilnila, ale práve naopak, treba uviesť, že nič
nebránilo zákonodarcovi spojiť zachovanie trojročnej lehoty nie s nariadením výkonu
rozhodnutia, ale so začatím konania o výkon rozhodnutia. Zákonodarca to ale zjavne neurobil.
Vzhľadom na úplnú odlišnosť pojmov „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a „začatie konania“
zastávam názor, že zmenu nie je možné dosiahnuť výkladom, ale len formou legislatívnej
úpravy.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. I. Machyniak
sudca