Najvyšší súd

6Cdo/412/2012

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., právne

zastúpeného: F., proti povinnej: H., o vymoženie pohľadávky 554,34 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4Er/3598/2008, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14.augusta 2012 č. k. 14CoE/275/2012-36,

takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 14. augusta 2012 č. k. 14CoE/275/2012-36 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

  Oprávnený podal súdnemu exekútorovi dňa 26. 05. 2008 návrh na vykonanie exekúcie

proti povinnej na vymoženie pohľadávky 554,34 eur (16 700 Sk) s príslušenstvom, a to  

na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, 841 04   Bratislava,  

IČO: 35 922 761 zo dňa 01. 02. 2008 sp. zn. SR 00426/08. Súdny exekútor požiadal Okresný

súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

  Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Revúca poverením  

č. 5608 * 011564 zo dňa 13. 08. 2008.

  Okresný súd Revúca uznesením z 11. 05. 2012 č. k. 4Er/3598/2008-11 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne zastavil s tým, že súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58

ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 52 a nasl.

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ako aj s poukazom na smernicu Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa

konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná

individuálne a núti spotrebiteľa riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený

podá žalobu na rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa právne posúdil takého dojednanie

v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku

neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd

prvého stupňa považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho

vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj zákonným

dôvodom na jej zastavenie. Následne potom súd prvého stupňa rozhodol o trovách zastavenej

exekúcie a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením zo 14. 08. 2012 č. k. 14CoE/275/2012-36 uznesenie súdu prvého

stupňa vo výrokoch, ktorými vyhlásil okresný súd exekúciu za neprípustnú a následne zastavil

ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej časti ostalo uznesenie súdu prvého stupňa nedotknuté.

Odvolací súd dodal, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,

predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného

poriadku. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho

dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo 16. 11. 2010. Podľa odvolacieho súdu súd prvého

stupňa k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených   samotným

oprávneným, taktiež správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk

a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti

a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen

exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného

titulu predchádzalo. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedeného záveru

potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie (ďalej len

„dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:

- súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),

- v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),

- súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),

- súd bol nesprávne obsadený (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237

písm. g/ O. s. p.),

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

  Oprávnený mimo dovolacej lehoty (16. 10. 2012) následne doplnil dovolanie ďalším

podaním. Oprávnený odvolaciemu súdu vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho

posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti  

a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46  

odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerozvážneho, a preto

povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto

od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná je podľa dovolateľa

absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta

ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú

podmienku len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca

je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd

posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou

mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to

však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len

všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili prečo priamo aplikovali ustanovenia

Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou

a francúzskou) a výkladové pravidlá vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa

týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých

jazykových verziách odlišný musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa z porovnania

všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká

rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje

spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,  

b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyžaduje  

od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,  

d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného

bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej

zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí ako

keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných

jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby

sporil riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné

právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto rozhodcovské

konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZRK sa v ňom rozhoduje

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré v dovolaní bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ

odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie

týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby

účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového

práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol,

aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého

uznesenia Krajského súdu.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je

dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

oprávneným navrhované prejudiciálne otázky.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej

otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcim zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušil konania len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady

konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa

dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3  

O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide   o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná

prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu

daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr

osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí  

vo svojom dovolaní.

Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je

taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť

(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa  

k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 19)

podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh  

na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1

ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti

oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté

rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je

možné považovať za správne.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho

súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s.p. a rozhodne o ňom.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými   v dovolaní nezaoberal.

  V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. júna 2014  

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová