Najvyšší súd
6 Cdo 387/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. B., nar. X, bývajúceho v P., 2/ H. B., nar. X, bývajúceho v P., 3/ S. K., nar. X, bývajúceho v P., proti
žalovanej PaedDr. Sylvii Paraskovej (predtým Kurtej), podnikajúcej
pod obchodným menom PaedDr. Sylvia Parasková – SYLMEX, s miestom podnikania
v Humennom, Dargovských hrdinov 4, zastúpenej Mgr. Viliamom Hajdukom, advokátom
so sídlom v Humennom, Námestie slobody 2, o zaplatenie mzdových nárokov, vedenej
na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 10 C 74/2005, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 25. januára 2012 sp.zn. 3 Co 97/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom zo 14. júna 2011 č.k. 10 C 74/2005-399 uložil
žalovanej ako zamestnávateľke žalobcov ako zamestnancov v zmysle pracovnej zmluvy z 2. augusta 2004 z titulu úhrady mzdy a ďalšieho plnenia spojeného s výkonom práce
v cudzine uhradiť každému zo žalobcov po 5 263,16 Eur so 6 % úrokom z omeškania ročne
od 30. júla 2005 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a zároveň zaviazal žalovanú
uhradiť na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu vo výške 711,05 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodovanie o trovách konania si vyhradil samostatným
rozhodnutím.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom z 25. januára 2012 sp.zn.
3 Co 97/2011 na odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku prvostupňového rozsudku
tento potvrdil v časti o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcom 1/ a 3/ každému
po 5 026,61 Eur so 6 % úrokom z omeškania ročne od 30. júla 2005 do zaplatenia
a vo výroku o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 4 376,11 Eur so 6 %
úrokom z omeškania ročne od 30. júla 2005 do zaplatenia. Vo zvyšnej vyhovujúcej časti
prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia poukázal
na obsah pracovnej zmluvy z 2. augusta 2004 uzavretej medzi žalovanou a každým
zo žalobcov na dobu určitú od 16. augusta 2004 do 16. novembra 2004 s miestom výkonu
práce žalobcami ako lesnými robotníkmi vo Francúzsku. V bode 7. pracovnej zmluvy si
účastníci dohodli mzdové nároky, a to mzdu vo výške 6 080 Sk a cestovné náhrady (diéty).
Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorý vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, že žalovaná nezabezpečila žalobcom v zahraničí žiadnu stravu, títo sa stravovali
z vlastných potravín a zásob na vlastné náklady. Zhodne so súdom prvého stupňa na vec
analogicky aplikoval ustanovenie § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
keď uzavrel, že žalobcovia mali okrem mzdy nárok aj na plnenie (ďalšie hmotné výhody)
spojené s výkonom práce v cudzine – cestovné náhrady (diéty) dohodnuté v pracovnej zmluve
postupom podľa § 43 ods. 4 písm. c/ Zákonníka práce vo výške stravného ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Žalobcom 1/ a 3/, ktorí odpracovali celkom 89 dní, patril nárok na zaplatenie
mzdy a na ďalšie plnenie spolu vo výške 176 797,95 Sk. Žalovaná každému zo žalobcov
zaplatila po 500 Eur titulom vyplatenia mzdy, čo v prepočte na Sk ku dňu 16. novembra 2004
(skončenie pracovného pomeru) predstavovalo 19 795 Sk. Právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Humenné z 18. mája 2007 č.k. 10C 74/2005-109, bola každému zo žalobcov
prisúdená suma 5 571,20 Sk. Po odrátaní uvedených súm 19 795 Sk a 5 571,20 Sk
(25 366,20 Sk), rozdiel predstavuje 151 431,75 Sk (176 797,95 Sk – 25 366,20 Sk), t.j.
5 026,61 Eur, priznaných odvolacím súdom žalobcom 1/ a 3/. Keďže žalobca 2/ odpracoval
celkom 78 dní, mal nárok v zmysle bodu 7 uzatvorenej pracovnej zmluvy na zaplatenie mzdy
a na ďalšie plnenie spolu vo výške 157 200,90 Sk. Po odrátaní už priznaných súm
(25 366,20 Sk), rozdiel predstavuje 131 834,70 Sk (157 200,90 Sk - 25 366,20 Sk), t.j.
4 376,11 Eur, ktoré mu boli odvolacím súdom priznané. V ostatnej vyhovujúcej časti bol
rozsudok prvostupňového súdu zmenený tak, že žalobu žalobcov odvolací súd ako nedôvodnú
zamietol.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala napadnuté
rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. jednak tým, že odvolací súd nepripustil voči svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku v jeho výroku dovolanie napriek tomu, že sa podľa názoru
dovolateľky jedná o vec zásadného právneho významu, a tiež nedostatočným odôvodnením
rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré považovala za rozporuplné. Napokon mala žalovaná
za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď vychádzal z názoru, že žalobcom prislúcha
nárok na plnenie analogicky zodpovedajúce § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách.
Žalobcovia sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalovaná napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Rozsudok odvolacieho súdu v prvom výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok
prvostupňového súdu, nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Dovolanie
preto proti tejto časti rozhodnutia podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. prípustné nie je.
K námietke dovolateľky o nepripustení dovolania odvolacím súdom treba uviesť, že
oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne
odvolaciemu súdu. Rozhodnutie o tejto otázke závisí totiž len od jeho uváženia. Ak odvolací
súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania, dovolací súd nie
je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (R 38/1993). Dovolací
súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý v danej veci nevyužil svoje
oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku svojho rozsudku, a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania. Týmto postupom
odvolacieho súdu teda nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu z jeho strany.
Vo výroku, ktorým odvolací súd v ostatnej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok
prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol, dovolanie žalovanej síce smeruje proti takému
rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. pripúšťa dovolanie,
avšak v tomto prípade dovolanie nie je prípustné subjektívne. Zmeňujúcim výrokom
rozhodnutia odvolacieho súdu bolo totiž odvolaniu žalovanej vyhovené, keďže v tejto časti
súd žalobu voči nej zamietol. Z účelu dovolania vyplýva, že nie každému účastníkovi
prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech
ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý
vo svojich právach. Zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu vyznel jednoznačne
v prospech žalovanej, preto voči nemu nebola oprávnená podať opravný prostriedok.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Dovolací súd teda nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú
poukazovala dovolateľka a ktorá mala spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom tým,
že rozsudky súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené.
Podľa názoru dovolacieho súdu oba rozsudky zodpovedajú požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
stotožnil s analogickým použitím ustanovenia § 13 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách na daný právny vzťah účastníkov. Zhodne s prvostupňovým súdom uzavrel, že
žalobcom vykonávajúcim prácu lesných robotníkov vo F. pre žalovanú na dobu určitú od 16.
augusta 2004 do 16. novembra 2004 v zmysle pracovnej zmluvy z 2. augusta 2004 patrí nárok
popri mzde i na plnenie podľa citovaného zákonného ustanovenia, keďže im nebolo zo strany
žalovanej zabezpečené žiadne stravné podľa bodu 7 pracovnej zmluvy. Vysporiadal sa i
s námietkou žalovanej ohľadne údajne dohodnutej úkolovej mzdy
za vyťaženú drevnú hmotu, ktoré tvrdenie považoval z jej strany za účelové, nepodložené
zmluvou. Po ustálení počtu odpracovaných dní žalobcami a po odrátaní im už priznaných súm
dospel odvolací súd k čiastkam, na ktoré majú žalobcovia voči žalovanej nárok; vo zvyšku
priznaných súm prvostupňovým súdom jeho rozsudok zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku správnosť
právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie je právne relevantná, lebo
prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
V tejto súvislosti s požiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa
ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní.
Pokiaľ dovolateľka uviedla ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, dovolací súd na tieto námietky nemohol prihliadať. Právnym posúdením
veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (ako už súd uviedol
vyššie nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj keby teda tvrdenia žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci boli
opodstatnené, nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalobcovia si v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy neuplatnili.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová