6 Cdo 44/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. H. S., bytom M., zastúpenej JUDr. V. B., advokátom Advokátskej kancelárie, so sídlom vo V., proti odporcovi M., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá sa viedla na Okresnom súde

Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 C 36/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 22. septembra 2009 sp. zn. 16 Co 204/2009, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. septembra 2009 sp. zn.  

16 Co 204/2009 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom z 15. februára 2008  

č.k. 2 C 36/2007-131 určil, že „okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľke

odporcom listom zo dňa 22. 02. 2007 je neplatné“. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľke, na účet jej zástupcu, trovy konania v sume 14 674 Sk (487,09 eur) do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že pokiaľ ide

o prvý bod dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to neadekvátne správanie

sa navrhovateľky voči sťažovateľke MUDr. M. B., nebol dodržaný postup upravený v § 9

ods. 2 a v bode 5. Pracovného poriadku odporcu; sťažnosti občanov na správanie

zamestnanca bolo potrebné podľa toho poriadku naostatok kvalifikovať len ako menej

závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z výsluchu svedkyne Ing. arch. M. K., ktorá bola

priamou nadriadenou navrhovateľky, napokon vyplynulo, že táto od sťažovateľky oprávnene požadovala doklady potrebné k vybaveniu jej žiadosti. Okrem toho táto svedkyňa i svedkyňa

L. V. potvrdili, že obidve účastníčky konfliktu na seba navzájom zvyšovali hlas. Súd prvého

stupňa z výpovedí svedkov mal preukázané i to, že navrhovateľka má prenikavý hlas a preto

niekto môže mať dojem, že na neho kričí, aj keď rozpráva obvyklým spôsobom. Pokiaľ išlo

o druhú časť dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorej bolo

navrhovateľke vytýkané, že dňa 6. februára 2007, 7. februára 2007 a 9. februára 2007

predložila potvrdenie o celodennej návšteve lekára z dôvodu zlého zdravotného stavu, hoci sa

v týchto dňoch zúčastnila rekvalifikačného kurzu, čím sa dopustila podvodného konania voči

zamestnávateľovi s úmyslom získať vyplatenie mzdy v plnej výške, súd prvého stupňa mal za

to, že sa nepreukázalo, že by sa navrhovateľka v skutočnosti rekvalifikačného kurzu v

inkriminovaných dňoch zúčastnila. Navrhovateľka uvádzala, že sa zapísala do prezenčnej

listiny, ale kurzu sa nezúčastnila. Súd prvého stupňa uveril výpovedi navrhovateľky, pretože

považoval za nepravdepodobné, že by jej lekárka potvrdila priepustku   len na určitý časový

úsek, keďže jej vystavila priepustky aj na ďalšie dni vopred. Aj keď navrhovateľka priznala tú

skutočnosť, že si na priepustku dopísala sama, že potvrdenie od lekárky platí na celý deň,

prvostupňový súd poukázal na to, že takáto prax bola u odporcu zaužívaná, keď tak robili aj iní

pracovníci odporcu. Prvostupňový súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že v dňoch 6. februára 2007

a 7. februára 2007 sa navrhovateľka na pokyn svojej nadriadenej napokon dostavila na

pracovisko a vybavovala aj stránky. Navyše okamžité skončenie pracovného pomeru je

datované dňa 22. februára 2007, pričom zo zápisnice zo zasadnutia výboru odborovej

organizácie zo dňa 20. februára 2007 vyplýva, že okamžité skončenie pracovného pomeru

s navrhovateľkou bude 21. februára 2007. Preto dospel k záveru, že neboli dané dôvody na

okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/

Zákonníka práce.

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie odporcu rozsudkom  

z 20. mája 2008 sp. zn. 14 Co 124/2008 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh

zamietol. Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi, na účet jeho právneho zástupcu, náhradu

trov konania.  

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania navrhovateľky zrušený

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2009 sp. zn. 5 Cdo 214/2008

a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd tak rozhodol majúc za

to, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové

a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie. I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p., keď doplnil dokazovanie

„výsluchom navrhovateľky“, uvedený procesný úkon, t. j. výsluch navrhovateľky ako

vykonanie dôkazu v zmysle § 131 O.s.p. zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom

konanom dňa 20. mája 2008 nevyplýva. Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových

zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal

dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať, pokiaľ chcel

ním vykonané dokazovanie vrátane svedeckých výpovedí hodnotiť rozdielne ako súd prvého

stupňa (prípadne doplniť v podstatnej rozhodujúcej časti) a zadovážiť si tak rovnocenný

podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Podľa dovolacieho súdu boli

preto doterajšie skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu predčasné

a preto v tomto štádiu konania dovolaciemu súdu neprislúchalo oprávnenie na ich hodnotenie.

Odvolací súd, nanovo rozhodujúci o odvolaní odporcu proti rozsudku súdu prvého

stupňa, po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľky, rozsudkom z 22. septembra 2009

sp. zn. 16 Co 204/2009 zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh zamietol. Navrhovateľke

uložil povinnosť nahradiť odporcovi, na účet jeho zástupcu, jeho trovy konania v sume

627,63 eur. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že „z celkového kontextu obsahu

jednostranného prejavu vôle odporcu dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru sú

opísané dostatočne a je možné z nich bez ďalšieho vyvodiť, v ktorom konkrétnom konaní

navrhovateľky videl odporca dôvod skončenia pracovného pomeru“. Mal za to, že súd

konajúci o návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je síce viazaný

tým, ako zamestnávateľ kvalifikoval po právnej stránke konanie zamestnanca, musí ale

vychádzať z toho, ako je prejav zamestnávateľa končiaci pracovný pomer skutkovo

odôvodnený a či toto skutkové opísanie konania zamestnanca zakladá niektorý z dôvodov pre

okamžité skončenie pracovného pomeru. Hodnotiac zistený skutkový stav potom dospel  

k záveru, že konanie navrhovateľky uvedené v bode 2. okamžitého skončenia pracovného

pomeru napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v porušení

povinnosti zamestnanca byť prítomný na pracovisku. Zamestnanec dôvod svojej

neprítomnosti na pracovisku musí preukázať hodnoverným spôsobom, čo navrhovateľka

neurobila. Z vykonaného dokazovania, i z výpovede samotnej navrhovateľky urobenej

v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 O.s.p. vyplynulo, že v dňoch 7. a 9. februára 2007 u nej

neexistovala ospravedlniteľná prekážka v práci, keďže u lekára nebola. Podľa odvolacieho

súdu okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou bola adekvátnou sankciou odporcu za závažné porušenie pracovnej disciplíny. K tomu uviedol, že pri hodnotení

závažnosti porušenia pracovnej disciplíny prihliadol na postoj navrhovateľky k plneniu

pracovných úloh, dobu a situáciu na pracovisku, ako aj na spôsob a intenzitu porušenia

konkrétnej povinnosti, mieru zavinenia navrhovateľky, na dôsledky porušenia pracovnej

disciplíny pre odporcu. Navrhovateľka nesporne vedome uvádzala na priepustkách

nepravdivé údaje a preto jej neprítomnosť v uvedených dňoch nebolo možné hodnotiť ako

ospravedlniteľnú a pre neexistenciu objektívneho dôvodu neprítomnosti v práci porušila

pracovnú disciplínu, a to závažným spôsobom. Za nedôvodnú považoval aj námietku

navrhovateľky týkajúcu sa nedostatku prerokovania okamžitého skončenia pracovného

pomeru so zástupcami zamestnancov. K tomu uviedol, že zo zápisnice zo zasadnutia výboru

odborovej organizácie pôsobiacej u odporcu vyplýva, že okamžité skončenie pracovného

pomeru s navrhovateľkou bolo v tomto orgáne prerokované. V závere svojho rozhodnutia ešte

raz hodnotil konanie navrhovateľky v súvislosti s jej neprítomnosťou na pracovisku, ako

svojvoľné a protiprávne, ktoré napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny.

Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovateľka podala dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

V dôvodoch dovolania v prvom rade zdôraznila, že nešlo o neodôvodnenú absenciu, pretože

bola skutočne práceneschopná. Poukázala na zaužívanú prax u odporcu pri vystavovaní

priepustiek. Akcentovala, že „sa nejednalo o bezdôvodnú absenciu – neprítomnosť na

pracovisku, ale o zdravotne zdôvodnenú neprítomnosť, čo v podstate zamestnávateľ aj

pôvodne akceptoval“. Tiež uviedla, že v priebehu dvoch dní bola určitú dobu na pracovisku,

a to na požiadanie odporcu na vybavenie neodkladných úloh. Pokiaľ súd mal pochybnosti

o odôvodnenosti jej neprítomnosti v práci zo zdravotných dôvodov, mal vykonať na ich

odstránenie dôkaz. Podľa navrhovateľky odvolací súd nenáležite toleroval „formálnu chybu“

pri prejednaní okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovým orgánom. Poukázala

na ustanovenia § 99 a § 141 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Osobitne upozornila na ustanovenie

§ 70 Zákonníka práce a vyslovila pochybnosti, či odporca postupoval správne, keď uviedol

hneď dva dôvody „aj s alternáciou (neprítomnosť v práci, návšteva rekvalifikačného kurzu

v rozsahu troch dní)“.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená

advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v napadnutom rozsahu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a

ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.  

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale

i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. sa ale obligatórne

zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.  

Vzhľadom na ostatne uvedenú zákonnú povinnosť sa dovolací súd najprv zaoberal

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu

tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli

v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným

vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tiež vo vzťahu k iným procesným vadám závažnej povahy,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania (na ktorú musí

dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná) je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto

procesnej vade (i keď navrhovateľka jej existenciu nenamietala). Dospel k záveru, že konanie

odvolacieho súdu je takou (inou) vadou postihnuté.

Podľa § 70 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného

pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť

jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej

lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne

meniť.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

musí byť v písomnom úkone účastníka pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké

sú skutočné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali

pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, teda, ktorý zákonný dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že už raz uplatnený dôvod

skončenia nemohol byť dodatočne zmenený. Inak povedané, pre splnenie hmotnoprávnej

podmienky platného skončenia pracovného pomeru je potrebné, aby dôvod jeho okamžitého

skončenia bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník

pracovného pomeru vidí naplnenie zákonného dôvodu skončenia pracovného pomeru tak, aby

nemohli vniknúť pochybnosti o tom, z akého dôvodu sa pracovný pomer ukončuje. Pravda,

skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné

rozoberať do všetkých podrobností, pretože neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle

účastníka pracovnoprávneho pomeru má za následok neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru iba vtedy, ak by sa ani výkladom prejavu vôle nedalo zistiť dôvod

skončenia pracovného pomeru, treba ale mať na zreteli, že výkladom prejavu vôle možno iba

objasniť jeho obsah, t.j. to, čo bolo skutočne prejavené, nie je však možné výkladom nahradiť

alebo doplniť vôľu, ktorú účastník v čase urobenia úkonu nemal, resp. ktorú síce mal, ale

neprejavil.   K tomu treba ešte poznamenať, tak ako to správne urobil i odvolací súd, že súd

konajúci o návrhu na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, nie je

viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú účastník pracovnoprávneho vzťahu uvedie v okamžitom

skončení pracovného pomeru, musí ale vychádzať z toho, ako je tento zrušujúci prejav

skutkovo odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého

skončenia pracovného pomeru uvedeného v § 68 ods. 1 Zákonníka práce. Odvolací súd tak

ale nekonal.

Odporca v bode 1/ okamžitého skončenia pracovného pomeru z 22. februára 2007

odôvodnil tento svoj zrušujúci prejav takto: „Zároveň v dňoch 6.2.2007, 7.2.2007  

a 9.2.2007 ste predložili potvrdenie lekára o celodennej návšteve z dôvodu zlého zdravotného

stavu, hoci ste sa v týchto dňoch zúčastnili od 8,00 hod. do 14,30 hod. rekvalifikačného kurzu

„Opatrovateľstvo“ na A., čím ste sa dopustili podvodného konania voči zamestnávateľovi

s úmyslom získať osobné výhody, vyplatenie plnej mzdy vo výške 2 631,- Sk“. V tomto

jednostrannom právnom úkone odporcu je konanie, v ktorom odporca videl závažné

porušenie pracovnej disciplíny, teda vymedzené tým, že navrhovateľka namiesto ňou tvrdenej

návštevy lekára sa zúčastnila rekvalifikačného kurzu, čím sa dopustila voči odporcovi

podvodného konania, ktorým chcela dosiahnuť vyplatenie „plnej“ mzdy.  

Odvolací súd odôvodnil svoj záver o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru tým, že konanie navrhovateľky uvedené v bode 2/ okamžitého skončenia pracovného

pomeru napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v porušení

povinnosti zamestnanca byť prítomný na pracovisku. Vychádzal z toho, že u navrhovateľky

v dňoch 7. a 9. februára 2007 neexistovala ospravedlniteľná prekážka v práci, keďže u lekára

nebola. Navrhovateľka nesporne vedome uvádzala na priepustkách nepravdivé údaje a preto

je neprítomnosť v uvedených dňoch nebolo možné hodnotiť ako ospravedlniteľnú.

Podľa dovolacieho súdu je tu rozpor medzi tým, ako odporca skutkovo vymedzil

dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a tým, čo skúmal a hodnotil odvolací súd.

Kým odporca vymedzil konanie navrhovateľky majúce podľa neho znaky závažného

porušenia pracovnej disciplíny tak, že táto predložila potvrdenie o celodennej návšteve lekára,

hoci tam nebola, ale sa zúčastnila rekvalifikačného kurzu, čím sa mala dopustiť podvodného

konania s úmyslom získať neoprávnené výhody (teda nevytýkal navrhovateľke, že na

priepustkách uvádzala nepravdivé údaje a že u lekára nebola, a že jeho absencie v práci

nebolo možné považovať za ospravedlnenú), odvolací súd mal za to, že závažné porušenie

pracovnej disciplíny navrhovateľkou, ktoré bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného

pomeru, spočíva v jej neospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku, keďže hodnoverným

spôsobom nepreukázala, že tu bola ospravedlniteľná prekážka v práci (v priepustkách

uvádzala nepravdivé údaje). Z jednostranného právneho úkonu odporcu nie je možné ani

výkladom vyvodiť taký dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, aký ustálil a potom

hodnotil odvolací súd.

Podľa dovolacieho súdu (inú) vadu má i konanie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa

skúmania hmotnoprávnej podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru spočívajúcej

v splnení povinnosti prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami

zamestnancov v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce.

Prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovenia § 74

Zákonníka práce sa musí uskutočniť vždy vo vzťahu ku konkrétnemu dôvodu okamžitého

skončenia pracovného pomeru, pričom za platnú možno považovať len okamžité skončenie,

ktorého dôvod je totožný s dôvodom okamžitého skončenia uvedeným pri prerokovávaní

skončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov. Zamestnávateľ

splní uvedené povinnosti len vtedy, ak jeho žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného

pomeru okamžitým skončením alebo priložený návrh na okamžité skončenie pracovného

pomeru obsahujú náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru určené v § 70

Zákonníka prác (porovnaj napr. závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. septembra 2006 sp. zn. 1 Cdo 72/2006 uverejnenom v časopise Zo súdnej

praxe, ročník 2007, pod por.č. 84).

Z doterajšieho dokazovania vykonaného oboznámením obsahu zápisnice zo zasadnutia

výboru Základnej organizácie S. z 20. februára 2007 splnenie vyššie uvedenej podmienky

nevyplýva; v zápisnici vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru

s navrhovateľkou je uvedené len to, že „okamžité rozviazanie pracovného pomeru dňom 21.

februára 2007 bude s Ing. H. S.“. Zo zápisnice nevyplýva, čo bolo podkladom rokovania

odborového orgánu. Dosiaľ zostalo neujasnené, či odborový orgán rokoval o žiadosti odporcu

vo vzťahu ku konkrétnemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru

s navrhovateľkou. Odpoveď na uvedenú otázku nemožno vyvodiť ani z výpovede svedkyne

Ing. arch. M. K., predsedníčky Z., ktorá pred súdom prvého stupňa k tomu uviedla iba to, že

„pokiaľ ide o prerokovanie okamžitého rozviazania pracovného pomeru navrhovateľky na

zasadnutí výboru odborovej organizácie dňa 20. februára 2007, ja tvrdím, že toto prerokované

bolo, aj keď to z konečného uznesenia vypadlo. Ja však tvrdím, že táto časť týkajúca sa aj

navrhovateľky, bola riadne prerokovaná“.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je

postihnuté vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Jej následkom je zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková