UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Y.. H. W., bývajúceho vo P. X., U. XX, proti žalovanej U. republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/695/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. apríla 2015 sp. zn. 8Co/255/2014 takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd") označeným rozsudkom na odvolanie žalovanej potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej aj „prvostupňový súd" alebo „súd prvého stupňa") z 19. marca 2014 č. k. 4C/695/2008-398, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 798,65 Eur mesačne za obdobie od 29. októbra 2001 do 30. septembra 2002, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a ktorým bol vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietnutý.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka"). Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p."). Namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom tým, že v danej veci nebola pasívne vecne legitimovanou, keď pasívne legitimovaným malo byť podľa jej názoru samotné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Rozhodnutie odvolacieho súdu navyše považovala za nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, keďže sa konajúce súdy nedostatočne vysporiadali so vznesenou námietkou nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd", § 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. a či teda postupom súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
Žalovanou namietaná vada podľa § 237 písm. f/ O. s. p. mala spočívať v tom, že ona samotná nemala byť účastníčkou konania, keďže vzhľadom na platnú zákonnú úpravu malo byť podľa nej pasívne vecne legitimované v danej veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Táto dovolacia námietka bola zjavne neopodstatnená. Otázka pasívnej vecnej legitimácie účastníkov konania sa totiž vôbec netýka procesných vád konania zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie (vecnej aktívnej alebo pasívnej legitimácie) môže mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993). Ide o otázku právneho posúdenia veci, ktorou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 500/2014 zo dňa 24. marca 2015, na ktoré dovolateľka v dovolaní poukazovala, dovolací súd poznamenáva, že došlo z jej strany k jeho nesprávnemu pochopeniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí netvrdil, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie sa považuje za odňatie možnosti konať pred súdom, ale zaoberal sa odňatím možnosti konať pred súdom, ku ktorému došlo nedostatočným odôvodnením rozhodnutia súdu o tejto otázke.
Opodstatnenou v prejednávanej veci nebola ani dovolacia námietka o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa v časti odôvodnenia otázky pasívnej vecnej legitimácie dovolateľky.
V zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. 12. 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže len výnimočne zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. O taký prípad však v preskúmavanej veci nešlo.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, posudzujúc ho v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa, dostatočne jasne a vyčerpávajúco vysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej keď uviedol, z akých zákonných ustanovení vychádzal a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Rozsudok odvolacieho súdu tak v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.
Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia samotná správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd sa preto správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z tohto hľadiska zaoberať nemohol.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalobcovi v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok