6 Cdo 418/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. K., bývajúcej v R., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. P. G., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej R., so
sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K.,
o určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
11 C 25/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2013 sp. zn. 9 Co 115/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
67,89 eur na účet jej advokáta JUDr. P. G. do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 8. februára 2012 č. k. 11 C 25/2010-335 určil, že
poistný vzťah vyplývajúci z poistnej zmluvy č. 5074100087 o poistení osôb zo dňa 29.4.1999
medzi účastníkmi konania trvá a že títo sú zmluvou o poistení viazaní a rozhodol o náhrade
trov konania. K naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.)
uviedol, že určovacia žaloba je tu uplatnená správne, pretože situácia, ktorá vznikla
stanoviskom žalovanej (oznámenie o zániku poistenia), vyvolala stav objektívnej právnej
neistoty a ohrozenia právneho postavenia žalobkyne. Naliehavosť právneho záujmu je preto
daná potrebou dosiahnuť právnu istotu vo vzťahoch medzi účastníkmi, pričom vyhovenie
takejto žalobe môže byť aj zárukou odvrátenia budúcich sporov. Z výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola platne uzavretá poistná
zmluva v súlade s § 788 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), že táto obsahuje všeobecné
aj špeciálne náležitosti predpísané zákonom a že nemal preukázaný žiadny z dôvodov zániku
poistenia upravených v § 800 až § 802 OZ a ani žiaden z dôvodov upravených vo všeobecnej časti zániku záväzkových vzťahov (§ 488 a nasl. OZ). Za nepodstatnú
považoval tiež námietku žalovanej, že došlo k zániku povinnosti plniť z dôvodu nemožnosti
plnenia v zmysle § 575 OZ. Plnenie žalovanej z poistnej zmluvy je možné, aj keď
za sťažených podmienok s väčšími nákladmi tak, ako to zistil orgán vykonávajúci dohľad pri
kontrole spôsobu výpočtu poistného. V takom prípade však podľa § 575 ods. 2 OZ nenastáva
zánik záväzku žalovanej, ale naopak tento záväzok trvá. Žalobe preto v celom rozsahu
vyhovel. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1
O.s.p.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na odvolanie žalovanej rozsudkom
z 28. júna 2013 sp. zn. 9 Co 115/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci potvrdil,
zmenil ho vo výroku o trovách prvostupňového konania, rozhodol o trovách odvolacieho
konania a návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Na zdôraznenie správnosti vo veci
samej dodal, že pokiaľ ide o naliehavý právny záujem, súd prvého stupňa správne poukázal
na neistotu žalobkyne v jej právnom postavení, ktorú neistotu možno odstrániť práve žalobou
v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Ďalej uviedol, že poistná zmluva medzi žalobkyňou a žalovanou
je ako zmluvný typ upravená v ustanovení § 787 Občianskeho zákonníka. Jednostranný
právny úkon žalovanej – oznámenie o zrušení poistnej zmluvy – nemá oporu v zákone, ani v poistnej zmluve, ani vo všeobecných poistných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy. Súd
prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru o neexistencii dôvodov zániku poistenia
v zmysle §§ 800 - 802 Občianskeho zákonníka. Takýto jednostranný právny úkon žalovanej
nebol právom predpokladaný ani dovolený, keď podľa § 800 Občianskeho zákonníka poistiteľ
nemôže vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu. Pokiaľ
po uzatvorení poistnej zmluvy so žalobkyňou, od 1. mája 2004 došlo k zmene právnej úpravy
v oblasti poisťovníctva, ktorá sa dotkla spôsobu výpočtu súm poisteného (zákon
č. 95/2002 Z.z. v znení noviel), táto zmena nemohla v súlade so zákazom retroaktivity
nijakým spôsobom ovplyvniť obsah predtým vzniknutého právneho vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovanou. Tvrdený dôvod zániku poistenia žalovanou (právna nemožnosť
plnenia) súd prvého stupňa opodstatnene nepovažoval za dôvodný, vychádzajúc správne
z ustanovenia § 575 ods. 1, 2 OZ. Z citovaného ustanovenia treba vyvodiť, že nemožnosť
plnenia je rozhodujúca v čase splatnosti záväzku a pokiaľ nastane pred splatnosťou záväzku,
musí sa jednať o trvalý a nemenný stav, čo v danom prípade splnené nebolo. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa považoval preto za vecne správne. K zamietnutiu návrhu na prerušenie
konania uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne v prejednávanej veci nie je rozhodujúce ani potrebné zodpovedanie prejudiciálnych otázok formulovaných v návrhu
na prerušenie konania týkajúcich sa vykonávania dohľadu Národnou bankou Slovenska nad
poisťovacími podnikmi (poisťovňami) a výkladu komunitárneho práva vo vzťahu
k namietaným normám verejného práva, ktoré v právnom vzťahu medzi účastníkmi nie sú
aplikovateľné a relevantné na rozhodnutie o predmete konania. V dôvodoch rozhodnutia sa
podrobne vyjadril k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
a k výroku, ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla rozsudky
oboch súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
alternatívne rozsudky zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Prípustnosť dovolania
odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená vada
mala podľa dovolateľky spočívať v tom, že odvolací súd opomenul v rámci vykonávania
dôkazov listinami správny procesný postup vyplývajúci z ustanovenia § 129 O.s.p. a že
nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., hoci vec posúdil v odvolacom
konaní aj podľa ustanovení § 797 a nasl. OZ, ktoré neboli predmetom právnych úvah v konaní
pred súdom prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.).
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalovaná nepravdivo v rozpore
s obsahom zápisnice o pojednávaní tvrdí, že dôkaz listinami nebol vykonaný v súlade s § 129
O.s.p. Poukázala na to, že išlo o rozsiahly materiál a preto súd oboznamoval obsah listín
v takom rozsahu, aby to postačovalo k dokazovaným skutočnostiam, ktorý postup je v súlade
s § 129 O.s.p. Rovnako za nenáležitú považovala námietku žalovanej týkajúcu sa porušenia
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Vôbec nie je zrejmé, ako žalovaná dospela k záveru, že
odvolací súd posudzoval vec aj podľa § 797 a nasl. OZ. Navrhla preto dovolanie žalovanej
odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, že dovolanie
v predmetnej veci nie je prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p. (znenie účinné do
31.12.2014).
Dovolaním žalovanej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolanie žalovanej preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania žalovanej
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ani
v dovolacom konaní nevyšli najavo. Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú poukazovala dovolateľka.
V súvislosti s údajnou vadou, podľa ktorej súd nevykonal dôkaz listinami v súlade
s § 129 O.s.p., dáva dovolací súd za pravdu žalobkyni, že uvedené tvrdenie nemá oporu
v obsahu spisu. Zo zápisnice o pojednávaní z 8.2.2012 totiž vyplýva, že súd oboznámil obsah
spisu prečítaním listín. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že aj v prípade, ak by súdy nižšieho stupňa pri vykonávaní dôkazu listinou nepostupovali v súlade s § 129 O.s.p., nešlo
by o vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale o tzv. inú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Za ničím nepodložené treba rovnako považovať tvrdenie žalovanej, podľa ktorého
odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., lebo vec posúdil
v odvolacom konaní aj podľa ustanovenia § 797 a nasl. OZ, ktoré neboli predmetom právnych
úvah súdom prvého stupňa. Z dôvodov rozsudku odvolacieho súdu vôbec nevyplýva, že by
na vec, na rozdiel od súdu prvého stupňa, použil aj ustanovenie § 797 a nasl. OZ. Odvolací
súd cituje ustanovenie § 797 ods. 3 OZ v dôvodoch rozsudku iba v tej časti, v ktorej uvádza,
ako právny vzťah z poistnej zmluvy posúdil súd prvého stupňa. Takže pokiaľ by aj odvolací
súd svoje úvahy založil na uvedenom ustanovení, nešlo by o prípad, ktorý má na mysli
ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci treba uviesť, že tieto vady sú relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.)
nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej odmietol
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), bez toho, aby
mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Žalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní žalobkyni vznikli trovy v súvislosti
s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej služby
činí sumu 60,08 eur, pričom patrí za jeden úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie
k dovolaniu zo 17.10.2013 (§ 10 ods. 1 a 6 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z.) a jeden krát režijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu
za úkon právnej služby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 7,81 Eur. Celkove priznal žalobkyni trovy v sume 67,89 Eur, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť na účet advokáta
žalobkyni (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2015
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová