Najvyšší súd  

6Cdo/427/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r.. o., právne

zastúpeného: advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: M., o vymoženie pohľadávky

230,16 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.

1Er/3000/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 13. júla 2012 č. k. 14CoE/243/2012-56, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 13. júla 2012 č. k. 14CoE/243/2012-56   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

  Oprávnený podal na Exekútorskom úrade J. dňa 03. 10. 2010 návrh na vykonanie

exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 230,16 eur s príslušenstvom, a to  

na základe exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava,  

IČO: 35 922 761 zo dňa 02. 08. 2010 sp. zn. SR 06435/10. Následne súdny exekútor požiadal

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Rimavská Sobota

poverením č. 5609 082981 * zo dňa 21. 12. 2010.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 14. februára 2012 č. k. 1Er/3000/2010-24

exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57   ods. 2, § 58 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len

„Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Občianskeho zákonníka  

č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, čl. 6 ods. 1., čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, ods. 3,

prílohy bod 1 písm. q/ smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd považuje zmluvu

o úvere uzavretú medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu. Poukázal na to, že úprava

spotrebiteľského práva sa vyznačuje vysokou mierou kogentnosti, pričom jej základným

cieľom je poskytnúť ochranu spotrebiteľa. Dodal, že rozhodcovský súd odvodil svoju

právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných

podmienok. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy,

ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania

zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Súd prvého stupňa konštatoval, že povinný si rozhodcovskú doložku nevyjednal, ako

súčasť všeobecných podmienok ju musel akceptovať, nemal možnosť podstatným spôsobom

obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu, ktorá zásadne

pripúšťala podanie návrhu na štátny súd, napriek tomu doložku podľa súdu prvého stupňa

nemožno považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd.

Taktiež poukázal na to, že vo svojich dôsledkoch rozhodcovská doložka bola

spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa  

na prístup k súdu. Rozhodcovská doložka zakladá v tomto smere nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto súd prvého stupňa takúto

podmienku vyslovil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto túto považoval za neplatnú.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané treba považovať za rozporné

s dobrými mravmi, a preto exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením z 13. júla 2012 č. k. 14CoE/243/2012-56 uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že súd v exekučnom konaní je oprávnený a súčasne povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy a či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie ako aj či ide o rozhodnutie vykonateľné po stránke formálnej

ako aj materiálnej.

Odvolací súd poukázal na to, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti

zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných

dôkazov predložených oprávneným, preto nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu

k vykonanému dokazovaniu oprávneného ako účastníka konania.

Odvolací súd ďalej poukázal na to, že rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve

o úvere exekučný súd správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podmienka

nebola individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia vo všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah

predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že jednou  

z neprijateľných podmienok je aj samotná rozhodcovská doložka, ak spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to  

v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto s poukazom na § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd poukázal na článok 18 všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, z ktorého je zrejmé, že výber jednej z alternatív riešenia sporov

podľa rozhodcovskej doložky spočíva výlučne na oprávnenom, ktorý mohol na základe

predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie

rozhodcovskému orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by

bol inak príslušný.

  Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie (ďalej len

„dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:

- súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),

- v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),

- súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v odvolaní. Odvolaciemu

súdu vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával  

na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho

takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo

účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „Ústava SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva  

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto

povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu (bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná je podľa dovolateľa

absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta

ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú

podmienku len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca

je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd

posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou

mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení

spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho

vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to

však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené  

a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len

všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali  

s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili prečo priamo aplikovali ustanovenia

Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou  

a francúzskou) a výkladové pravidlá vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa

týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých

jazykových verziách odlišný musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká

rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje

spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,  

b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyžaduje  

od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,  

d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného

bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej

zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí ako

keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných

jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby

spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné

právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto rozhodcovské

konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ZRK sa v ňom rozhoduje podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky.

Poukázal ďalej na to, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali

s výkladovými pravidlami uvedenými v judikatúre Súdneho dvora aplikujúc smernicu Rady

93/13/EHS a nezdôvodnili prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere.

V dovolaní oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 tretí odsek Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky:

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,

výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom

súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však

neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,  

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia  

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej  

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol, aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p. rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu.

V doplnení dovolania zo dňa 16. 07. 2013 dôvody dovolania špecifikuje oprávnený

právnou argumentáciou, podľa ktorej odvolací súd neumožnil účastníkom exekučného

konania viesť kontradiktórne konanie. Poukázal na to, že aplikácia Smernice Rady 93/13/EHS

súdmi mala byť založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V súvislosti s doplnením dovolania poukázal na vybrané rozhodnutia Spolkového súdneho dvora a Ústavného súdu Českej republiky,   z ktorých v doplnení dovolania cituje a ktoré podrobuje právnemu rozboru.

  Povinná vo vyjadrení k dovolaniu oprávneného uviedla, že navrhuje vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a zastaviť exekúciu. Ďalej uviedla, že všetky dlhy oprávnenému zaplatila a opísala priebeh dohadovania s oprávneným a priebeh exekúcie vedenej proti povinnej.

Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je

dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.

  Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.

  V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej

otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

  Ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania   na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa

dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

  V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3  

O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje preto rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa  

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. procesne prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a so zreteľom na povinnosť dovolacieho súdu

vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral  

na otázku opodstatnenosti tvrdenia oprávneného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť

konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť

(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa  

k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd o procesnom návrhu účastníka nerozhodol.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 31 a nasled.

spisu) podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa tiež navrhol, aby v prípade, ak sa

všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému

súdu Slovenskej republiky návrh o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej

istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

  Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným

postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p.

Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté

rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je možné

považovať za správne.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalšími námietkami oprávneného

uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. mája 2014  

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová