Najvyšší súd
6 Cdo/367/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., zastúpeného A., proti povinnému: A., o vymoženie 1 276,32 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13Er/1215/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. februára 2012 č. k. 21CoE/4/2011-41, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podaním zo dňa 16. 09. 2010 podal súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 1 276,32 eur s príslušenstvom; povinnosť
povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. WHA0110350 zo dňa 16. 06. 2010. Súdny exekútor
následne požiadal Okresný súd Galanta o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta uznesením z 01. 08. 2011 č. k. 13Er/1215/2010-25 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní; § 53 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
Súd prvého stupňa uzavrel, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorý právny vzťah účastníkov
je potrebné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu
záväzku bez ohľadu na dohodu strán ako aj normy európskeho práva zamerané na ochranu
spotrebiteľa. Na základe uvedeného právneho posúdenia súd podrobil súdnej kontrole
rozhodcovskú doložku, kedy zisťoval, či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 3 a 4 Občianskeho
zákonníka a či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej)
zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany. Rozhodcovská doložka tak ako je koncipovaná v texte zmluvy
znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, obsah
rozhodcovskej doložky bol vopred pripravený oprávneným, povinný si rozhodcovskú doložku
osobitne nevyjednal. Mohol ju len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
podmienkam na základe čoho ju súd prvého stupňa vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku,
konštatoval rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, pretože rozhodcovský rozsudok
zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul vychádza z neprijateľnej
podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávneného napadnutým uznesením z 29. 02.
2012 č. k. 21CoE/4/2011-41 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že exekučný
súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Odvolací súd
sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý zmluvu uzatvorenú medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou posúdil ako spotrebiteľskú. Dodal, že
na spotrebiteľské vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to
podľa akých predpisov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo účastníkmi zmluvného vzťahu k voľbe práva. Predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je podľa ust. § 53 ods. 5 OZ neplatná a následkom tohto stavu je skutočnosť, že
rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor, preto predmetný
rozhodcovský rozsudok nemožno ani podľa odvolacieho súdu považovať za spôsobilý
exekučný titul (aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo/11/2010).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p.
(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Mal za to, že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade
so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Za neprijateľné považoval, aby súd
poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Podľa dovolateľa
exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci. Za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo
umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom konaní vyslovil
bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle
§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. procesne prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukazoval na prekážku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom je
žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., proti
povinnému: A., o vymoženie 1 276,32 eur s príslušenstvom na základe rozhodcovského
rozsudku sp. zn. WHA0110350 zo dňa 16. 06. 2010, ktorý vydal STÁLY
ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ
a MEDIAČNEJ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882,
vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13Er/1215/2010 nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom
vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj
na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľa
o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali ako to vyplýva z obsahu dovolania dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu na takýto prieskum. Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnený vo svojom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú
dovolateľ videl v tom, že súdy oboch stupňov mu odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedol, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho mu
nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ, ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať. Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže
založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil a ktoré vyplynuli z obsahu námietok odvolateľa. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť
vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli žiadne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová