6Cdo/42/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne DUGA SK s. r. o., so sídlom v Bratislave, Zadunajská cesta 12, zastúpenej splnomocnenkyňou Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Nám. M. Benku 15, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Peter Erdös, proti žalovanej A. Z., bývajúcej v C., A. X/X, o zaplatenie 43.800,36 eur, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/11/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2015 sp. zn. 9Co 328/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiadna z účastníčok nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) zo 6. mája 2015 č. k. 10C/11/2012-167 (ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na prerušenie konania) tak, že konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 26Cb/19/2010. Zmenu uznesenia prvostupňového súdu odôvodnil právne ust. § 220 a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení a vecne tým, že predmetom konania vedeného na Okresnom súde Pezinok bude aj posúdenie otázok existencie záväzkového vzťahu medzi účastníkmi nájomnej zmluvy a neplatnosti výpovede nájmu, významných aj v konaní prebiehajúcom na prvostupňovom súde v prejednávanej veci, ktoré začalo neskôr.

Proti takémuto uzneseniu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla uznesenie odvolacieho súdu zmeniť a potvrdiť uznesenie súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci, majúc za to, že dôvod na prerušenie konania tu neexistoval, keďže konanie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26Cb/19/2010 bolo už 25. júna 2012 pre späťvzatie žaloby právoplatne zastavené a i podanie žalovanej (vzájomná žaloba), v ktorom nesúhlasila so späťvzatím žaloby, bolo pomárnej výzve na doplnenie podania uznesením právoplatne odmietnuté (25. septembra 2015).

Žalovaná dovolací návrh nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., žalobkyňou napádané uznesenie ale nemá znaky žiadneho z nich. Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v skorších odsekoch rovnakého zákonného ustanovenia) neprípustné (vždy), ak smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o prerušení alebo neprerušení konania (v tejto súv. por. i čl. I bod 11 a čl. IV zákona č. 353/2014 Z. z.).

Dovolanie by vzhľadom na práve uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/ alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba ale zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z pohľadu možného výskytu niektorej, či aj viacerých takýchto vád, nezistil však, že by konanie pred prvostupňovým alebo odvolacím súdom, či jeho výsledok (dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu) boli postihnuté ktoroukoľvek takouto vadou. Dovolateľka pritom ani žiadnu z vád konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. nenamietala.

Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, to (samo osebe) prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť tu uvádzanou námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné.

Pre ozrejmenie právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (tu por. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale (aj keby tu o taký prípad šlo) prípustnosť dovolania nezakladá (por. tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).

Pre úplnosť pritom možno dodať, že ak aj odvolací súd v prejednávanej veci rozhodol o prerušení konania práve v deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia končiaceho konanie vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 26Cb/19/2010, teda 25. septembra 2015, malo to len ten procesný dopad, žeuznesenie napádané dovolaním prerušenie konania v skutočnosti neprivodilo. Čo však bolo nemenej dôležitým, bolo to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu ešte predtým, než by sa ním mohol začať zaoberať súd dovolací a dokonca už i pred podaním dovolania zaniklo inak, a to nástupom právnej skutočnosti vymedzenej vo výroku uznesenia prerušujúceho konanie. Stalo sa tak už v deň vydania uznesenia odvolacieho súdu, ktorý sa zhodou okolností - odvolacím súdom celkom nepochybne neočakávanou a nepredpokladanou - zhodoval s dňom, ktorým právoplatne skončilo konanie zakladajúce dôvod prerušenia konania v prejednávanej veci. Práve to tu inak spôsobovalo nutnosť odmietnutia dovolania podľa § 243b ods. 5 prvej vety a § 218 ods. 1 písm. e/ O. s. p. aj vtedy, ak by nemalo platiť nič z uvedeného vyššie (teda i vtedy, ak by dovolanie žalobkyne bolo prípustným).

Najvyšší súd preto dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné i smerujúce proti rozhodnutiu v čase rozhodovania o dovolaní už neexistujúcemu odmietol (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ a e/ rovnakého zákona).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním podaným navyše i po zániku dovolaním napádaného uznesenia dovolateľka, žiadnej z účastníčok konania pred súdmi nižších stupňov ale v takto skončenom konaní preukázateľne žiadne trovy majúce sa nahradiť nevznikli a nebol preto dôvod na uplatnenie ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.