6Cdo/44/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U. B., narodenej XX. XX. XXXX, bývajúcej v Z., M. XX, zastúpenej JUDr. Valériou Vassovou, advokátkou so sídlom v Trebišove, Pribinova 2, proti žalovaným 1/ R. G., narodenému XX. XX. XXXX, bývajúcemu v V., V. XX, 2/ U. G., narodenej XX. XX. XXXX, bývajúcej v V., V. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 14C/132/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2017, sp. zn. 11Co/374/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. decembra 2014 sp. zn. 14C/132/2012 žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie V., obec V., okres Z., evidované ako parcely registra C s parcelnými číslami XXX/X, XXX/X, XXX/X - zastavané plochy a nádvoria, ako aj rodinnému domu so súpisným číslom XXX postaveného na parcele č. XXX/X zamietol a rozhodol o trovách konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že žalobkyňa nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Vychádzal zo zistenia, že parcela mpč. XXX pôvodne zapísaná v PKV č. XXX, k. ú. V., bola ešte v roku 1922 rozdelená okrem iných aj na parcelu mpč. XXX/XX, ktorá po prečíslovaní v roku 1988 zodpovedá C - KN parc. č. XXX (v roku 2002 rozdelená na parc. č. XXX/X, XXX/X a XXX/X) evidovaná na LV č. XXX, k. ú. V. vo vlastníctve žalovaných a mpč. XXX/XX., ktorá zodpovedá C - KN parc. č. XXX/X evidovaná na LV č. XXX, k. ú. V. vo vlastníctve žalobkyne. Podľa okresného súdu právny predchodca žalobkyne I. M. nikdy nenadobudol do vlastníctva pozemok mpč. XXX/XX (ani starý dom), ale pozemok mpč. XXX/XX, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve žalobkyne na základe darovacej zmluvy z 19. 2. 1996 od darkyne U. M., manželky I. M.. Vlastnícke právo k pozemku mpč. XXX/XX svedčilo U. G. rod. M. titulom darovacej zmluvy z 20. 2. 1948 a k starému domu titulom výstavby. K tvrdeniu žalobkyne, že jej právny predchodca I. M. nadobudol pozemok mpč. XX/XX a dom do vlastníctva darovacou zmluvou zo 16. 2. 1946 uviedol, že k právne účinnému prevodu nehnuteľností nedošlo, lebo chýbali podpisy obdarovanéhoI. M. a pokiaľ by malo ísť o uzavretie iba ústnou formou, chýbal zápis do pozemkovej knihy. Dospel preto k záveru, že ak právny predchodca žalobkyne I. M. nebol vlastníkom (starého) domu a ani samotného pozemku mpč. XXX/XX, nemohla platne nadobudnúť vlastníctvo k nim U. M. a následne ani žalobkyňa v zmysle zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Súd prvej inštancie k možnému nadobudnutiu vlastníctva žalobkyňou k sporným nehnuteľnostiam vydržaním uviedol, že právni predchodcovia žalobkyne ich nikdy neužívali v dobrej viere, že im vlastnícky patria, čo je zrejmé aj zo súdneho sporu vedeného medzi U. G. a I. M.. Ani žalobkyňa, ktorá sa chopila držby nehnuteľností bez právneho titulu, nemohla byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu v dobrej viere, že je ich vlastníčkou. Žalobu považoval preto v celom rozsahu za nedôvodne podanú.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom tak, že ho potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa s dôvodmi odvolaním napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal, že v danom spore žalobkyňa odvodzovala svoje vlastnícke právo od darovacej zmluvy, ktorou jej boli nehnuteľnosti darované U. M.. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, existenciu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam už od manžela U. M., I. M. a dospel k správnemu záveru, že tento nenadobudol ich vlastníctvo darovacou zmluvou zo 16. 2. 1946. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že I. M.Á. (a ani U. M. a samotná žalobkyňa) nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť do vlastníctva ani vydržaním, lebo u neho už pri vstupe do držby absentovala dobrá viera, že mu nehnuteľnosti patria. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. potvrdil.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p. alebo Civilný sporový poriadok“) tvrdiac, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) C. s. p.]. Porušenie práva na spravodlivý proces videla v nepriznaní vlastníckeho práva jej právnym predchodcom, čím odvolací súd prekvalifikoval právny stav dovtedy existujúci ako na strane právnych predchodcov, tak aj na strane žalobkyne. Pokiaľ odvolací súd považoval právnych predchodcov žalobkyne za nedobromyseľných, mal vykonať dokazovanie dôkazmi ňou navrhnutými. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala aj za nezákonné a jeho právne závery za nesprávne. Na základe uvedeného žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaní sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., zaoberal sa bez nariadenia pojednávania jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie treba preto považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalobkyňa uplatnila prípustnosť dovolania výlučne podľa § 420 písm. f) C. s. p.

8. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Podstatou tohto práva je zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie iba faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. V zmysle § 420 písm. f) C. s. p. je teda relevantný taký nesprávny procesný postup, ktorý vylučuje stranu sporu z realizácie jej procesných oprávnení a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom (I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 252/04).

9. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní tvrdí, že odvolací súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov nebolo podľa predchádzajúcej úpravy považované za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej len „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz mohli slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (ale aj tých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhodoval však súd. Obdobne to platí aj po prijatí novej právnej úpravy civilného sporového konania. Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalobkyňa v danej veci aj využila, nebolo jej odňaté. Pokiaľ súd nevykonal všetky žalobkyňou navrhnuté dôkazy, nešlo o postup vylučujúci žalobkyňu z realizácie procesného práva, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva.

10. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalobkyne nebol preukázaný nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bola vylúčená z uskutočňovania jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p.

11. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p. je aj dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho hodnotenia súdom vykonaného dokazovania a nesprávnosti skutkových zistení. Neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a ani nesprávnosť týkajúca sa hodnotenia dôkazov súdom nebola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., pričom ani po prijatí nových procesných kódexov sa na aktuálnosti týchto záverov nič nezmenilo (pozri R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). V tejto časti je tak dovolanie odôvodnené neprípustným dovolacím dôvodom, keďže nesprávne hodnotenie dôkazov nie je dovolacím dôvodom v zmysle § 431 C. s. p. a ani podľa § 432 C. s. p.

12. Z obsahu dovolania možno napokon ustáliť, že dovolateľka odôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok tiež tým, že považuje za nesprávne právne závery odvolacieho súdu. Nesprávne právne posúdenie veci žalobkyňa ako dovolací dôvod ale neuplatnila, výslovne v dovolaní uviedla, že dovolanie podáva len z dôvodu porušenia jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 f) C. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci uvedenú procesnú vadu zmätočnosti ale nezakladá (pozri R 24/2017). Aj v tejto časti je preto dovolanie žalobkyne neprípustné.

13. Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil v danom prípade prípustnosť dovolania žalobkynepodľa § 420 f) C. s. p. Jej dovolanie preto podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.

14. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ ich náhradu nepriznal, keďže im žiadne preukázané trovy v dovolacom konaní nevznikli (R 72/2018).

15. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.