Najvyšší súd
6 Cdo 5/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P. Š., bývajúceho v K. a 2/ K. Š., bývajúcej v K., oboch zastúpených JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom so sídlom v Trnave, Hlavná 23, proti žalovanej Obci Košolná, so sídlom v Košolnej 44, o určenie
neplatnosti výpovede nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27 C
30/2010, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. októbra
2011 sp. zn. 9 Co 2/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 15. novembra 2010 č. k. 27 C 30/2010-129 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej len „žalobcovia“), ako spoloční nájomcovia bytu
č. 2 nachádzajúceho sa v budove Základnej školy súpisné č. 2 v katastrálnom území K.,
domáhali určenia neplatnosti výpovede nájmu tohto bytu zo dňa 25. novembra 2009, ktorú im
žalovaná, ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti, doručila dňa 28. novembra 2009. Vec
právne posúdil podľa § 154 ods. 1, § 155 ods. 1, § 871 ods. 1, § 685 ods. 1 veta druhá, § 711
ods. 1 písm. e/ a ods. 6, § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka a poukázal aj na § 11 ods. 4
písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a § 9 ods. 1 písm. c/ zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí. Dospel k záveru, že bola splnená podmienka prerokovania ukončenia
nájmu výpoveďou na obecnom zastupiteľstve v zmysle § 6 ods. 2 písm. c/ Všeobecne
záväzného nariadenia č. 1/2009 obce Košolná, a to 4. marca 2009 a opätovne 23. septembra
2009, ako to vyplynulo z obsahu zápisníc obecného zastupiteľstva. Nestotožnil sa s tvrdením
žalobcov o potrebe predchádzajúceho kladného rozhodnutia obecného zastupiteľstva formou
uznesenia, keďže v danom prípade postačovalo na ukončenie nájmu jeho prerokovanie obecným zastupiteľstvom v zmysle zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce
Košolná.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 25. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 2/2011 na odvolanie
žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. V celom rozsahu sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukázal,
a preto sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že podľa ustanovenia § 9
ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí žalovaná upravila hospodárenie s bytmi v obci
Všeobecne záväzným nariadením č. 1/2009, podľa ktorého nájom zaniká okrem iného
po prerokovaní na zasadnutí obecného zastupiteľstva. Nevyžadovalo sa teda schválenie, ale
len prerokovanie zastupiteľstvom, ktorá podmienka bola splnená.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podali dovolanie
žalobcovia. Žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady konania
i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Namietali, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., a to
nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, ktorý považovali spolu
s rozsudkom súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, arbitrárny a protizákonný. Dovolanie
odôvodnili tiež tým, že v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpení (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolanie účastníka konania, upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku, je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľov, že konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa podľa ich názoru nevyrovnal so všetkými argumentmi
a dôvodmi uvádzanými v ich odvolaní a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti prvostupňového rozsudku (i tento považovali dovolatelia za neuspokojivo odôvodnený).
Úvodom treba pripomenúť, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje za
potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu
ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj
právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že bola splnená podmienka prerokovania ukončenia nájmu bytu
výpoveďou na obecnom zastupiteľstve. Dostatočne vysvetlil, prečo neurčil predmetnú
výpoveď z 25. novembra 2009 za neplatnú a vysporiadal sa aj s nemožnosťou použitia
judikátu, na ktorý žalobcovia poukazovali. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu
ohľadom splnenia podmienky prerokovania ukončenia nájmu bytu žalobcov na obecnom
zastupiteľstve, pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného dodal, že Všeobecne záväzné
nariadenie obce K. č. 1/2009 upravujúce hospodárenie s bytmi v obci nevyžadovalo ako
podmienku zániku nájmu bytu schválenie obecným zastupiteľstvom, ale len jeho
prerokovanie. Skutočnosť, že k nemu došlo a na ktorom zasadnutí obecného zastupiteľstva sa
tak stalo, dostatočne objasnil prvostupňový súd. Preto sa k tejto otázke odvolací súd nebol
povinný znova vyjadrovať a opakovať dôvody uvádzané súdom prvého stupňa. Jeho postup
bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umožňujúcim odvolaciemu súdu
podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté
v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobcov.
Žalobcovia v dovolaní ďalej tvrdili, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalobcov
o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Napokon dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia žalobcov o existencii tohto dovolacieho
dôvodu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy
(ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné; to však v prejednávanej veci nie je.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcov
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali. Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová