6Cdo/53/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. E., bývajúceho v N., H., zastúpeného JUDr. Jánom Holotom, advokátom so sídlom v Snine, Komenského 2791/35, proti žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, so sídlom v Humennom, Kukorelliho 1, o zaplatenie 7 614 € s prísl., vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11C/54/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. septembra 2015 sp. zn. 6Co/189/2014 v spojení s opravným uznesením z 30. novembra 2016 sp. zn. 6Co/189/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 3. júna 2014 č. k. 11C/54/2012-212 žalobu zamietol; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte aj „Občiansky súdny poriadok“ alebo „O. s. p.“) tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalobcu rozsudkom zo 17. septembra 2015 sp. zn. 6Co/189/2014 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom je správny. Poukázal na to, že bolo na žalobcovi, aby v rámci plnenia svojich základných procesných povinností označil skutkový rámec relevantných podaní, na základe ktorých mal žalovaný konať a aby ku svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca oprel svoj nárok o vypísané tlačivo „Žiadosť o peňažný príspevok za opatrovanie“ datované ku dňu 30. 10. 2006, ktoré však nie je opatrené pečiatkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, detašované pracovisko Snina, preukazujúcou, že uvedené tlačivo bolo žalovanému skutočne doručené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol, považoval za správny.

2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dňa 31. 12. 2015 dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil.Dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie veci v dovolaní neuviedol.

3. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje dovolanie žalobcu zamietnuť.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací po zistení, že dovolanie bolo podané včas a naň oprávnenou osobou, ktorá je zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol.

5. Žalobca podal dovolanie 31. 12. 2015, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“. Z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C. s. p. je zrejmé, že pokiaľ dovolanie bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, potom jeho účinky zostali zachované aj po nadobudnutí účinnosti nového procesnoprávneho kódexu - Civilného sporového poriadku. Keďže však dovolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom v čase podania dovolania. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane legitímnych očakávaní sporových strán o zachovaní kontinuity dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

7. Pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 238 O. s. p., dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy, pretože dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je rozsudok, ktorým by odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ani rozhodnutie, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, ani o rozsudok, ktorým by odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, vo výroku ktorého súd prvej inštancie vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 zák. č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka.

8. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 ods. 1 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), t. j. skúma, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážky veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípadne absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný alebo o prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. Existenciu vádkonania uvedených v § 237 O. s. p. žalobca netvrdil a ani dovolací súd ich existenciu nezistil, preto prípustnosť dovolania neprichádza do úvahy ani podľa uvedeného ustanovenia. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že pri nesprávnom právnom posúdení veci (na ktorom žalobca založil prípustnosť dovolania) nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., pretože nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo osebe však nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012).

9. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako neprípustné odmietol.

10. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože žalovanému preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.

11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.