6Cdo/51/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C.. U. N., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v F. G. XXX, právne zastúpeného JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Bojnická cesta 7, proti žalovaným 3/ C.. I. T., nar. XX.XX.XXXX a 4/ L. T., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, obom bývajúcim v Y., R.. B. XXX/X, obom právne zastúpeným JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 35, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15 C 58/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 172/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2016, č. k. 15 C 58/2011-282, zrušil podielové spoluvlastníctvo strán v konaní k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie F. G., obec F. G., okres Detva, zapísaným na Okresnom úrade, odbor katastrálny v Detve, a to k stavbám - kravín, súpisné číslo 211, postavený na parcele č. 335 (ďalej len „kravín“), opravárenská dielňa, súpisné číslo 213, postavená na parcele č. 341/1, 341/2, 341/3 (ďalej len „opravárenská dielňa“) a odchovňa, súpisné číslo 254, postavená na parcele č. 334 (ďalej len „odchovňa“). Súd prvej inštancie prikázal opravárenskú dielňu do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 3/ a 4/ a kravín a odchovňu prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu. Žalovaným 3/ a 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne vyplatiť žalobcovi na vyporiadanie jeho podielu sumu 751,95 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.

1.1 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca aj žalovaní mali záujem o opravárenskú dielňu, kým o kravín a odchovňu nemala záujem ani jedna zo strán. Medzi stranami sporu nebolosporné, že opravárenská dielňa je postavená na parcele U.. M., ktorý je zaťom žalovaných a kravín a odchovňa sú postavené na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve otca žalobcu. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že strany sporu spolu v minulosti podnikali, čo spôsobilo narušenie vzťahov medzi nimi, ktoré sú v súčasnosti napäté. Vzhľadom k tomu, že nehnuteľnosti nebolo možné rozdeliť a veľkosť podielov oboch strán bola rovnaká, súd zohľadnil pri rozhodovaní reálne využitie veci a snažil sa pri svojom rozhodnutí do najvyššej možnej miery eliminovať konflikty do budúcna. V konaní boli potvrdené nezhody nielen medzi stranami sporu, ale aj medzi otcom žalobcu a zaťom žalovaných. Navyše, samotný žalobca na pojednávaní dňa 10. septembra 2013 odpovedal na otázku, akým spôsobom by riešil prístup do opravárenskej dielne v prípade, ak by mu bola prikázaná do výlučného vlastníctva, nasledovne: „No, to je problém. V podstate by sme sa museli dohodnúť alebo opätovne riešiť prístup do uvedenej nehnuteľnosti súdnou cestou.“ Navyše na uvedenom pojednávaní pripustil aj možnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním opravárenskej dielne do vlastníctva žalovaných s výplatou čiastky 7 000 eur na vyrovnanie. Vzhľadom na tieto okolnosti a vlastníctvo pozemkov, na ktorých stoja nehnuteľnosti, súd prvej inštancie prihliadol na ich reálne a účelné využitie bez ďalších konfliktov a prikázal opravárenskú dielňu do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných s tým, že táto stojí na pozemku ich zaťa a kravín a odchovňu do výlučného vlastníctva žalobcu, keďže stoja na pozemkoch jeho otca.

1.2 Pri stanovení primeranej náhrady na vyrovnanie podielov strán sporu vychádzal súd prvej inštancie zo znaleckého posudku C.. P. z novembra 2013. Vo svojom písomnom podaní z februára 2014 znalec uviedol, že kravín a odchovňa sa nachádzajú v takom technickom stave, že ich hodnota je už len morálna a to len z toho dôvodu, že na ne nebolo vydané búracie povolenie. Nehnuteľnosti tým, že sa neužívajú, sú znehodnotené a schátrané. Ak by aj súd nariadil opätovné znalecké dokazovanie v čase jeho rozhodovania (v roku 2016), vzhľadom na časové obdobie, ktoré ubehlo od posledného znaleckého dokazovania, je veľký predpoklad, že ich hodnota by bola nižšia oproti sume stanovenej znalcom, a to z dôvodu, že nehnuteľnosti neboli užívané a neboli na nich vykonané žiadne úpravy ani zásahy zo strany spoluvlastníkov.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 172/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uviedol ďalšie argumenty. Dôvodom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva rozhodnutím súdu sú obvyklé dlhodobé a závažné nezhody medzi spoluvlastníkmi, objektívna nemožnosť užívať predmet spoluvlastníctva, financovať údržbu a investície, ale aj nezáujem zotrvať v spoluvlastníctve. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) stanovuje spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu taxatívne, a to a) reálne rozdelenie veci, b) prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za náhradu alebo c) predaj veci a rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov podľa ich podielov. Súd musí dodržať zákonom stanovenú postupnosť spôsobov vyporiadania. V prejednávanej veci bolo nespochybniteľné, že rozdelenie veci nie je dobre možné, preto súd pristúpil k ďalšiemu spôsobu vyporiadania a vec prikázal do výlučného vlastníctva niektorého zo spoluvlastníkov.

2.1 Odvolací súd ďalej v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by opravárenskú dielňu dlhodobo užíval a mienil ju užívať aj do budúcna. Naopak, zo znaleckého posudku vyplývalo, že predmetné nehnuteľnosti sa neužívajú, sú znehodnotené a schátrané. Žalobca v priebehu konania pripustil možnosť prikázania opravárenskej dielne do vlastníctva žalovaných, ale vyjadril sa aj tak, že by súhlasil aj s prikázaním všetkých troch nehnuteľností do svojho vlastníctva, a to vzhľadom na nepriaznivé vzťahy medzi stranami a obsah predchádzajúcich rokovaní. O opravárenskej dielni tvrdil, že ju využíva, pričom zvyšné dve budovy sú v dezolátnom stave a bude potrebné vložiť do nich nemalé finančné prostriedky na ich opravu a údržbu. Žalobca tiež potvrdil, že v kravíne sa nachádzali stroje, ktoré boli prenesené z opravárenskej dielne po tom, čo to vyzeralo na dohodu medzi stranami sporu s tým, že o opravárenskú dielňu majú záujem aj žalovaní. Potvrdil tak, že v priebehu konania bola predmetom dohody aj stavba kravína a odchovne tak, že by pripadli do jeho vlastníctva. Možnosťprikázania kravína a odchovne do jeho vlastníctva v priebehu konania neodmietal a kategoricky ju odmietol až v odvolacom konaní. 2.2 Odvolací súd tiež poukázal na správne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Cdo 33/2010 (R 37/2012), podľa ktorého v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom), ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie dôvodne prihliadal aj na prístup k týmto nehnuteľnostiam za účelom ich riadneho užívania, či udržiavania a aj vzájomné nepriateľské a napäté vzťahy medzi stranami sporu a ich príbuznými. Neopomenuteľný je aj samotný priebeh súdneho konania, počas ktorého medzi stranami k mimosúdnej dohode nedošlo, v dôsledku čoho nie sú predmetné nehnuteľnosti využívané, sú schátrané a postupom času strácajú aj na svojej hodnote. Súd prvej inštancie tak zohľadnil aj iné okolnosti než je len veľkosť podielov a účelné využitie veci.

2.3 Vo vzťahu k výške primeranej náhrady na vyrovnanie podielov strán sporu odvolací súd uviedol, že základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom mieste v dobe rozhodovania s tým, že túto náhradu súd určí zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci, nie cenou, za ktorú by bolo možné predať spoluvlastnícky podiel. Súd prvej inštancie pri určení primeranej náhrady správne vychádzal zo znaleckého posudku C.. P., ktorý sa na pojednávaní dňa 7. apríla 2016 vysporiadal s námietkami žalobcu vo vzťahu k znaleckému posudku a vyvrátil pochybnosti o jeho hodnovernosti.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 172/2017 podal dovolanie žalobca v celom rozsahu. Prípustnosť dovolania odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), a teda súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p., t. j. rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolateľ poukázal na niekoľko rozhodnutí najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (Rc 4/1968, R 37/1985, I. ÚS 242/2007, I. ÚS 114/2008, III. ÚS 36/2010, ZSP 56/2008, ZSP 37/2010, ZSP 13/2012, III. ÚS 477/2015, 5 Cdo 176/2011, 6 Cdo 89/2017, 7 Cdo 1371/2015), ktoré sa týkajú najmä požiadaviek na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, spôsobu hodnotenia dôkazov a skutkových zistení a vylúčenia ľubovôle pri rozhodovaní súdov. Dovolateľ uviedol, že viackrát rokoval so žalovanými o kúpe nehnuteľností a nebolo možné sa s nimi dohodnúť na odkúpení opravárenskej dielne bez toho, aby odkúpil aj kravín a odchovňu. Súdy neprihliadli na účelné využitie veci, na skutočnosť, že žalovaní mali záujem opravárenskú dielňu odpredať, a že dovolateľ mal o ňu eminentný záujem za účelom jej využitia na poľnohospodársku výrobu, údržbu a opravu strojov. Odvolací súd podrobnejšie neodôvodnil, prečo bola rozhodujúcou okolnosťou predchádzanie budúcim konfliktom o prístup k nehnuteľnostiam. Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, že žalovaní nemali v čase rozhodovania súdu prvej inštancie prístup k opravárenskej dielni bez použitia pozemku otca žalobcu (iný prístup si zabezpečili neskôr). Ani prístup ku kravínu a odchovni nie je možný inak ako cez pozemky druhej strany sporu. Strany sporu sa podľa dovolateľa vedia dohodnúť aj mimosúdne, dôkazom čoho je skutočnosť, že návrh na začatie konania bol sčasti vzatý späť, keďže došlo k dohode o vysporiadaní niektorých budov. Pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva majú byť vzaté do úvahy dva princípy, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci. Ostatné hľadiská by bolo možné použiť len vtedy, ak by malo ísť o zneužitie práva, čo nie je tento prípad. Právny názor, ktorý je odklonom od hlavných zákonných princípov pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, mal byť riadne odôvodnený, čo v tomto prípade splnené nebolo. Napadnuté rozhodnutie tak dovolateľ považuje za nepreskúmateľné prenedostatok dôvodov.

3.1 Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p. dovolateľ opätovne poukázal na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že iné kritériá ako tie, ktoré sú uvedené v citovanom ustanovení, možno pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva použiť len vtedy, ak by išlo o zneužívanie práva. Opravárenskú dielňu chceli získať do svojho vlastníctva obe sporové strany. Dovolateľ opravárenskú dielňu využíval v minulosti na uskladnenie a opravu poľnohospodárskych strojov, ktoré sa tam nachádzajú dodnes. Navrhol dovolaciemu súdu, aby odložil právoplatnosť alebo vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia, pretože tieto stroje si nemá kde uskladniť, hrozí ich poškodenie počasím, vandalizmom či odcudzením. Ďalším dôvodom je obava, že žalovaní opravárenskú dielňu scudzia, aby situáciu skomplikovali. Dovolateľ ďalej v dovolaní uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní majú záujem opravárenskú dielňu predať za oveľa vyššiu cenu ako je určená znaleckým posudkom. Namietal tiež, že súd prvej inštancie vyporiadal nehnuteľnosti spôsobom, ktorý priorizoval predchádzanie budúcim sporom medzi stranami. V čase jeho rozhodovania však žalovaní nemali prístup k opravárenskej dielni priamo, ale cez nehnuteľnosti tretích osôb (prístup si zriadili až neskôr). Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal skutočnosťou, že dovolateľ má prístup ku kravínu a odchovni len cez pozemky žalovaných, a teda súdnym sporom do budúcna sa strany sporu aj tak nevyhnú. Súdy nezohľadnili v rámci rozhodovania kritérium účelného využitia veci a nevysporiadali sa s námietkami dovolateľa v tejto súvislosti. Využívanie opravárenskej dielne zo strany dovolateľa bolo pritom v konaní nesporné, keď aj sám žalovaný 3/ vo svojej výpovedi uviedol, že v jednej časti dielne mal uskladnené stroje žalobca a druhá časť dielne bola využívaná ako garáže. Dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2010, 1 Cdo 84/2009 a 5 Cdo 93/2010, z ktorých má vyplývať, že zásada účelného využitia veci má byť aplikovaná ako zásada dominantná. Súdy sa odklonili od ustálenej judikatúry, lebo neprihliadli na účelné využitie veci jej doterajšími spoluvlastníkmi, ale dali prednosť inému kritériu, ktoré nebolo uvedené v zákonnom ustanovení, a to bez riadneho odôvodnenia tohto odklonu.

3.2 Vo vzťahu k znaleckému posudku, ktorý bol základom pre určenie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel dovolateľ namietal, že znalec pri výpočte ceny opravárenskej dielne neprihliadol na cenovú ponuku samotného dovolateľa, ktorý chcel nehnuteľnosť v priebehu konania odkúpiť. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že znalec použil pri určení ceny metódu polohovej diferenciácie a nie metódu výnosovej hodnoty, pretože nemal relevantné podklady pre výpočet všeobecnej hodnoty porovnaním kombinovanou metódou. Aj zo samotnej zásady výpočtu výnosovej hodnoty nehnuteľnosti vyplýva, že sa ňou rozumie súčasná hodnota kapitalizovaných budúcich disponibilných výnosov z využitia nehnuteľnosti formou prenájmu. V priebehu dokazovania však nebolo preukázané, že by nehnuteľnosti slúžili na podnikanie, ale naopak, bolo preukázané, že nie sú využívané a chátrajú. Dovolateľ vo vzťahu k vyššie uvedenému namieta, že znalec si mal relevantné podklady zabezpečiť sám a že opravárenská dielňa môže a bude slúžiť na podnikanie. Pri určení ceny opravárenskej dielne tak mal znalec prihliadnuť na výnos takejto dielne a na nájomné, ktoré by mohla ako podnikateľský objekt dosiahnuť. Skutočnosť, že sa majú v prítomnosti zohľadniť budúce výnosy neznamená, že výnosy musia byť v prítomnosti dosahované. Znalec tiež konštatoval, že kravín a odchovňa majú len morálnu hodnotu, ale ich cena určená v znaleckom posudku je neprimerane vysoká vo vzťahu k tomuto tvrdeniu. Znalecký posudok C.. P. bol navyše vypracovaný na základe podkladov viac ako dva roky pred vydaním rozhodnutia, čo je v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2597/2010 a 22 Cdo 3742/2009. Dovolateľ uznáva argumentáciu súdu prvej inštancie, že medzičasom došlo k zníženiu ceny nehnuteľností, avšak to platí len vo vzťahu ku kravínu a odchovni. Cena opravárenskej dielne ako podnikateľského objektu sa určite zvýšila. Došlo tak k odklonu od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2010, podľa ktorého uplynutie doby piatich rokov od vyčíslenia hodnoty nehnuteľnosti v znaleckom posudku znamená, že výška priznanej náhrady za spoluvlastnícky podiel nevychádza zo skutočnej hodnoty predmetu spoluvlastníctva. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol najvyššiemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie sám zmenil tak, že dovolaniu v celom rozsahu vyhovie.

4. K dovolaniu sa vyjadrili žalovaní tak, že ho považujú za nedôvodné a najvyššiemu súdu navrhli odmietnuť ho. Žalobca v podanom dovolaní len namieta hodnotenie vykonaných dôkazov a skutočnosť, že súdy mu nedali odpoveď na všetky argumenty. Žalobca v podstate len namieta to isté, čo namietal v odvolacom konaní a odvolací súd sa s tým už vysporiadal vo svojom rozhodnutí.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné podľa § 447 písm. c) a f) C. s. p. odmietnuť.

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).

7. V zmysle § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

9. V danom prípade žalobca prípustnosť dovolania odvodil z § 420 písm. f) C. s. p. a porušenie práva na spravodlivý proces oprel o pochybenie súdov nižších stupňov spočívajúce v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu.

10. Aj vo vzťahu k § 420 písm. f) C. s. p. (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 C. s. p.) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 8/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 73/2017).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) C. s. p., sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS3/97 a II. ÚS 251/03).

13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

14. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom, či mimosporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

15. Za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. dovolateľ označil okrem iného nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v určitom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

16. V súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolacími argumentmi dôležitými pre rozhodné posúdenie veci, dovolací súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994,Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

17. Podľa § 447 písm. c) C. s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

18. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal opodstatnenosť dovolania a porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., preto najvyšší súd jeho dovolanie v tejto časti podľa § 447 písm. c) C. s. p. odmietol.

19. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. V texte dovolania síce uviedol aj ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., z obsahu dovolania je však zrejmé, že uplatňuje iba dovolací dôvod uvedený v prvej vete tohto odseku. S ohľadom na článok 11 ods. 1 základných princípov C. s. p. (úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah) sa tak dovolací súd zaoberal iba deklarovaným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

20. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

22. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

23. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená.

24. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia C. s. p. vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 C. s. p.) zostáva naďalej nejednoznačné alebo nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázkumal dovolateľ na mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach C. s. p. nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

25. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. 26. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

27. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 C. s. p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

28. V dovolaní naformuloval dovolateľ v podstate dve právne otázky. Prvá otázka sa týkala uplatnenia zásady účelného využitia veci pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom ako zásady dominantnej. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto právnej otázky. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že vo vzťahu k uplatneniu jednotlivých hľadísk pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa nielen odvolací súd, ale aj súd prvej inštancie veľmi správne zaoberali otázkou, či v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, berie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) alebo spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská alebo komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona. Pri odpovedi na túto otázku poukázali na uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2011 sp. zn. 1 Cdo 33/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 37/2012, podľa ktorého súd v takomto konaní berie na zreteľ komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka. Možno teda uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia dovolateľom nastolenej otázky. Súdy sa nezaoberali otázkou, či má byť zásada účelného využitia veci pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom aplikovaná ako zásada dominantná, ale zaoberali sa otázkou, či je potrebné uplatniť iba niektorú zo zásad uvedených v Občianskom zákonníku alebo všetky spoločne alebo je možné zohľadniť aj iné kritériá v zákone neuvedené.

29. Nad rámec potrieb dovolacieho prieskumu dovolací súd uvádza, že ani dovolateľom označené rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 204/2010, 1 Cdo 84/2009 a 5 Cdo 93/2010), z ktorých má vyplývať, že zásada účelného využitia veci má byť aplikovaná ako zásada dominantná, neriešia dovolateľom nastolenú právnu otázku. V rozhodnutí najvyššieho súdu z 23. marca 2011 sp. zn. 6 Cdo 204/2010 sa najvyšší súd zaoberal zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k nebytovému priestoru - hotelu. Rozhodujúcou otázkou, ktorú najvyšší súd v tomto konaní riešil, bola otázka výkladu a aplikácie ustanovenia § 154 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Problematickou v tomto konaní bola skutočnosť, že objekt hotela prešiel v období medzi vykonaním znaleckého dokazovania na účely určenia hodnoty nehnuteľnosti a primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel do vyhlásenia prvostupňového rozhodnutia rozsiahlou rekonštrukciou a nebolo vykonané nové znalecké dokazovanie, ktoré by zohľadnilo zhodnotenie nehnuteľnosti. Zároveň bola riešená otázka vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozdelením budovy v horizontálnej rovine na vlastníctvo nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Je nepochybné, že v uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd nezaoberal právnou otázkou formulovanou dovolateľom. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 84/2009 sa zaoberá zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k domu v intenciách výkladu a aplikácie ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým bližšie špecifikuje pojem dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú uprednostnenie záujmu sporovej strany ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený pred záujmom druhej sporovej strany zrušiť podielové spoluvlastníctvo. Opätovne možno uzavrieť, že ani v tomto rozhodnutí sa dovolací súd nezaoberal nastolenou právnou otázkou. Napokon, v rozhodnutí najvyššieho súdu z 29. novembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 93/2010 sa najvyšší súd zaoberal kritériami uplatňovanými pri reálnom rozdelení veci, ktorá je predmetom podielového spoluvlastníctva. Vychádza sa pritom z posúdenia hľadísk územného plánovania, prístupu ku komunikáciám, účelného technického spôsobu navrhovaného riešenia, polohy pozemkov, ich tvaru a celkovej polohy. Z pohľadu právnej úpravy súd pri posudzovaní možnosti uplatnenia vyporiadania spoločnej veci jej reálnym rozdelením zohľadňuje ako určujúce kritériá veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci vzniknutej rozdelením. Zohľadňovanie veľkosti podielov musí v rovnováhe korešpondovať účelnému rozdeleniu veci. Pritom súd dbá, aby rozdelením nevznikli nefunkčné veci alebo aby pomer rozdelených vecí svojou veľkosťou nebol vo výraznom nepomere k veľkosti pôvodných podielov. Rozhodujúcou otázkou, ktorú najvyšší súd v tomto konaní riešil, bola skutočnosť, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí pri rozdelení nehnuteľností podriadil účelnosť novovzniknutých parciel vo svetle vyjadrujúcom zachovanie absolútnej veľkosti spoluvlastníckych podielov a dôsledne sa nezaoberal okolnosťami ohľadom účelného využívania novovzniknutých vecí vlastníkmi, t. j. ich funkčného využitia. Nejde teda o obdobný prípad ako je prejednávaná vec, ktorý by sa zaoberal riešením dovolateľom formulovanej právnej otázky.

30. Ďalšia právna otázka, ktorú dovolateľ v dovolaní označil, sa týkala potreby aktualizácie znaleckého posudku vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty veci za účelom vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Konkrétne išlo o otázku, či skutočnosť, že znalecký posudok vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty veci v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vypracovaný viac ako dva roky pred vyhlásením rozhodnutia znamená, že výška priznanej náhrady za spoluvlastnícky podiel nevychádza zo skutočnej hodnoty veci v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uvedenou otázkou sa zaoberal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie na strane 6 svojho rozhodnutia, kde vysvetlil, prečo nenariadil nové znalecké dokazovanie v roku 2016 (znalecký posudok bol zhotovený v roku 2013). Ide teda o právnu otázku, ktorej posúdenie bolo rozhodujúce vo vzťahu k určeniu výšky náhrady na vyporiadanie spoluvlastníckeho podielu. Dovolateľ pritom označil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 204/2010 ako rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť pri riešení uvedenej právnej otázky. Obsah citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je uvedený v bode 29. tohto rozhodnutia a je potrebné konštatovať, že v konaní sp. zn. 6 Cdo 204/2010 vychádzal najvyšší súd pri právnom posúdení z rozdielnej skutkovej situácie, ktorá nie je porovnateľná s prejednávanou vecou. V prípade konania, naktoré dovolateľ odkazuje, uplynulo od vyhotovenia znaleckého posudku do vyhlásenia rozhodnutia päť rokov, kým v prejednávanej veci to boli necelé tri roky. Zároveň, v citovanom rozhodnutí bolo v konaní preukázané, že objekt hotela prešiel v medziobdobí rozsiahlou rekonštrukciou a nepochybne došlo k zmene hodnoty nehnuteľnosti. V prejednávanej veci však mal súd za preukázané, že žiadny z objektov nebol využívaný a neboli na nich vykonané žiadne úpravy. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré dovolateľ poukazuje, nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle vymedzenia v bode 27. tohto rozhodnutia. Možno uzavrieť, že dovolateľ neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu riešiacu právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a od ktorej by sa odvolací súd odklonil.

31. Podľa § 447 písm. f) C. s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

32. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) C. s. p.

33. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) a písm. f) C. s. p. ako neprípustné, resp. nesprávne vymedzené, odmietol.

34. Dovolací súd sa vzhľadom na spôsob rozhodnutia osobitne nezaoberal návrhom žalobcu na odklad právoplatnosti alebo vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 412 C. s. p.

35. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 3/ a 4/ úspešným v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

36. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.