Najvyšší súd

6 Cdo 36/2012

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. D. - D., podnikajúceho v K., zastúpeného JUDr. Ivanom Štubňom, advokátom so sídlom v Bratislave, Zbrody 13, proti

žalovanému J. H., bývajúcemu v K., zastúpenému   JUDr. Romanom Blažekom, advokátom

so sídlom v Komárne, Pohraničná 4, o zaplatenie 2 401,25 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7 C 116/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 26. októbra 2010 sp. zn. 6 Co 217/2010 v spojení s opravným

uznesením tohto súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 6 Co 217/2010 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Nitre označeným rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok

Okresného súdu Komárno z 30. novembra 2007 č. k. 7 C 116/2005-134, ktorým bola

z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietnutá žaloba o vydanie bezdôvodného

obohatenia v sume 2 401,25 € (72 340,-- Sk) s príslušenstvom. Žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd, súc viazaný skutkovým stavom zisteným

súdom prvého stupňa, mal za to, že účastníci mali v úmysle uzatvoriť zmluvu o predaji podniku v zmysle § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá ale vyžaduje písomnú formu

a keďže táto dodržaná nebola k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo. Ak teda žalobca poskytol

žalovanému finančné prostriedky, ktoré mali predstavovať úhradu za predaj podniku, ktorý sa

napokon neuskutočnil, odvolací súd konštatoval, že na strane žalovaného došlo

k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a to plnením

žalobcu žalovanému z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Právne posúdenie veci

prvostupňovým súdom podľa Občianskeho zákonníka bolo preto správne a námietka žalobcu namietajúca toto posúdenie nedôvodná. Zhodne so súdom prvého stupňa posúdil

druhostupňový súd aj plynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorá začala plynúť deň nasledujúci po vrátení časti úhrady

žalovaným, t. j. 8. júla 2000 a uplynula 8. júla 2002. Keďže žaloba bola na súd podaná  

až 8. júla 2004, stalo sa tak po premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovým aj právnym zdôvodnením rozhodnutia súdu

prvého stupňa, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ďalej poukázal. Rozhodnutie

o nepriznaní trov konania žalovanému zdôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., nakoľko úspešný žalovaný si náhradu

trov nevyčíslil a zo spisu mu iné trovy ako trovy právneho zastúpenia nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca.

Žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec

vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať  

pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že na ostatnom pojednávaní okresného

súdu, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, nemohol byť z objektívnych dôvodov prítomný jeho právny zástupca JUDr. Turák, ktorého neprítomnosť riadne ospravedlnil, avšak sudca  

vo veci napriek tomu pojednával a aj ju rozhodol, čím mu odňal možnosti konať pred súdom.

Žalobca tiež namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Okrem toho žalobca vo svojom mimoriadnom

opravnom prostriedku vytkol súdu, že nebol vyzvaný na predloženie námietok proti zloženiu

senátu odvolacieho súdu, ktoré by bol určite písomne uplatnil. Naostatok uviedol, že nemá

žiadnu vedomosť o uznesení Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 190/2009,

ktorým bolo zrušené jeho odvolanie odmietajúce uznesenie Krajského súdu v Nitre z 13. júna

2008 sp. zn. 6 Co 106/2008 z dôvodu odňatia práva žalobcovi na prieskum prvostupňového

rozhodnutia na základe včas podaného odvolania. V doplnení dovolania žalobca spochybnil aj

posúdenie skutkových zistení súdmi nižších stupňov. Mimoriadny opravný prostriedok

odôvodnil tiež tým, že v konaní došlo aj k vade v označení účastníkov konania a aj v právnom

posúdení veci v otázke premlčania uplatneného nároku žalobcu.

Žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť mu

trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1   O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému

takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Rovnako sa nejedná o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok,

ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

§ 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne

sa zaoberal námietkami dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolateľ predovšetkým namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že napriek neprítomnosti jeho právneho zástupcu JUDr. Turáka na pojednávaní 30. novembra

2011 okresný súd vec prejednal a aj rozhodol. Podľa dovolacieho súdu ale žalobca tak robí

neodôvodnene.

Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 123 spisu) je zrejmé, že žalobca neprítomnosť

svojho právneho zástupcu ospravedlnil a vyjadril súhlas so zadržaním pojednávania v jeho

neprítomnosti. Týmto postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkovi  

pred súdom konať, keďže sám žalobca s takýmto priebehom konania na prvostupňovom súde

súhlasil. Po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. účastníci zhodne uviedli, že nemajú ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania, na čo súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Po konečných

návrhoch bol vyhlásený rozsudok. Konanie pred prvostupňovým súdom teda nebolo

postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pri ďalšej námietke dovolateľa o nenariadení pojednávania odvolacím súdom,

dovolací súd odkazuje na ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.decembra

2011, v zmysle ktorého odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak

nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť,  

s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p., závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak

súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania alebo ak to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v predmetnej veci nešlo o žiaden z prípadov

vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto

ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Týmto postupom teda

žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca vytýka odvolaciemu súdu, že nesplnil svoju poučovaciu povinnosť

o možnosti uplatniť námietku zaujatosti „proti zloženiu senátu“, dovolací súd pripomína, že

pre odvolací súd takáto povinnosť z procesnoprávnych predpisov nevyplýva. Zrejme uniklo

pozornosti žalobcu, že zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2005, bola v ustanovení § 15a ods. 1 O.s.p. vypustená druhá veta, ukladajúca súdu povinnosť

poučiť účastníka o práve uplatniť z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p. námietku zaujatosti voči

sudcovi, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť.

K ostatne namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať

v neoboznámení žalobcu s obsahom uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010 sp. zn.  

5 Cdo 190/2009, dovolací súd dáva do pozornosti dovolateľa úradný záznam z č. l. 210 spisu,

z ktorého je zrejmé, že žalobca predmetné rozhodnutie prevzal dňa 10. januára 2011.

Odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom teda dovolací súd nezistil.

K výhradám dovolateľa spochybňujúcim posúdenie skutkových zistení, treba uviesť,

že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241  

ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého  

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž

v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213  

O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože  

na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti  

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé  

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Žalobca v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalobcu o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Pokiaľ žalobca vytýka súdom chyby v označeniach účastníkov, podľa názoru

dovolacieho súdu tak robí neopodstatnene. Odvolací súd sa s touto otázkou vyrovnal

v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 4, odsek 3 jeho rozsudku), s ktorými jeho závermi sa

dovolací súd stotožňuje a pripomína, že zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby –

podnikateľa, tento nestráca spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p., pretože

fyzická osoba tým nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani

prípadných záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Zánik živnostenského oprávnenia

sa na označení žalovaného prejaví len vypustením dodatku k jeho menu a priezvisku (ktorý

v zmysle § 9 ods. 1 Obchodného zákonníka ani nie je obligatórnou súčasťou obchodného

mena fyzickej osoby – podnikateľa), ktorý vyjadroval druh jeho podnikania, čo ale nemá

vplyv na jeho jednoznačnú identifikáciu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR,  

sp. zn. 3 Obo 377/98).

Napokon dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia žalobcu o existencii tohto dovolacieho dôvodu

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné; to však v prejednávanej veci nie je.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238   O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol

podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože trovy žalovaného, ktoré mu vznikli  

v súvislosti s vyjadrením jeho právneho zástupcu k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom  

na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júla 2012  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová