6 Cdo 39/2016

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. F., bývajúceho   v   B., zastúpeného   splnomocnenkyňou   FUTEJ   & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti

žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha

Karvaša 1, o 5 807,64 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

4 C 223/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra

2015 sp. zn. 14 Co 527/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením

potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo

„prvostupňový súd“) z 29. septembra 2015 č. k. 4 C 223/2011-132 (ktorým bola žalobcovi

uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 € za podané odvolanie v zmysle položky 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov v zákone SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov, ďalej len „sadzobník“ a „poplatkový zákon“) ako vecne

správne (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších

zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Potvrdenie uznesenia súdu prvého stupňa odôvodnil

jeho vecnou správnosťou majúc za to, že žalobcu stíhala poplatková povinnosť pre podanie

odvolania až po nadobudnutí účinnosti novelizácie poplatkového zákona, ktorou bol opustený

inštitút skoršieho vecného oslobodenia konaní vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp. urobenia podania začínajúceho také konanie (nie čas

začatia konania ako celku).

Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol

uznesenia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom odvolacieho i prvostupňového súdu)

možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), majúcim spočívať  

v nedostatočnom odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, v ktorom absentoval dôvod

vyrubenia súdneho poplatku a zároveň v nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie mu bola uložená v rozpore so zákonom, keď

v konaniach začatých do 30. septembra 2012 sa s podaním odvolania nespája vznik

poplatkovej povinnosti. Žalobu v prejednávanej veci podal totiž v čase, keď konanie o nej

bolo ex lege (vecne) oslobodené od súdnych poplatkov. Toto oslobodenie sa vzťahuje  

na konanie ako celok (teda aj na odvolanie), trvá až do právoplatného skončenia konania  

a súdy nižších súdov podľa neho nerešpektujú ústavný princíp právnej istoty (odkaz  

na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   22.   novembra   2011   č. k.  

IV. ÚS 499/2011-25).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 O. s. p., avšak žalobcom napádané uznesenie nemá znaky žiadneho z týchto uznesení.

Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti

uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné (vždy), ak smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku (v tejto súv. pre prípad záujmu por. i čl. I

bod 11 a čl. IV zákona č. 353/2014 Z. z.).

Žalobcom podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,

len ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej  

z procesných   vád   uvedených   v   ustanovení   § 237   ods. 1   O. s. p.   (zakladajúcich   tzv.

zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/lebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba ale

zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii

vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade

skutočne došlo.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z pohľadu možného výskytu

niektorej či aj viacerých takýchto vád, nezistil však, že by konanie či jeho výsledok

(dovolaním napádané uznesenie) boli postihnuté ktoroukoľvek takouto vadou. To platilo aj o podmienke prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., na ktorú poukazoval

dovolateľ.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

Dovolateľ súčasne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

i prvostupňovým súdom, to ale (samo osebe) prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd

by mal možnosť tu uvádzanou námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo

prípustné.

Pre ozrejmenie právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak   zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní (tu por. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne

právne posúdenie veci ale (aj keby tu o taký prípad šlo) prípustnosť dovolania nezakladá  

(por. tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011  

a 7 Cdo 26/2010).

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nebolo podľa § 239 O. s. p. prípustné,

preukázaná nebola žalobcom tvrdená vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd

dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

O trovách dovolacieho konania potom podľa § 146 ods. 1 písm. a/ a § 243b ods. 5 vety

prvej O. s. p. v spojení s § 10 a § 12 poplatkového zákona nerozhodoval. Dôvodom pre takýto

postup nebolo iba to, že tu vo vzťahu k otázke urobenej predmetom dovolacieho konania

nešlo primárne o vzťah medzi účastníkmi konania, ale o vzťah poplatníka a štátu (v ktorom

len zhodou okolností bol štát tiež procesným súperom dovolateľa), ale najmä to, že konanie

vo veciach súdnych poplatkov je jedným z konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu a ktoré sa

vyznačujú tiež tým, že v nich právo účastníkov na náhradu trov konania nevzniká zo zákona

(práve podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Bezvýnimočnosť pravidla spôsobuje i nemožnosť

rozhodovania (ktorým môže byť len výber aspoň z dvoch možností a tu je iba jedna),

v dôsledku čoho je i tzv. náhradový výrok v rozhodnutí nadbytočný.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. marca 2016

  JUDr. Rudolf Čirč, v. r.

  predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová