6 Cdo 37/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. K. D., bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 9 C
92/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 2. decembra 2011
sp.zn. 4 Co 74/2011, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 2. decembra 2011 sp.zn. 4 Co 74/2011
vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 €, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 4. mája 2011 č.k.
9 C 92/07-377 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v lehote do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku 230 000 € spolu o 9 %-ným úrokom z omeškania z istiny ročne
od 26. januára 2007 do zaplatenia. Žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania nerozhodol
s tým, že tak urobí osobitným rozhodnutím. Pri rozhodnutí o veci samej vychádzal z toho, že
dňa 10. augusta 1995 bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania
spáchaného formou spolupáchateľstva a že žalobkyňa bola dňa 12. augusta 1995 vzatá
do väzby, v ktorej bola až do 11. februára 1996. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn.
3 T 394/00-1562 zo 14. októbra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. júla 2005, bola
žalobkyňa napokon oslobodená spod obžaloby. Zistený skutkový stav posúdil podľa
ustanovení § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 3, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/19069 Zb.“), čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) a § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka,
zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“). Dospel k záveru, že
základ nároku žalobkyne „je daný v súlade s Dohovorom o ľudských právach aj v ustanovení
Občianskeho zákonníka o nemajetkovej ujme“. Pri určení rozsahu náhrady vychádzal z toho,
že „výška nároku má byť primeraná okolnostiam dotknutej osoby“ a že „každý takýto nárok
a osoba, ktorá uplatňuje nárok na súde je individuálne“. Ustálil, že v danej veci je potrebné
vychádzať „z pomerov u žalobkyne v čase vznesenia obvinenia a vzatia do väzby, priebeh
celého trestného konania, oslobodzujúceho rozhodnutia a života žalobkyne po skončení
trestného konania.“ Tiež uviedol, že základ nároku je možné odvodiť z oslobodzujúcich
rozsudkov súdov, ktoré konštatovali nezákonnosť prípravného konania proti žalobkyni.
Uviedol, že „práve nezákonné vzatie žalobkyne do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu
v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom živote a tiež ujmu na zdraví“. Podľa
súdu prvého stupňa trestné stíhanie v rozpore so zákonom je dôvodom na satisfakciu zo strany
štátu a „finančné zadosťučinenie je jedinou možnosťou aj v súlade s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a pri zvažovaní jej primeranosti je potrebné
zohľadniť „vzhľadom na rozsah zásahu – osoby žalobkyne – ženy, manželky, matky, dcéry,
advokátky, spoločensky pôsobiacej v sídle krajského mesta“. Podľa súdu prvého stupňa
dôstojnosť, zdravie, strata súkromia, dobrá povesť a osobná česť žalobkyne bola jednoznačne
a vo veľkom rozsahu zasiahnutá. Preto „za každú oblasť zásahov – zdravie, smrť otca, strata
klientely, nedôvera v kruhoch súdov, prokuratúry, advokácie, narušenie vzťahov medzi
kolegami a priateľmi, narušenie postavenia manžela žalobkyne v práci, ústrhy voči synovi
žalobkyne, finančné straty na zárobku žalobkyne“ jej priznal 230 000 €. K priznanej náhrade
tiež uviedol, že „napriek tomu, že akékoľvek finančné odškodnenie nemôže napraviť uvedené
postavenie žalobkyne v spoločnosti, aspoň z časti je vyjadrená sankcia štátu za postup voči
žalobkyni, ktorý nebol v súlade so zákonom tohto štátu.“ Úrok z omeškania priznal žalobkyni
podľa § 517 ods. 2 O.z. majúc za to, že žalovaná sa dostala do omeškania v prvý deň
po uplynutí šesť mesačnej lehoty, v ktorej mala uspokojiť nárok žalobkyne.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach účastníkov,
rozsudkom z 2. decembra 2011 sp.zn. 4 Co 74/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 € a vo výroku, ktorým bola
žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a zmenil ho vo výroku o priznaní úroku z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti jeho
rozhodnutia uviedol, že keďže zákon č. 58/1969 Zb. právo na „náhradu odškodnenia“
neupravoval, bolo potrebné žalobkyňou uplatnený nárok posúdiť podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru.
Predmetný článok síce používa termín „odškodnenie“, ale „podstata odškodnenia spočíva
v nemateriálnej ujme“. Predpokladom nároku podľa tohto ustanovenia je, že škoda vznikla
„v príčinnej súvislosti s vytýkaným porušením čl. 5“. Povinným subjektom je jedine štát, lebo
ide o objektívnu zodpovednosť. Dospel k záveru, že keďže pri vzatí žalobkyne do z väzby
nebol dodržaný zákonný postup, vzniklo jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5
ods. 5 Dohovoru. Nezákonným vzatím žalobkyne do väzby „a následne neprimeraným
vedením trestného stíhania“ voči nej došlo k zásahu do jej osobného, spoločenského,
profesionálneho, rodinného života, ako aj do jej postavenia v spoločnosti s prihliadnutím
na to, že žalobkyňa je advokátkou a poskytuje právnu pomoc spojenú s realizáciou ústavou
garantovaných práv občanov na súdnu ochranu v trestnom konaní. Podľa odvolacieho súdu
súd prvého stupňa správne posúdil okolnosti prípadu s poukazom na ustanovenia § 13 ods. 2,
3 O.z. Súdom prvého stupňa priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za primeranú
okolnostiam prípadu, postaveniu žalobkyne a závažnosti zásahu do jej osobnostnej sféry.
Na záver svojich úvah o rozsahu odškodnenia uviedol, že ide o ojedinelý prípad, aký doposiaľ
nebol riešený všeobecným súdmi, „avšak v súlade s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
súd v prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo,
považoval túto výšku za primeranú“. Zmenu rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutie
žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania s plnením odškodnenia, odvolací súd odôvodnil
vecnou nesprávnosťou rozhodnutia v tejto časti. Keďže ustálenie rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo od rozhodnutia súdu, žalovaná sa nemohla dostať do omeškania
uplynutím šiestich mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni 230 000 € podala žalovaná dovolanie. Navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími
dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa názoru žalovanej
zakladá i prípustnosť jej dovolania. V odôvodnení uviedla, že súdy konštatovali porušenie
osobnostných práv žalobkyne a priznali jej nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia § 13 ods. 3
O.z. aj napriek tomu, že toto konanie sa netýkalo ochrany osobnosti, ale nároku žalobkyne na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup podľa zák. č. 58/1969
Zb. V odôvodneniach sa ani jeden zo súdov nevyrovnal so zmenou právnej kvalifikácie.
Okrem toho, ak súd zmenil právnu kvalifikáciu, mal povinnosť vyrovnať sa aj s uplatnenou
námietkou premlčania, nakoľko nemajetková ujma (aj podľa ust. § 13 O.z.) je satisfakciou
v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie peňažným ekvivalentom
spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy a v tomto prípade princíp právnej istoty
vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby v tomto prípade je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť práva fyzickej osoby.
Ďalej žalovaná namietala, že žalobkyňa si rozšírením žaloby uplatnila nový nárok na náhradu
škody, ktorý jej mal byť spôsobený nesprávnym úradným postupom orgánov činných
v trestnom konaní, a to už za účinnosti nového zákona č. 514/2003 Z.z., pričom neboli
splnené podmienky pre vedenie súdneho konania v tejto časti žalobného návrhu, nakoľko
nárok žalobkyne prevyšujúci pôvodne uplatnený nárok nebol predbežne prerokovaný
príslušným ústredným orgánom a súd neodstránil túto prekážku konania. Všetky vyššie
uvedené skutočnosti sú podľa žalovanej nielen dôvodom nesprávneho právneho posúdenia,
ale aj dôvodom nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového
súdu. Podľa žalovanej odvolací súd a rovnako aj súd prvého stupňa jej odňali možnosť konať
pred súdom, a to tým, že svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili a ich rozhodnutia majú
znaky arbitrárnosti. Žalovaná za neprimeranú považuje aj výšku priznanej nemajetkovej
ujmy. K tomu uviedla, že i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej
úvahy súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, čo v danej
veci nebolo splnené. Žalovaná tiež namieta, že žalobkyňa ohľadne ňou tvrdených skutočností
neuniesla dôkazné bremeno. Spochybnila aj závery okresného súdu, že práve nezákonné
vzatie žalobkyne do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu v jej osobnom,
profesionálnom, citovom a rodinnom živote a tiež ujmu na zdraví. K uvedeným záverom
dospel súd na podklade svedeckých výpovedí, avšak nešpecifikoval a ani v krátkosti
neuviedol, k akej konkrétnej ujme malo dôjsť v jednotlivých osobnostných zložkách
žalobkyne tak, aby na základe týchto zásahov mohol riadne určiť, či skutočne je tu dôvod
na satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy a v akej výške s ohľadom na obdobné prípady
a aplikačnú prax. V tejto súvislosti považuje žalovaná odôvodnenie súdu o následkoch
väzobného stíhania na zdravotnom stave žalobkyne za nepostačujúce a nepresvedčivé. Záver
o týchto dôsledkoch vychádza iba z určitej časovej korelácie udalostí bez akejkoľvek vecnej
súvislosti. Podobne spochybňuje i závery súdov nižších stupňov, že dôsledky väzobného stíhania nastali aj v rodinnom živote a smrti otca žalobkyne. Poukázala na to, že vykonaným
dokazovaním neboli preukázané žiadne nezhody, resp. narušenie rodinných väzieb. V prípade
úmrtia otca žalobkyne súd k uvedenému záveru dospel len na základe svedeckých výpovedí,
pričom nebral do úvahy, že príčiny smrti sú rôznorodé a tie možno preukázať len odborným
postupom. Súd sa ďalej podľa dovolateľky nevyrovnal s otázkou príčinnej súvislosti a jeho
závery v tomto prípade preto nie sú presvedčivé a preukázateľné. Taktiež žalovaná namieta,
že súdy poukazovali vo svojich odôvodneniach na knižnú publikáciu "Mafia na Slovensku"
a rovnako na medializáciu kauzy, avšak v tomto prípade sa vôbec nevyrovnali s námietkou
pasívnej legitimácie, nakoľko v tomto prípade by za škodu mali byť zodpovedné média
a autor publikácie, nie žalovaná. V súvislosti zo zásahom do profesionálneho života
žalobkyne súdy podľa dovolateľky neskúmali, či tento bol skutočne ovplyvnený, nakoľko
neboli nevykonané žiadne dôkazy preukazujúce činnosť žalobkyne pred trestným stíhaním
a následne po prepustení z väzby. Vôbec sa nezaoberali skutočnosťou, že žalobkyňa ďalej
pokračovala v činnosti advokáta. Žalovaná v dovolaní vyslovila i domnienku, že súd mal
pri odôvodňovaní rozsudku tendenciu všetky negatívne životné udalosti u žalobkyne dávať
do príčinnej súvislosti s trestným konaním. Podľa žalobkyne súdy nehodnotili dôkazy
v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., neuviedli, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, neposudzovali mieru unesenia dôkazného bremena ohľadom jednotlivých zásahov, ale
len zhrnuli obsah svedeckých výpovedí a ďalej sa nimi nezaoberali.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla mimoriadny opravný prostriedok
žalovanej odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti nevykazuje znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné
a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci samej
predtým ešte nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolania nie sú prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Práve zo skutočnosti, že súdny
proces musí byť „spravodlivý“, vyplýva povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne
rozhodnutie. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto
konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy
(napr. II. ÚS 85/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že „... podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp
vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne
uviesť dôvody, na ktorých sú založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo že
„národné súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko, § 33) alebo že „ustanovenie § 157 ods. 2
O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie
súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.“ (napr. II. ÚS 410/06
a ďalšie). Súd pritom by nemal byť pri argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný,
t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránke rozhodnutia (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, m.m.
III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom ) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých
svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť
a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri napr. rozsudky sp.zn.
2 Cdo 132/2011, 4 Cdo 163/2011, 5 Cdo 110/2012, 6 Cdo 37/2012, 7 Cdo 31/2011 a pod.).
Podľa názoru dovolacieho súdu je konanie pred odvolacím súdom a jeho rozhodnutie
v posudzovanej veci postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné
a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery
odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd
po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.
V posudzovanej veci bola predmetom konania žaloba o splnenie povinnosti nahradiť
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu spočívajúcu jednak v „materiálnej škode“ (o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa z 9. marca 2009 č.k.
9 C 92/07-223 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 13. novembra 2009 sp.zn.
4 Co 76/2009, ktoré rozhodnutia súdov nie sú predmetom prieskumu dovolacieho súdu
v tomto konaní) a v „morálnej ujme“ ostatne uplatnenej vo výške 1 000 000 €, spolu s úrokom
z omeškania. Podľa žalobkyne k vzniku uvedenej ujmy došlo jednak nezákonným
rozhodnutím o väzbe, ktorú vykonala od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996, ako aj „na to
nadväzujúcim trestným stíhaním“ vedeným proti nej, ktoré sa napokon skončilo (až) v roku
2004 oslobodzujúcim rozsudkom.
Hoci ustálenie toho, za čo vlastne žalobkyňa odškodnenie požadovala, bolo
rozhodujúce pre náležité skutkové a právne posúdenie veci, podľa dovolacieho súdu súdy
nižších stupňov túto otázku náležite nevyriešili; ich závery o nej sú v dôvodoch
preskúmavaných rozhodnutí protirečivé. Kým v niektorých častiach rozhodnutí za
rozhodujúce pre priznanie odškodnenia považovali celý priebeh, výsledok a dopad trestného
stíhania včítane vzatia do väzby na osobu žalobkyne [porovnaj napr. časť odôvodnenia súdu
prvého stupňa, že „trestné stíhanie v rozpore so zákonom je dôvodom pre satisfakciu zo strany
štátu“ a výpočet okolností, na ktoré prihliadol pri určení rozsahu odškodnenia (str. 7 ods. 8 a jeho dokončenie na str. 8 rozsudku súdu prvého stupňa, alebo str. 6 ods. 3, 4 jeho
rozsudku)], v iných častiach za významné považovali (len) výkon väzby (porovnaj napr.
konštatovanie súdu prvého stupňa, že „práve nezákonné vzatie do väzby v trvaní 6 mesiacov
spôsobilo ujmu v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom živote a tiež ujmu
na zdraví“ na str. 6 ods. 6 jeho rozsudku). Tieto protirečenia neodstránil ani odvolací súd,
ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a ani on si
riadne neujasnil skutkový a právny základ rozhodnutia o žalobe o splnenie povinnosti (kým
na str. 5 ods. 4 svojho rozsudku vyvodzoval záver o práve žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru len z jej nezákonného vzatia do väzby,
v iných častiach svojho rozhodnutia za základ svojho rozhodnutia o náhrade nemajetkovej
ujmy považuje aj trestné stíhanie vedené voči žalobkyni).
Súdy nižších stupňov teda boli vo svojej argumentácii, pokiaľ ide o predpoklady
vzniku práva žalobkyne na odškodnenie, protikladné a ich závery nie sú jednotné, pretože ich
tvrdenia, resp. argumenty uvedené v rozhodnutiach si navzájom odporujú, čím strácajú svoju
presvedčivosť a spravodlivosť.
Rovnako za riadne odôvodnené nemožno považovať záver odvolacieho súdu, ktorý
ho (v konaní o odškodnenie podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 1 a 5
Dohovoru, teda v konaní o náhrade škody) viedol k možnosti aplikácie ustanovení § 13 ods. 2
a 3 O.z., upravujúcich prostriedky, ktorými sa fyzická osoba môže domáhať ochrany svojej
osobnosti.
Dovolací súd za riadne odôvodnený nepovažuje ani záver odvolacieho súdu
o primeranosti odškodnenia žalobkyne práve sumou 230 000 €. Náležité odôvodnenie
rozhodnutia o rozsahu náhrady presne v uvedenej výške vyžadovalo práve jeho záver, že ide
o ojedinelý prípad odškodnenia a že „výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa
v objektívnej rovine nedá vyčísliť“, alebo že „napriek tomu, že akékoľvek finančné
odškodnenie nemôže napraviť uvedené postavenie žalobkyne v spoločnosti, aspoň z časti je
vyjadrená sankcia štátu za postup voči žalobkyni, ktorý nebol v súlade so zákonom tohto
štátu.“
Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 €, má vadu
spočívajúcu v odňatí možnosti žalovanej konať pred súdom, je jej dovolanie proti tomuto
výroku rozsudku odvolacieho súdu nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť správne. Dovolací súd preto
rozsudok odvolacieho súdu v jeho dovolaním napadnutej časti zrušil podľa § 243b ods. 1
O.s.p. a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
Dovolací súd pre ďalšie konania, na ktoré sa vec vracia, pripomína súdu nižšieho
stupňa závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení otázok
odškodnenia väzby v rozsudku z 31. mája 2007, sp. zn. 4 Cdo 177/2005 (uverejnenom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod poradovým číslom 13/2009). V uvedenom rozsudku súd vylovil, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď
nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
V odôvodnení tohto rozsudku bolo primerane vysvetlené, okrem iného, že úprava
odškodňovania za väzbu v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 58/1969 Zb. sa vo viacerých
ohľadoch líši od toho, čo vyžaduje čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Nárok na odškodnenie sa priznáva,
aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby. Na rozdiel od toho v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru
podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4
Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom.
Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5
Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v.
Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko). I keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje
odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím,
možno použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. (teda aj vtedy,
keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený
oslobodený spod obžaloby). Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát
zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať
za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody.
K týmto záverom dovolací súd dodáva, že je potrebné, aby si súd nižšieho stupňa
ujasnil, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania
v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadržanie
(väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona
č. 58/1969 Zb. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Vzhľadom na uvedené,
pri určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len
na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným
stíhaním (zastavenie ktorého alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku
práva na odškodnenie).
Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia
neustanovuje žiadne hľadiská; jeho ustanovenie teda obsahuje tzv. neurčitý právny pojem,
ktorý vyžaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace
naplnenie (výklad) tohto pojmu vo svetle týchto skutkových okolností. Neurčité právne pojmy
v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu alebo ktoré by
umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Aplikáciu a výklad tohto neurčitého
právneho pojmu vo svetle skutkových okolností je súd povinný vo svojom rozhodnutí
zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, v prejednávanej veci obdobných veciach
(pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 147/06 zo 6. decembra
2006 a na neho nadväzujúci rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti
Slovenskej republike.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová