6 Cdo 410/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. K., bývajúceho v R., proti žalovanému M. S., bývajúcemu v L., o zaplatenie 331 939,19 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8 C 101/2012, o dovolaní žalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2013 sp. zn. 4 Co 532/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok uznesením zo 17. septembra 2012 č. k. 8 C 101/2012-39
žalovanému nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný
je zamestnaný v spoločnosti V., s.r.o. ako jej riaditeľ a súčasne je aj jej jediným konateľom
a spoločníkom, a teda že výška jeho príjmu sa odvíja výlučne od jeho rozhodnutia. Ako jediný
spoločník podieľa sa aj na rozdelení zisku respektíve straty. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že
žalovaný je vlastníkom viacerých nehnuteľností (2 rodinné domy, kaštieľ, pozemky), na ktoré
musí pravidelne vynakladať nemalé finančné prostriedky, a to už len v súvislosti s ich
údržbou a prevádzkou. V potvrdení o osobných, majetkových a zárobkových pomerov
žalovaný neuviedol, že by mal nejaké dlhy, respektíve úvery (okrem už začatých exekúcií), a
preto prvostupňový súd dospel k záveru, že žalovaný si kúpu jednotlivých nehnuteľností
zabezpečil bez akýkoľvek pôžičiek a úverov. Poukázal na to, že žalovaný aj napriek
nulovému príjmu v určitých mesiacoch, dokázal udržiavať prevádzku jeho nehnuteľností
a súčasne zabezpečovať starostlivosť o rodinu. Preto uzavrel, že žalovaný musí mať napriek
nízko deklarovanému príjmu aj určité finančné prostriedky, s ktorými voľne disponuje
a okrem kúpy nehnuteľností zabezpečuje tak starostlivosť ako aj údržbu týchto nehnuteľností
a súčasne svoje nevyhnutné potreby a potreby svojej rodiny.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalovaného uznesením
z 30. mája 2013 sp. zn. 4 Co 532/2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Dospel
k záveru, že vzhľadom na zistené osobné a majetkové pomery žalovaného, zaplatenie súdneho
poplatku nepredstavuje tak citeľný zásah do jeho finančnej situácie, ktorý by bol objektívne
po dlhšie časové obdobie spôsobilý ohroziť zabezpečenie jeho nevyhnutných potrieb a potrieb
jeho rodiny. Preto aj podľa odvolacieho súdu možno od žalovaného zaplatenie súdneho
poplatku požadovať. Pre úplnosť poznamenal, že aj keď na strane žalovaného nejde o prípad,
kedy by zaplatenie súdneho poplatku na svojom životnom štandarde nepocítil, vzhľadom
na ním podaný vzájomný návrh o zaplatenie sumy 331 939,19 eur, nejde u neho o takú
situáciu, kedy by nemohol v súdnom konaní svoje práva brániť, resp. uplatňovať.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal
zrušiť spolu s uznesením súdu prvého stupňa a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., ktoré videl v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Tento
postup, podľa názoru žalovaného, predstavuje porušenie základného práva účastníka na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, že napadnuté rozhodnutia súdov
oboch stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádzajú z nedostatočne
zisteného skutkového stavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďže napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť
z týchto ustanovení.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1
O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Žalovaný netvrdil, že by konanie v danej veci bolo postihnuté vadou konania
uvedenou v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia takej vady
v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.) a vzťahuje sa primerane aj na uznesenie (§ 167
ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí)
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa
pomerov žalovaného, ako ich hodnotil a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, citoval
právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne
závery; aj odvolací súd svoje rozhodnutie, s poukazom na požiadavky kladené na náležitosti
odôvodnenia uznesenia podľa § 167 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. riadne
odôvodnil. Okrem citácie ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, podal aj jeho stručný výklad a právne závery, ktoré prijal, v dostatočnom rozsahu
vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že skutkové a právne závery
súdov nižších stupňov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obe odôvodnenia prvostupňového aj odvolacieho súdu
ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
S nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, resp. s jeho nepreskúmateľnosťou,
nemožno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia, alebo tzv. iné vady konania.
Námietkami v tomto smere by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo
prípustné. Dovolateľ nedostatok riadneho odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu čiastočne
odôvodňoval práve takýmito námietkami (nedostatočným zistením skutkového stavu veci
a vecnou nesprávnosťou rozhodnutia). Tieto okolnosti ale neboli spôsobilé založiť nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia s následkom odňatia možnosti
dovolateľovi konať pred odvolacím súdom.
Keďže v prejednávanej veci dovolanie žalovaného smerovalo proti uzneseniu
odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je a neboli
zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p.).
Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobcovi však v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2015
JUDr. Rudolf Čirč, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová