Najvyšší súd

6 Cdo 361/2012

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO : X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej

koná ako konateľ advokát JUDr. J. N., proti povinnej M. V., bývajúcej v K.,

o vymoženie 916,84 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice-okolie

pod sp.zn. 17 Er 1415/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 24. apríla 2012 sp.zn. 2 CoE 220/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala 25. marca 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 916,84 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, z 27. augusta 2010 sp.zn. IDB0310137, ktorým bola žalovanej M. V.

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni Poštovej banke a.s. (právnej predchodkyni oprávnenej), istinu   v   sume   916,84 € s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Košice-

okolie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice-okolie uznesením z 26. októbra 2011 č.k. 17 Er 1415/2011-23

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal

zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (Zmluva o úvere z 29. apríla

2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou) a následné konanie pred

rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú   ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Výkon práv oprávnenej podľa predmetnej rozhodcovskej

doložky   považoval   za   nezlučiteľný   s   normami   na   ochranu   spotrebiteľa i dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku nepovažoval za dojednanú so spotrebiteľom (povinnou)

individuálne, lebo   rozhodcovská doložka bola časťou úverových podmienok a tie súčasťou

formulárovej zmluvy, z čoho usúdil, že povinná tieto podmienky nemohla ovplyvniť; mohla

len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane

rozhodcovskej doložky. Povinná v pozícii spotrebiteľa nemala teda možnosť osobitne si

zmluvné podmienky vyjednať. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil

z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinnej) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa

ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike a že od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak

síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa

podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol

nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel

zabrániť rozhodcovskému konaniu. Táto doložka preto spôsobuje hrubú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa.

Považoval preto rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve,

a teda za podmienku neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ). Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť spôsobilým titulom na vykonanie

exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 24. apríla 2012 sp.zn.

2 CoE 220/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.);

v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že súd je oprávnený zamietnuť žiadosť

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, ak je titulom

rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc

odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39 a § 53 ods. 5 OZ a § 45 ods. 1

písm. c), ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní), lebo iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1

SMERNICE RADY 93/13/EHS z 5. apríla 1993 - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé

podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní

rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí

uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Za správny považoval záver súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom (povinnou)

individuálne dojednaná a že spôsobovala značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi v neprospech povinnej. Poukázal na to, že vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami mohol spotrebiteľ len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho

vyvolal dodávateľ (oprávnená) ako prvý. V danom prípade doložka, ktorá mala založiť

legitimitu pre titul v tomto konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ (v tomto prípade oprávnená) ešte pred spotrebiteľom

podal žalobu na rozhodcovskom súde. So zreteľom na uvedené bol podľa odvolacieho súdu

urobený súdom prvého stupňa správny záver, že doložka je neprijateľná, že takáto

neprijateľná doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky

im odporuje. Boli teda splnené podmienky na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval preto za vecne správne.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila  

z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237;

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa

ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré

porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa

vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej

republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery

prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému

takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“   v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej

pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené  

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (/res iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251  

ods. 4 O.s.p.).

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetným exekučným konaniam

nepredchádzali žiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa

týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako

vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné

konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to

ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p..

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn.  

3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona  

č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní  

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak

ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd  

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým,   či rozhodnutie

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j.

či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy  

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z   vyššie   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   exekučný   súd,   ktorý   koná  

o   návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha

mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou  

(jej prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd  

k   dispozícii   rozhodujúce   skutkové   podklady,   z   ktorých   mohol   získať   potrebné

informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z   27. augusta 2010

sp.zn. IDB0310137, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že

rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení Zmluvy o úvere z 29. apríla 2008,

na ustanovení bodu 11.2 Obchodných podmienok pre úver – verzia 1/2008 a na ustanovení

bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej

doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1.

a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie

prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,

ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných

skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu

o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,

ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných

podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne

vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa

dlžník (povinná) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ

(oprávnená) na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť.

Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku,

keďže v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa

brániť mimo rozhodcovského   súdu,   čo   sťažuje   prístup   povinnej   ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako

tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 2

O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré (oprávnenou

predložené) listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť ani

námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú

podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti

vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené ustanovenie totiž

podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej

povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom,

aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo

neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol

oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak

má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú   (vrátane   namietaného   rozporu   so   zákonom   o   bankách).   Dovolanie   je  

v   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom   konaní   úspešnej   povinnej   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich

priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2013  

  JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová