Najvyšší súd

6 Cdo 411/2012

  -73 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P.,   s. r. o., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., so sídlom v B., v mene

a na účet ktorej koná doc. JUDr. B., PhD, advokát a konateľ, proti povinnej: B., bytom R.,

o vymoženie 1 081,83 eur, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 09. augusta 2012, sp. zn.   13 CoE 200/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 09. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 200/2012 v jeho potvrdzujúcej

časti o d m i e t a.

  Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Revúca 08. júna 2009 požiadal

o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie   (§ 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

/ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. a.s., so sídlom v B.,

IČO: X.) z 23. októbra 2008,   sp. zn. SR 10633/08. Okresný súd Revúca poverením z

18. júna 2009 č. 5608 013673 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe

uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Revúca uznesením z 02. mája 2012, č. k. 3 Er 431/2009-25 exekúciu

zastavil a zaviazal oprávnenú na náhradu trov exekúcie vo výške 35,86 eur súdnemu

exekútorovi; povinná nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil

s poukazom na § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52, § 53 ods. 1, ods. 2,   ods. 4 a ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preskúmal

rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej

zmluvnej podmienky. Ďalej uviedol, že pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere  

v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Rozhodcovská

doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje

voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval

na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v

neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým,

Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal

dodávateľ. Ďalej dôvodil tým, že rozhodcovský súd je pri tom paušálnym spôsobom

zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda

dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V záujme naplnenia cieľa

Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských

vzťahoch, s poukazom na Smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, vyvodil exekučný súd po preskúmaní veci

záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a

povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že mu dáva za pravdu aj neskôr prijatá

novela Občianskeho zákonníka, ktorá podľa § 53 ods. 4 písm. r/ považuje za neprijateľnú

podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne  

v rozhodcovskom konaní. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v predmetnej veci sa

neprijateľná doložka prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky

odporuje dobrým mravom, a preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením

z 09. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 200/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Uviedol, že okresný súd správne vec posudzoval

podľa spotrebiteľského práva, ktoré umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku. Poukázal na to, že exekučný súd je v exekučnom konaní

zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a

pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí

neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Zmluvy o úvere

exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v

spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti

tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne

dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred

pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto

vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu

medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou. V súvislosti s návrhom

oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) s požiadavkou, aby

súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu,

odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný, lebo nevznikla potreba stanoviť

hranice aplikovateľnosti úniového práva; právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným

spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O. s. p. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/

O. s. p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), súd mu svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď súdy nevytýčili

pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení

účinnom do 31. 12. 2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedla, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní

rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa

dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na

ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej

významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá

nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do

slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu.

Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú

ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo

všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu

a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých

jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke

konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej

návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.

  Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243  

O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, že v predmetnej veci že nie je daný ani dôvod na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., že

takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.  

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na

prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie

zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvoru. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudicálne otázky predložené žalovanou, nebol preto v rozpore so zákonom.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka

výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená

v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a

dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.)

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1   písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/,

písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a  

ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

  Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002  

Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona   (napr. z

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky

o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.  

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu   prekážky rei iudicatae (§ 237  

písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má  

v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva   z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je

daná táto prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý

bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po

právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o., so sídlom

v B., proti povinnej B., bývajúcej v R., o vymoženie 1 081,83 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 Er 431/2009, na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. a. s. so sídlom v B.)

z 23. októbra 2008 sp. zn. SR 10633/08 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené   dovolateľkou   vytýkaná vada podľa §

237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu   na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo

väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a

uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po

predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a  

ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a

prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr.

uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so

zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.

septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z

09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č.

303-B; G. c. G. z 29. mája 1997; H. c. F. z 19. februára 1998).  

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2  

O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery.  

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31. 12. 2012)

stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle  

§ 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); Aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. 04. 2013

  JUDr. Štefan Šatka, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková