6Cdo/38/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. U., trvale bytom v O. C. A., Y.. U. 1, zastúpeného JUDr. Martinom Čemanom, advokátom v Spišskej Novej Vsi, Letná 45, proti žalovaným 1/ X. M., trvale bytom V. XX, v O. M., zastúpenej Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom v Poprade, Mnoheľova 17 a 2/ B. A., trvale bytom v O. A. XX, o neplatnosť právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5C/49/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2018 sp. zn. 11Co/106/2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2018 sp. zn. 11Co/106/2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/49/2009-329 z 5. decembra 2016 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovaným určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnopredajnej zmluvy uzavrete 10. júna 2005, ktorej vklad bol povolený pod č. V XXXX/XXXX. 11. júla 2005 zamietol. Žalovanej 1/ priznal nárok na plnú náhradu trov konania; vyslovil, že žalobca a žalovaná 2/ nemajú nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav, citoval ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1 a 2, § 47 ods. 1 a 2 a § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že považoval za preukázané, že 10. júna 2005 bola uzavretá kúpna zmluva medzi B. a jeho manželkou B. U. ako predávajúcimi a X. I., ako kupujúcou, predmetom ktorej bol zmluvy bol byt č. 37 nachádzajúci sa na 3. poschodí obytného domu súpisné č. 1737, stojaceho na parcele KN č. 2801, č. 2802 a č. 2803 a spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a zariadeniach domu a priľahlých parcelách pre k. ú. O. C. A., nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctve (ďalej len,, LV“) č. XXXX., ktorá patrila do bezpodielového spoluvlastníctva predávajúcich ako bývalých manželov. Ďalej považoval za preukázané, že kúpnu zmluvu vlastnoručne podpísala B. U., (ktorej podpis bol overený) s X. I.. B. U. vystupovala aj ako splnomocnená zástupkyňa bývalého manžela B. U., rod. M., a ktorý bývalú manželku splnomocnil na základe plnomocenstva zo 7. júna 2005, na ktorom bol overený jeho vlastnoručný podpis. Predmetným plnomocenstvom B. U. splnomocnil B. U. na právne úkony súvisiace s prevodomvlastníctva bytu č. 37 a to najmä na podpisovanie zmlúv o prevode vlastníctva bytu, kúpnych zmlúv a na všetky právne úkony s tým súvisiace. Zároveň súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca svoju manželku poveril aj na preberanie všetkých písomností súvisiacich s právnymi úkonmi, na ktoré ju predmetným splnomocnením poveril, preto nepovažoval za pravdivé jeho tvrdenie (ktoré uviedol v odôvodnení žalobného návrhu), že kúpna zmluva má byť neplatná z dôvodu, že od plnomocenstva zo 7. júna 2005 včas odstúpil. Naopak, súd prvej inštancie dospel k záveru, že manželka žalobcu ako predávajúca, vykonala tie úkony, ktoré boli spojené s uzavretím kúpnej zmluvy, ku ktorým bola manželom splnomocnená, teda k predaju 2-izbového bytu. Pri rozhodovaní vychádzal aj z rozhodnutia Katastrálneho úradu I., Správy katastra v O. z 22. mája 2009, č. V XXXX/XXXX z ktorého vyplýva,že bol povolený vklad vlastníckeho práva kupujúcej X. I. k predmetnej nehnuteľnosti, a že k odvolaniu splnomocnenia B. U. zo 7. júna 2005 došlo účinne až dňom 13. mája 2008. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že k uzatvoreniu a k podpísaniu kúpnej zmluvy z 10. júna 2005 a jej dodatku z 30. júna 2005, došlo v čase platného a účinného zastúpenia. Zdôraznil, že odvolanie splnomocnenia nespôsobuje neplatnosť skôr urobených právnych úkonov, ak splnomocnenec konal na základe splnomocnenia a nevybočil z jeho rozsahu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo možné určiť neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy na základe tvrdenia žalobcu, že bola uzatvorená resp. jej vklad bol povolený v čase, kedy už došlo k odvolaniu, resp. k ukončeniu plnomocenstva.

3. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len,,CSP“) dospel k záveru, že žalobca v spore nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, preto žalobu zamietol. Pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/534/2002, a konštatoval, že pokiaľ by žalobe vyhovel, vytvoril by sa stav právnej neistoty. Predovšetkým by bola takýmto rozhodnutím poškodená kupujúca, nakoľko táto by nevlastnila ani zakúpenú nehnuteľnosť, avšak žalobca by určením kúpnej zmluvy za neplatnú nemal povinnosť vrátiť žalovanej ňou vyplatenú kúpnu cenu za zakupovanú nehnuteľnosť.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom sp. zn. 11Co/106/2017 z 31. októbra 2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol, ako aj vo výrokoch o trovách konania potvrdil. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

5. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením otázky neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, uvedeným súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že i napriek tomu, že odvolateľ nenamietal záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení, odvolací súd považoval za potrebné venovať pozornosť práve tejto otázke, a to vzhľadom k tomu, že pri zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súd žalobu musí zamietnuť bez toho, aby následne skúmal opodstatnenosť žaloby v merite veci. V tomto kontexte dodal, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, i napriek tomuto však súd prvej inštancie posudzoval aj vec samú z hľadiska namietanej absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ súd prvej inštancie v okolnostiach sporu vo svojich úvahách vychádzal z toho, že žalobca nemal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, tak v otázke neplatnosti kúpnej zmluvy, už nebol povinný skúmať dôvodnosť žaloby z hľadiska tvrdeného skutkového základu a právneho dôvodu; záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení, bol pre zamietnutie žaloby dostatočný. Ďalej odvolací súd s poukazom na vyslovený právny záver súdu prvej inštancie podotkol, že aj po prípadnom úspechu žalobcu o tomto určovacom návrhu by muselo nasledovať iné súdne konanie. Určovací návrh preto v preskúmavanej veci nie je opodstatnený, nakoľko vyriešenie nastolenej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva. Odvolací súd teda dospel k záveru, že požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nieje právny vzťah alebo právo, keď žalobca mohol svoje nároky uplatniť žalobou na plnenie. Zároveň poznamenal, že pri posudzovaní procesnej prípustnosti žalôb je potrebné vyhnúť sa formalistickému prístupu pri aplikácii právnych noriem a zamerať sa na naplnenie požiadavky účinnej materiálnej ochrany ohrozených alebo porušených práv. Súd však musí posúdiť, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu a či snáď po takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovací návrh nie je spravidla opodstatnený najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Žalobca v odvolaní pochybenie súdu prvej inštancie v posúdení otázky existencie naliehavého právneho záujmu netvrdil, ani nerozporoval uvedený záver súdu prvej inštancie žiadnou konkrétnou odvolacou námietkou. I napriek tomu sa odvolací súd danou otázkou musel zaoberať, lebo existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa súd mohol vôbec zaoberať meritom veci. Odvolanie považoval za neopodstatnené, a preto napadnuté rozhodnutie vo veci samej ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1, § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 420 písm. f) CSP (posúdením dovolania podľa obsahu v zmysle čl. 11 ods. 1 Základných princípov CSP v spojení s ustanovením § 124 ods. 1 CSP). Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom otázky existencie naliehavého právneho záujmu, z dôvodu, že otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorú posudzoval súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal. Argumentoval tým, že otázku naliehavého právneho záujmu sú súdy povinné posudzovať z úradnej povinnosti a bez ohľadu na jeho napadávanie niektorou zo strán. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) (sp. zn. 5Cdo/31/2011, 2Cdo/28/2009, 1VCdo1/2017, 5Cdo/548/2015, 4Cdo/96/2008, 1Cdo/96/1995, 3Cdo/144/2010) a uviedol, že podľa jeho názoru v čase rozhodovania súdov nižších inštancií už malo byť obom súdom známe, že právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/534/2002, na ktorom založili ich právny názor, je prekonaný vývojom právneho názoru súdov k danej problematike a to najmä zjednocujúcim výkladom veľkého senátu príslušného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. júna 2006, sp. zn. 31Cdo/1836/2005. I napriek uvedenému, ani jeden zo súdov nezmenil svoj právny názor, ktorým podmieňovali naliehaný právny záujem na určovacej žalobe v synalagmatickom vzťahu tým, že je nutné riešiť v žalobe a v rozhodnutí aj vrátenie poskytnutého plnenia. Nesúhlasil preto s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil kúpnu zmluvu za platnú. Zároveň nesúhlasil s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 31 odôvodnenia; podotkol, že ak súd prvej inštancie a odvolací súd právne vec posúdili tak, že nutnosť týchto sporov spôsobil žalobca, upreli mu právo na spravodlivý súdny proces pre nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že musia byť ďalšie spory po pozitívnom výsledku súdneho konania v prospech žalobcu. Podľa názoru dovolateľa, otázka by však mala znieť:,,kto zapríčinil, že nie je možné v tomto konkrétnom prípade vrátiť kúpnu cenu žalobcom žalovanej 1/. Bol to žalobca alebo to bola žalovaná 1/“. Súdy nižších inštancií vôbec neskúmali a právne neposudzovali prípad do jeho hĺbky, preto nezákonne priznali nad rámec možností ochranu žalovanej 1/ na úkor žalobcu tým, že arbitrárne, nelogicky a najmä nespravodlivo posúdili žalobu a to najmä jeho naliehavý právny záujem na spravodlivom a zákonom vyriešení určenia vlastníckeho práva k prevádzanému bytu na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie resp. zmeniť a určiť, že kúpna zmluva je neplatná. Uplatnil si náhradu trov konania.

7. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu sa plne stotožnila so závermi odvolacieho súdu. Podľa jejnázoru, odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis, ktorý správne interpretoval. Súdne rozhodnutia na ktoré žalobca poukázal, nie sú spôsobilé preukázať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla dovolanie žalobcu odmietnuť, prípadne zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania.

8. Žalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ( m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

12. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní.

15. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 16. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

17. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal s jeho uplatnenými námietkami týkajúcimi sa posúdenia namietanej absolútnej neplatnosti právneho úkonu súdom prvej inštancie, ktoré nepovažoval za správne. Vyslovil, že mu postupom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

18. V sporovom konaní je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu musí zodpovedať systému neúplnej apelácie. Viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi znamená, že odvolanie sa prejedná len v medziach, v akých odvolateľ napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo.

19. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne z dôvodu nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, či tu právo je alebo nie je v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP, s ktorým právnym posúdením súdom prvej inštancie sa stotožnil. I napriek tomu, že otázku posúdenia neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobca v podanom odvolaní nerozporoval a v tejto súvislosti ani, neuviedol žiadne odvolacie námietky, odvolací súd zaujal stanovisko len k tejto otázke. S uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k veci samej a to k namietanej absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nevysporiadal, neuviedol k nim žiadne dôvody, ani sa s nimi nezaoberal, i napriek ich posúdeniu súdom prvej inštancie.

20. Formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 393 CSP. Popri tejto všeobecnej úprave umožňuje ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Táto forma spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé konanie. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M.,Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1296 s.).

21. K otázke právnych dôsledkov nepreskúmateľnoti rozhodnutia prijalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky stanovisko z 3. decembra 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, čo je pokiaľ ide o druhú vetu použiteľné aj po zmene procesného poriadku s účinnosťou od 1. júla 2016. V danom prípade použitie tohto judikátu v súvislosti s namietaným porušením procesných práv strany v spore prichádza do úvahy, lebo odvolací súd nevysporiadaním sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom s uplatnenými odvolacími námietkami žalobcu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, porušil procesné právodovolateľa v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,Dohovoru“).

22. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavného súdu“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné ( IV. ÚS 14/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Náležité neodôvodnenie, prečo odvolací súd bez vysvetlenia svojich právnych úvah týkajúcich sa odvolania žalobcu (čo v danom prípade znamenalo bez adekvátnej odpovede na podstatnú odvolaciu námietku) prijal záver o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ide o prípad relevantný z hľadiska druhej právnej vety zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu prijatého pod R 2/2016.

23. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Nevysporiadaním sa s uplatnenými odvolacími námietkami žalobcom vôbec došlo k porušeniu jeho procesných práv na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia vrátane jeho legitímnych očakávaní, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej niet, tak bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 Základných princípov CSP). 24. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody, dovolací súd konštatuje, že dovolateľ opodstatnene namietal porušenie jeho procesných práv v takej miere, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného dovolania.

25. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015). 26. Dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

27. V ďalšom konaní je odvolací súd povinný rozhodnutie o podanom odvolaní žalobcu v náležite odôvodniť v súlade s ustanovením § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP (§ 455 CSP).

28. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.