6Cdo/446/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o C. N., narodeného XX. I. XXXX, bývajúceho u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, dieťa rodičov - matky W.. R. N., bývajúcej v X., O. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Marianom Ďuranom, PhD., advokátom, so sídlom v Žiline, P.. X, a otca W.. I. N., bývajúceho v X., X. Q. XXXX/X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom Žilina, D. Dlabača 2748/28, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľka advokátka JUDr. Andrea Havelková, o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 30 P 27/2012, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 19. februára 2013, sp. zn. 5 CoP 8/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie matky o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Žilina ako súd prvého stupňa rozsudkom z 8. októbra 2012 č. k. 30 P 27/2012-125 uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého C. výživným vo výške 430,- eur mesačne s účinnosťou od 1.1.2012, a to tak, že sumu 400,- eur je povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a sumu 30,- eur je povinný zasielať vždy do 15. dňa v mesiaci vopred na osobitný účet maloletého, ktorý matka zriadi maloletému C. v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.1.2012 do 31.10.2012 vo výške 2.500,- eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 100,- eur k rukám matky spolu s bežným výživným a uložil mu tiež povinnosť nedoplatok vo výške 300,- eur zaplatiť v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na osobitný účet maloletého, ktorý matka zriadi maloletému C.. Vo zvyšnej časti návrh matky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu konania. Uviedol, že bolo nepochybné, že došlo k zmene pomerov na strane maloletého, ktorý v čase posledného rozhodovania súdu o výživnom mal necelých 5 rokov, a že priznaná suma zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého a možnostiam a schopnostiam otca.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie matky rozsudkom z 19. februára 2013 sp. zn. 5 CoP 8/2013 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh matky vo zvyšnej časti zamietol, potvrdil. Zvyšok prvostupňového rozsudku ponechal nedotknutý a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovenia § 132 a nasl. O. s. p. a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že súdom určená vyživovacia povinnosť otca voči maloletému dieťaťu zodpovedá potrebám dieťaťa, ako aj možnostiam a schopnostiam povinného rodiča. V súvislosti s námietkami matky uzavrel, že v konaní a postupe prvostupňového súdu nezistil žiadne procesné a hmotné pochybenia. Prvostupňový súd dodržal zásadu ústnosti konania ako jednu z hlavných zásad Občianskeho súdneho poriadku s tým, že v priebehu pojednávania mali možnosť účastníci sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa predmetu konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie matka. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo jej nebolo doručené vyjadrenie otca k návrhu a jeho vyjadrenie k odvolaniu. Na podporu názoru, že v dôsledku toho neprebehlo odvolacie konanie podľa zásad spravodlivého súdneho konania, poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Cdo 76/2012 a iné) a tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková proti Slovenskej republike.

Otec žiadal mimoriadny opravný prostriedok matky ako neprípustný odmietnuť.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p. Podľa štvrtého odseku § 238 O. s. p. však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (výživné), pričom nejde o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok teda nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, pri ktorom je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (§ 238 ods. 4 O. s. p.).

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s.p., na ktorú poukazovala dovolateľka.

Dovolacia námietka o odňatí možnosti konať pred súdom matke tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie otca k návrhu vo veci i jeho vyjadrenie k jej odvolaniu, nebola opodstatnená. Ako sa už v predmetnej veci vyjadril odvolací súd v súvislosti s vyjadrením otca k návrhu matky, počas pojednávania na okresnom súde bola matka oboznámená so stanoviskom otca vo veci, vyplývajúcim z jeho výpovede, a zodpovedajúcim spôsobom sa v spolupráci so svojim právnym zástupcom k nemu aj vyjadrila, pričom bola zachovaná aj zásada ústnosti konania. Nedoručením vyjadrenia k návrhu síce došlo k porušeniu procesných ustanovení (§ 114 ods. 2 O. s. p. 2. veta), ale tento nedostatok bol zhojený možnosťou matky polemizovať so stanoviskom otca predneseným na pojednávaní pred súdom prvého stupňa a tiež jej možnosťou reagovať na jeho písomné vyjadrenie v odvolacom konaní (v podanom odvolaní), ktorú možnosť aj využila.

Pokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia otca k odvolaniu matky, podľa názoru dovolacieho súdu (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 186/2013, I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011, a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 277/2013, 3 Cdo 129/2011 a 3 Cdo 258/2012), nedoručenie vyjadrenia k opravnému prostriedku nie je porušením zásad spravodlivého súdneho konania, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda ak vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1 O. s. p. platí, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Nemá teda povinnosť predložiť účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku.

Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a O. s. p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 19/2012). Preto odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie zásady „rovnosti zbraní“ nezakladá bez ďalšieho sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp. zn. 1 Cdo 17/2011).

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že vyjadrenie otca k odvolaniu matky nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd na tomto vyjadrení svoje rozhodnutie nezaložil, keď správnosť uznesenia súdu prvého stupňa odôvodnil správnou aplikáciou relevantných ustanovení príslušných zákonných predpisov. Odvolací i prvostupňový súd dodržali zásadu rovnosti zbraní i ústnosti konania. Postupom odvolacieho súdu preto nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvodypre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože ostatným účastníkom konania v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.