Najvyšší súd     6 Cdo 54/2016 Slovenskej republiky   6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne PaedDr. M., bývajúcej vo V., V., zastúpenej FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene

ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej

republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha

Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

10C/179/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 30. júla 2015 sp. zn. 3Co/359/2014, 3Co/360/2014, 3Co/361/2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. júla 2015 sp. zn. 3Co/359/2014,

3Co/360/2014, 3Co/361/2014 vo výrokoch I. a IV. z r u š u j e   a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie.

Vo zvyšku dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. apríla 2014

č. k. 10C/179/2011-565 žalobu žalobkyne zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal

a zároveň zamietol aj návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zamietnutie žaloby

odôvodnil predovšetkým tým, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup

ako jedna zo základných podmienok požadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody.

6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

2. O odvolaní žalobkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“)

rozsudkom z 30. júla 2015 sp. zn. 3Co/359/2014, 3Co/360/2014, 3Co/361/2014 tak,

že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Stotožnil sa so záverom súdu

prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovanej

ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Považoval preto rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Odvolací súd zároveň

vyššie označeným rozsudkom potvrdil uznesenia súdu prvej inštancie z 23. mája 2014

č. k. 10C/179/2011-581 a č. k. 10C/179/2011-583 (prvým bola žalobkyni uložená povinnosť

zaplatiť súdny poplatok 20 eur za podané odvolanie s poukazom na položku č. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov, ďalej len „sadzobník“ a „zákon o súdnych poplatkoch“; druhým potom

povinnosť zaplatiť súdny poplatok 21,60 eura za vyhotovenie rovnopisov elektronických

podaní, v tomto prípade s poukazom na položku č. 20a sadzobníka v zákone o súdnych

poplatkoch) a napokon žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie

odvolaním napadnutých uznesení súdu prvej inštancie odôvodnil ich vecnou správnosťou. Uviedol, že s účinnosťou od 1. októbra 2012 sa podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

spoplatňuje súdnym poplatkom vo výške 20 eur, pričom v rovnakej výške sa v konaní

o takejto žalobe vyberá aj súdny poplatok za odvolanie vo veci samej. Keďže v posudzovanej

veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. októbri 2012, podaním odvolania vznikla žalobkyni

poplatková povinnosť. Súd prvého stupňa jej preto podľa položky č. 7a sadzobníka správne

vyrubil poplatok v sume 20 eur. Rovnaké právne závery uplatnil aj pri súdnom poplatku

podľa položky č. 20a sadzobníka, kedy je rozhodujúci čas doručenia elektronických podaní.

3. Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla zrušenie rozsudku

odvolacieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (takže tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú požiadavku na zrušenie

rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií). Dovolanie odôvodnila odňatím jej možnosti konať

pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963

Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny

poriadok“) a dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p.

Za odňatie možnosti konať pred súdom okrem iného považovala nedoručenie vyjadrenia

žalovanej k odvolaniu, čím došlo aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa 6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia

Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), poukazujúc pritom

aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) z 13. januára 2015

vo veci T. proti Slovenskej republike.

4. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol alebo zamietol.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1

C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto

veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť

podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p.

procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež

zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany

porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,

vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti

skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne

konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania

a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného

procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok

osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.),

po zistení, že dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom, zastúpeným

advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním a dospel k záveru,

že dovolanie žalobkyne je čiastočne prípustné a súčasne aj dôvodné, a preto treba rozhodnutie

odvolacieho súdu čiastočne zrušiť.

6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

7. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. šlo dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.

8. Podľa § 238 O. s. p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a napokon tiež

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3).

9. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce

právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil,

že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných

ustanovení prípustné nie je.

10. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p.

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

§ 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané,

bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, 6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

11. Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa

nenamietala a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

12. Žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania,

právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia

k odvolaniu a pod.).

14. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná reagovala na odvolanie žalobkyne

podaním z 11. júna 2014 (č. l. 588 spisu), ktoré nebolo doručené žalobkyni

na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské

práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci T. proti Slovenskej republike,

v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu

protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské

práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti

alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom

priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované

ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka,

aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch

alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie

rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať

žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

15. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,

že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne bolo formulované ako právna a skutková

argumentácia a žalobkyni mala byť preto daná možnosť sa s týmto podaním oboznámiť.

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade žalobkyni táto možnosť nebola vytvorená. Keďže

porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom nerešpektujúcim princíp

rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom konaní, bola

žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

V dovolaní sa teda opodstatnene namieta, že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou

uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení.

16. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné než rozsudok odvolacieho súdu vo výroku

potvrdzujúcom v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie a v nadväzujúcom výroku

o trovách odvolacieho konania zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie

(§ 449 ods. 1 a § 450, 453 C. s. p.).

17. Žalobkyňa sa dovolaním okrem už uvedeného domáhala zrušenia rozsudku

odvolacieho súdu aj v časti potvrdenia uznesení súdu prvej inštancie o súdnych poplatkoch.

Argumentovala tým, že v konaniach začatých do 30. septembra 2012 sa s podaním odvolania

nespája vznik poplatkovej povinnosti. Jej žaloba bola v prejednávanej veci podaná ešte

v čase, v ktorom konanie o nej bolo ex lege od súdnych poplatkov oslobodené, pričom

toto oslobodenie sa vzťahuje na konanie ako celok (teda aj na odvolanie) a trvá

až do právoplatného skončenia veci. Rovnakú argumentáciu použila aj pri súdnom poplatku

podľa položky 20a sadzobníka. Súdy jej teda vyrubili súdne poplatky, ktoré jej nemali byť

vyrubené a tým jej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

18. K tejto časti dovolania žalobkyne je potrebné uviesť, že smeruje proti rozhodnutiam,

ktoré boli síce urobené súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, majú však charakter uznesení,

a tento nestrácajú, i keď rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti s meritórnym

rozhodnutím vo veci súvisí (§ 234 C. s. p., predtým § 167 ods. 1 O. s. p.).

19. V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takým

rozhodnutiam odvolacieho súdu, proti ktorým dovolanie nie je prípustné.

6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

20. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené

v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Žalobkyňou napadnuté uznesenia však nemajú znaky žiadneho

z nich. Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. januára 2015 bolo

dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.)

neprípustné, ak smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku. Prípustnosť

dovolania žalobkyne preto z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemožno.

21. Dovolanie žalobkyne by bolo procesne prípustné iba ak v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existencia nebola dovolacím súdom zistená.

Dovolanie podľa týchto zákonných ustanovení preto prípustné nie je.

22. Pokiaľ žalobkyňa vyvodzuje procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237

ods. 1 písm. f/ O. s. p. z toho, že jej boli vyrubené súdne poplatky v rozpore so zákonom,

lebo konanie v danej veci bolo oslobodené od súdnych poplatkov, treba uviesť, že samotným

vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma žiadne procesné oprávnenie

a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať.

23. K tvrdeniu žalobkyne, že súdy nesprávne posúdili otázku vecného oslobodenia

predmetného konania od súdnych poplatkov, ak bolo odvolanie (urobenie podania

elektronickými prostriedkami) podané po 30. septembri 2012 dovolací súd uvádza, že podľa

obsahu ide o námietku nesprávnosti právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté

rozhodnutie. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (§ 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri R 54/2012).

Napokon treba pripomenúť, že najvyšší súd k tejto otázke prijal stanovisko, ktoré bolo

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 1/2016 a ktoré potvrdzuje správnosť právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie

a odvolacím súdom.

24. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne v časti poplatkov nebolo podľa § 239

O. s. p. prípustné a neboli zistené ani podmienky prípustnosti vyplývajúce z ustanovenia

§ 237 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd dovolanie žalobkyne smerujúce proti týmto potvrdzujúcim

uzneseniam krajského súdu ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ C. s. p.).

6 Cdo 54/2016

6 Cdo 55/2016

6 Cdo 56/2016

25. V novom rozhodnutí odvolací súd znova rozhodne o trovách pôvodného

i dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

26. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2017

JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r.

  predseda senátu

  JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.

  člen senátu

  Mgr. Dušan Č i m o, v. r.  

  člen senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.