UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Y.. Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v X., W. XXXX/XX, proti žalovanému Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie neplatnosti výpovede a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8 C 492/1995, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. júla 2019 sp. zn. 14 Co 440/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie) rozsudkom z 15. júna 2016, č. k. 8 C 492/1995-771, zamietol žalobu na určenie neplatnosti výpovede danej žalobcovi listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-2104/1-95/Vá z 20. novembra 1995, na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného žalobcovi 15. apríla 1996 listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-189/96-Vá, na určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním dňom 1. apríla 1995, medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá, ako aj nárok na náhradu mzdy s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
2. Vychádzal zo skutočnosti, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného bol založený dňa 1. apríla 1995 vymenovaním do funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny. Dňa 26. mája 1995 právny predchodca žalovaného poveril žalobcu výkonom funkcie námestníka riaditeľa Ústredného inšpekčného centra pre úsek ekonomický. Následne právny predchodca žalovaného dňa 6. septembra 1995 žalobcu odvolal z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny, a súčasne ho dňom 7. septembra 1995 poveril na dobu troch mesiacov výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny. Žalobca sa dňa 19. októbra 1995 vzdal funkcie námestníka riaditeľa Ústredného inšpekčného centra pre úsek ekonomický. Právny predchodca žalovaného s účinnosťou od 24. októbra 1995 zrušil poverenie žalobcu výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny. Právny predchodca žalovaného s účinnosťou od 26. októbra 1995 odvolal žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa Ústredného inšpekčného centra pre úsek ekonomický a oznámil mu, že jeho pracovný pomerzostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobcovi bolo ponúknuté miesto právnika organizácie v odbore právnych služieb hlavného školského inšpektora a centra. Žalobca namietal, že ponuka právneho predchodcu žalovaného je nekompletná, nemožno sa k nej vyjadriť a ponúkané pracovné miesto nie je obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie a ani v organizačnom poriadku. Súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalovaného doručil žalobcovi dňa 20. novembra 1995 výpoveď v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce - v znení platnom v čase výpovede (ďalej len „Zákonník práce“). Výpovedný dôvod sa zakladal na skutočnosti, že žalobca bol odvolaný z funkcie ekonomického námestníka a nedošlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu na prácu, ktorá mu bola ponúknutá, a ktorá zodpovedá jeho kvalifikácii. Dňa 26. februára 1996 právny predchodca žalovaného oznámil žalobcovi, že odvoláva výpoveď z pracovného pomeru, pretože žalobca odmietol rozhodnutie o pracovnom nezaradení a poukázal na skutočnosť, že vykonáva prácu podľa príkazov organizácie. Právny predchodca žalovaného mal teda za to, že došlo k prijatiu pracovného zaradenia žalobcom a dôvod výpovede odpadol. Žalobca vyjadril písomný súhlas s odvolaním výpovede až podaním zo 7. novembra 2015, t. j. po 19 rokoch od odvolania výpovede právnym predchodcom žalovaného. Súd prvej inštancie predmetný súhlas nebral do úvahy, pretože ho považoval za výkon práva v pracovnoprávnych vzťahoch v rozpore s dobrými mravmi, a teda pracovný pomer žalobcu sa skončil uplynutím výpovednej doby dňa 29. februára 1996.
3. Žalobu o určenie neplatnosti výpovede danej žalobcovi zamestnávateľom tak súd prvej inštancie ako nedôvodnú zamietol. Rovnako súd prvej inštancie zamietol aj návrh ohľadom náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, keďže uvedený návrh je dôvodný iba v prípade, ak je žalobca úspešný v časti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na priznanie ušlej mzdy za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996 vo výške 103.016,- Sk, tento nárok považoval súd prvej inštancie za nedôvodný. Právny predchodca žalovaného vydal dňa 26. októbra 1995 rozhodnutie, ktorým priznal žalobcovi od tohto dňa platové zaradenie v platovom stupni 9/7 - tarifný plat vo výške 6.580,- Sk, keďže neexistovalo rozhodnutie v zmysle § 111 ods. 4 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie preto vydanie tohto platového dekrétu nepovažoval za preradenie na inú prácu bez súhlasu žalobcu, ale za konanie právneho predchodcu žalovaného v súlade s ustanovením § 111 ods. 4 Zákonníka práce.
4. Súd prvej inštancie považoval výpoveď danú žalobcovi za platnú, zamietol zároveň aj návrh žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal určenia, že pracovný pomer žalobcu naďalej trvá. Súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalobcu na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom z 15. apríla 1996 je neplatné. V čase, keď bol tento úkon urobený právnym predchodcom žalovaného, už pracovný pomer medzi účastníkmi neexistoval, a preto bol vo vzťahu k žalobcovi neúčinný (nulitný), nemohol spôsobiť žiadne právne následky a nemožno konštatovať platnosť alebo neplatnosť takéhoto právneho úkonu.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom z 9. júla 2019 sp. zn. 14 Co 440/2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba na určenie, že výpoveď daná žalobcovi právnym predchodcom žalovaného je neplatná, ďalej v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba na určenie, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi právnym predchodcom žalovaného je neplatné a v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba na určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním dňom 1. apríla 1995 medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá. Výrok súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy a v časti trov prvoinštančného konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd sa v potvrdzujúcej časti napadnutého rozhodnutia stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Za dôvodnú však odvolací súd považoval námietku žalobcu týkajúcu sa výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba na náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy. V tejto časti je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súd prvej inštancie nesprávne použil ustanovenie § 111 ods. 4 Zákonníka práce. Odmeňovanie za prácu v pracovnom pomere je upravené diferencovane - zvlášť pre podnikateľské, zamestnávateľské subjekty a časť príspevkových organizácií a na druhej strane pre rozpočtové organizácie a ďalšie orgány apríspevkové organizácie. Odmeňovanie v podnikateľskej oblasti upravuje zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku, ktorý v § 22 vylučuje použiteľnosť Zákonníka práce v rozsahu, o. i. aj jeho ustanovenia § 111 ods. 4. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na toto ustanovenie, nepoužil správny právny predpis.
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 9. júla 2019 sp. zn. 14 Co 440/2016 podal dovolanie žalobca v jeho potvrdzujúcej časti. Vo vzťahu k zrušujúcej časti napadnutého rozhodnutia dovolateľ namietal jeho právnu kvalifikáciu obsiahnutú v odôvodnení rozhodnutia. Právny predchodca žalovaného aj žalovaný sú rozpočtové organizácie, a preto sa na nich nemôže vzťahovať zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku tak, ako to uvádza odvolací súd. V zmysle § 2 citovaného zákona sa tento zákon nevzťahuje na poskytovanie mzdy a odmeny za pracovnú pohotovosť zamestnancom zamestnávateľa, ktorý je rozpočtovou organizáciou.
7. Dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), a teda rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ zároveň navrhol odložiť právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu hospodárnosti konania, pretože súd prvej inštancie už vo vzťahu k zrušujúcej časti napadnutého rozsudku vytýčil pojednávanie. Ak by bolo dovolanie úspešné, bolo by potrebné zrušiť aj potvrdzujúce výroky napadnutého rozsudku a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie aj v tejto časti.
8. Dovolateľ v dovolaní namietal, že po tom, ako sa vzdal funkcie ekonomického námestníka, ho právny predchodca žalovaného odvolal z funkcie. Po mesiaci plnenia pôvodných úloh na základe pokynov zamestnávateľa mu tento zakázal výkon uvedených prác a dal mu výpoveď, ktorú odôvodnil právne neúčinným odvolaním z funkcie a tým, že nedošlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu. Dovolateľ namietal, že ponuka pracovného zaradenia nebola podpísaná zamestnávateľom a išlo o ponuku pracovného miesta, ktoré v danom čase neexistovalo. Odvolací súd sa pri posudzovaní týchto skutočností odklonil od svojho právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 5 Co 448/2006 z 9. októbra 2007, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2008 vo vzťahu k právnemu posúdeniu vzniku dohody o ďalšom pracovnom zaradení v organizácii po odvolaní z funkcie. Citovaný rozsudok najvyššieho súdu rieši situáciu, kedy došlo k zrušeniu oddelenia, na ktorom bol zamestnanec pracovne zaradený, pričom následne bol dočasne zaradený pod priame riadenie riaditeľa a boli mu prideľované konkrétne úlohy, ktoré aj začal vykonávať. Tým došlo ešte pred daním výpovede k ponuke inej vhodnej práce zo strany zamestnávateľa a k jej prijatiu zo strany zamestnanca. Výpoveď daná zamestnancovi v súvislosti so zrušením oddelenia tak nebola platná pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Skutočnosť, že žalobca bol po organizačnej zmene zaradený pod priame riadenie riaditeľa a boli mu zadané konkrétne úlohy vylučuje nadbytočnosť žalobcu, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou. Táto skutočnosť totiž preukazuje, že žalobca mal možnosť žalovaného ďalej zamestnávať a prideľovať mu práce v rámci dohodnutého druhu práce. Dovolateľ v dovolaní uviedol, že ak po vzdaní sa funkcie žalobcom bol daný žalobcovi príkaz na zaradenie sa v organizácii, čo žalobca splnil, došlo tým k zaradeniu žalobcu na pozície personálneho a ekonomického námestníka. Žalobca pracoval na týchto pozíciách mesiac, až kým mu 20. novembra 1995 nebol doručený písomný zákaz ich výkonu a výpoveď z pracovného pomeru.
9. Dovolateľ ďalej namietal, že ak sa vzdal funkcie ekonomického námestníka a právny predchodca žalovaného ho z tejto pozície následne odvolal, takéto odvolanie je právne neúčinné a nemôže byť skutkovým dôvodom výpovede. Po vzdaní sa funkcie žalobca naďalej vykonával práce podľa príkazov zamestnávateľa (činnosti personálneho a ekonomického námestníka a právneho poradcu hlavného školského inšpektora), a teda došlo k dohode o ďalšom zaradení zamestnanca podľa § 65 ods. 2Zákonníka práce. Výpoveď sa netýkala tohto nového pracovného zaradenia, a preto pracovný pomer naďalej trvá. Dovolateľ pritom poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 278/2007, podľa ktorého logickým záverom ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je, že jediný pracovný pomer je možné skončiť len na základe jedinej výpovede a druhá z výpovedí (i keď doručená súčasne) už nemôže vyvolať ňou sledovaný cieľ.
10. Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že hoci odvolací súd považoval jeho vzdanie sa funkcie za účinné, nijako sa nevysporiadal s prácou, ktorú žalobca vykonával od vzdania sa funkcie do neúčinného odvolania z funkcie a doručenia výpovede. Odvolací súd iba konštatoval, že zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu aj počas výpovednej doby. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009, v zmysle ktorého ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru. Uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa, za existencie ktorej nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas.
11. Pokiaľ ide o súhlas žalobcu s odvolaním výpovede, ktorý odvolací súd vyhodnotil tak, že nebol daný kvalifikovaný súhlas žalobcu pred uplynutím výpovednej doby podľa § 44 ods. 3 Zákonníka práce, dovolateľ poukázal na skutočnosť, že zákon neustanovuje povinnosť prejaviť kvalifikovaný súhlas s odvolaním výpovede. Judikatúra dokonca zastáva názor, že ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že nesúhlasí s rozviazaním pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom došlo k uplatneniu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru v súlade so zákonom, je súhlas zamestnanca s odvolaním výpovede daný vopred (73/1996 ZSP). V dovolaní bol v tejto súvislosti citovaný judikát označený ako B 3/1977 (Zákonník práce s komentárom a judikatúrou platný od 1. marca 2015, Nová práca, marec 2015), podľa ktorého odvolanie výpovede a súhlas s ním možno zaznačiť v zápisnici zo súdneho konania. Aj keď súhlas s odvolaním výpovede nie je výslovne v zápisnici zo súdneho konania zaznačený, zo správania druhého účastníka možno vyvodiť, že súhlas je daný. Tak je to napríklad vtedy, ak zamestnávateľ odvolá na súdnom konaní výpoveď a účastník vezme žalobu o neplatnosť späť bez toho, aby vyhlásil, že s odvolaním výpovede súhlasí. Naproti tomu nedostatok súhlasu druhého účastníka s odvolaním výpovede znamená, že výpoveď je naďalej účinná. Dovolaciemu súdu žalobca navrhol, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého je dovolanie nepreskúmateľné a absentuje v ňom vymedzenie právnej otázky, ktorá v prípade prípustnosti dovolania podľa § 421 C. s. p. musí byť v dovolaní uvedená. Dovolanie je zároveň rozporuplné, pretože nemožno odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene, a zároveň dovolacím súdom ešte nebola riešená. Poukázal pritom na uznesenie najvyššieho súdu z 31. augusta 2017 sp. zn. 6 Cdo 123/2017, podľa ktorého takéto odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné a má za následok nemožnosť aplikácie § 440 C. s. p. o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi jeho prípustnosti. Vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom, len ak sa týka otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený predpoklad podľa písm. a) alebo podľa písm. b) alebo podľa písm. c) § 421 ods. 1 C. s. p. Žalovaný považuje dovolanie za nezrozumiteľné, rozporuplné, jeho argumentácia v prospech prípustnosti je nepostačujúca, pretože dôvody namietania a spochybňovania správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, ako aj sama polemika s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 a § 432 C. s. p. Dovolaciemu súdu žalovaný navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. f) C. s. p.
13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie v časti podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), za splnenia podmienky podľa § 429 ods. 2 písm. a) C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s.p.) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné podľa § 447 písm. b) a f) C. s. p. odmietnuť.
14. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).
15. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. V texte dovolania síce uviedol aj ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., z obsahu dovolania je však zrejmé, že uplatňuje iba dovolací dôvod uvedený v prvej vete tohto odseku. S ohľadom na článok 11 ods. 1 základných princípov C. s. p. (úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah) sa tak dovolací súd zaoberal iba deklarovaným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
16. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
17. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
19. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., by mal dovolateľ a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.
20. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky. V opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s. p., ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p. (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str.1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).
21. Preto dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania z dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., teda či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny, zákonom predpokladaný dovolací dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Tento dôvod prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.
22. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 C. s. p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
23. Dovolateľ hneď v úvode dovolania namietal nedostatky odôvodnenia zrušujúcej časti napadnutého rozhodnutia. Zrušujúce výroky napadnutého rozhodnutia však boli vydané v prospech dovolateľa. Podľa § 424 C. s. p. dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolací súd preto v tejto časti dovolanie odmietol podľa § 447 písm. b) C. s. p. ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.
24. V dovolaní dovolateľ v podstate nastolil právnu otázku týkajúcu sa vzniku dohody o ďalšom pracovnom zaradení zamestnanca v organizácii podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce faktickým prideľovaním práce zo strany zamestnávateľa. Konkrétne ide o otázku, či faktickým prideľovaním práce zo strany zamestnávateľa a jej vykonávaním zo strany zamestnanca po zániku funkcie v čase, kedy druh práce v rámci pracovného pomeru nie je určený, vzniká dohoda o ďalšom pracovnom zaradení zamestnanca v organizácii podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce, a teda nemôže byť naplnený výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Dovolací súd vo vzťahu k dovolateľom označenej právnej otázke konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od jej vyriešenia. Žiaden zo súdov nižšej inštancie neriešil vo svojom rozhodnutí otázku dohody o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu v dôsledku faktického prideľovania práce ako otázku, od ktorej vyriešenia by záviselo jeho rozhodnutie. Súdy konštatovali platnosť výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi dňa 20. novembra 1995, a to v dôsledku zániku jeho funkcií ekonomického a personálneho námestníka a absencie dohody o jeho ďalšom pracovnom zaradení. Z vykonaného dokazovania mali súdy za preukázané (a uvádza to aj žalobca v samotnom dovolaní), že žalobcovi bola ponúknutá práca právnika organizácie v odbore právnych služieb hlavného školského inšpektora a centra, ktorú ponuku žalobca neprijal. K dohode o ďalšom pracovnom zaradení zamestnanca v organizácii podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce tak nedošlo a žalobcovi bola daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. V prípade, ak sa žalobca domáha právneho posúdenia ním označenej právnej otázky, de facto sa domáha opätovného právneho posúdenia ním tvrdeného skutkového stavu v jeho prospech.
25. V dovolaní dovolateľ označil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 278/2007, v zmysle ktorého logickým záverom ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je, že jediný pracovný pomer je možné skončiť len na základe jedinej výpovede a druhá z výpovedí (i keď doručená súčasne) už nemôže vyvolať ňou sledovaný cieľ. Dovolateľ však v súvislosti s uvedeným rozhodnutím neoznačil právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Takúto právnu otázku nie jemožné vyvodiť ani z obsahu dovolania, keď predmetom konania je neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi dňa 20. novembra 1995 a žiadnu inú výpoveď v tomto konaní súdy neposudzovali. Ak dovolateľ poukazuje na skutočnosť, že po tom, ako sa vzdal funkcie ekonomického námestníka, ho právny predchodca žalovaného z tejto funkcie odvolal, uvedenú skutkovú situáciu súdy vyhodnotili tak, že právne účinné bolo vzdanie sa funkcie zo strany žalobcu. Skutočnosť, že výpoveď z pracovného pomeru bola skutkovo vymedzená tak, že odkazovala na právne neúčinné odvolanie z funkcie ekonomického námestníka súdy vyhodnotili ako irelevantnú, pretože rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že funkcia žalobcu zanikla a nedošlo k dohode o jeho ďalšom pracovnom zaradení. Námietky žalobcu v tomto smere sa preto javia ako nadbytočné. Možno uzavrieť, že dovolateľ tak nevymedzil právnu otázku zákonom predpokladaným spôsobom.
26. V dovolaní žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009, podľa ktorého ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru. Uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa, za existencie ktorej nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Ani vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu dovolateľ nevymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Súdy nižšieho stupňa mali z vykonaného dokazovania za preukázané, že po zániku funkcie ekonomického námestníka nebola medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom dohodnutá iná práca, čo bolo dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou. Nedostavovanie sa na pracovisko zo strany žalobcu napokon ani nebolo súdmi v konaní v rámci skutkového stavu zistené a ani v rámci právneho posúdenia riešené. Ani v tomto prípade tak dovolateľ nevymedzil právnu otázku zákonom predpokladaným spôsobom.
27. V dovolaní bola napokon označená právna otázka týkajúca sa súhlasu žalobcu s odvolaním výpovede. Dovolateľ ju v podstate formuloval nasledovne - či je súhlas zamestnanca s odvolaním výpovede podľa § 44 ods. 3 Zákonníka práce daný tým, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že nesúhlasí s rozviazaním pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní, a zároveň došlo k uplatneniu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru v súlade so zákonom. Otázku absencie súhlasu žalobcu s odvolaním výpovede zo strany zamestnávateľa z 26. februára 1996 súdy počas konania posudzovali a vyriešili ju tak, že žalobca vyjadril písomný súhlas s odvolaním výpovede až podaním zo 7. novembra 2015, t. j. po 19 rokoch od odvolania výpovede právnym predchodcom žalovaného. Súd prvej inštancie predmetný súhlas nebral do úvahy, pretože ho považoval za výkon práva v pracovnoprávnych vzťahoch v rozpore s dobrými mravmi, a teda pracovný pomer žalobcu sa skončil uplynutím výpovednej doby dňa 29. februára 1996. Vychádzali pritom z ustanovenia § 44 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, môže sa odvolať len s jeho súhlasom; odvolanie výpovede i súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne. Ak by aj najvyšší súd pripustil, že dovolateľ správne vymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, neoznačil žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa odvolací súd pri riešení tejto právnej otázky odklonil. Žalobca síce označil rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zo súdnej praxe pod publikačným číslom 73/1996, avšak uvedené rozhodnutie sa zaoberá odvolaním okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktoré sa spravovalo odlišným právnym režimom odvolania a súhlasu s odvolaním. Na odvolanie výpovede z pracovného pomeru sa vzťahovalo ustanovenie § 44 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré stanovilo povinnosť vyjadriť súhlas s jej odvolaním písomne. V prípade súhlasu s odvolaním okamžitého zrušenia pracovného pomeru takáto zákonná povinnosť zakotvená nebola. Nejde preto o rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by sa zaoberalo označenou právnou otázkou. Dovolateľ v dovolaní označil aj judikát B 3/1977 (Zákonník práce s komentárom a judikatúrou platný od 1. marca 2015, Nová práca, marec 2015), podľa ktorého odvolanie výpovede a súhlas s ním možno zaznačiť v zápisnici zo súdneho konania. Aj keď súhlas s odvolaním výpovede nie je výslovne v zápisnici zo súdneho konania zaznačený, zo správania druhého účastníka možno vyvodiť, že súhlas je daný. Tak je to napríklad vtedy, ak zamestnávateľ odvolá na súdnom konaní výpoveď a účastník vezme žalobu o neplatnosť späť bez toho, aby vyhlásil, že s odvolaním výpovede súhlasí. Naproti tomu nedostatok súhlasu druhého účastníka s odvolaním výpovede znamená, že výpoveď je naďalej účinná. Dovolaciemusúdu nie je zrejmé, v akej súvislosti dovolateľ poukázal na uvedené rozhodnutie. V prípade, ak ho dovolateľ uviedol v súvislosti s právnou otázkou vymedzenou v tomto bode rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie sa touto právnou otázkou nezaoberá. V prípade, ak ním dovolateľ odkazuje na inú právnu otázku, takúto otázku nie je možné ani vyvodiť z obsahu dovolania. V priebehu konania totiž nedošlo k odvolaniu výpovede a súhlasu s ním v zápisnici z pojednávania, ani nedošlo k späťvzatiu žaloby o neplatnosť výpovede zo strany žalobcu.
28. Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaniu ako celku uvádza, že ide o dovolanie formulované do veľkej miery zmätočne a vnútorne rozporne. Možno ho vnímať ako polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. ide o námietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení. Nesprávnym zistením skutkového stavu, prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu nie je možné podľa C. s. p. vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok skutkových). Podľa dovolacieho súdu takáto argumentácia v dovolaní dovolateľa absentuje.
29. Podľa § 447 písm. f) C. s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.
30. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) C. s. p.
31. Najvyšší súd tak dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. b) a písm. f) C. s. p. ako podané neoprávnenou osobou, resp. nesprávne vymedzené, odmietol.
32. Dovolací súd sa osobitne nezaoberal návrhom na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 412 C. s. p. vzhľadom na skutočnosť, že návrh bol odôvodnený vytýčením pojednávania súdom prvej inštancie vo vzťahu k zrušeniu jedného z výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom a z obsahu spisu vyplýva, že predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu podaného dovolania.
33. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal, keďže jej žiadne preukázané trovy v dovolacom konaní nevznikli.
34. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.