6 Cdo 350/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,. s. r. o.,.,..P.,. IČO: X.,. právne zastúpenej F. P.,. s. r. o.,.,. G.,. IČO: X.,. proti povinnému: M. L.,. nar. X.,. bytom D. o vymoženie sumy 420,..90 eur s príslušenstvom,. vedenej na Okresnom súde
Topoľčany pod sp. zn. 8Er/288/2004,. o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre z 27. júna 2012,.. č. k.: 6CoE/55/2012-39,. takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Návrhom. doručeným súdnemu exekútorovi dňa 16. novembra 2004 požiadal
oprávnený súdneho exekútora Ing. Bc. K. N. o vykonanie exekúcie vo svoj prospech
na základe exekučného titulu ktorým bola notárska zápisnica Notárskeho úradu JUDr. J. K.
so sídlom v B. č. N 1760/2004 NZ 64427/2004 zo dňa 13. augusta 2004.
Okresný súd Topoľčany dňa 23. novembra 2004 udelil súdnemu exekútorovi
poverenie č. 5406 000334* na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 420,90 eur (12 680,.--
Sk) s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 520,48 eur (15 680,-- Sk) od 10. februára
2004 do 15. apríla 2004 vo výške 84,58 eur (2 548,-- Sk) s 0,25% úrokom z omeškania denne
zo sumy 420,90 eur (12 680,-- Sk) od 16. apríla 2004 do zaplatenia, zmluvné pokuty 2,99 eur
(9,.-- Sk), trovy predchádzajúceho konania 120,36 eur (3 626,-- Sk) a všetky účelne
vynaložené trovy exekúcie.
Okresný súd Topoľčany uznesením zo dňa 23. augusta 2007 č. k.: 8Er 288/2004-19
rozhodol o zmene súdneho exekútora z pôvodného Ing. Bc. K. N. na súdneho exekútora
JUDr. R. K.
Uznesením č. k.: 8Er 288/2004-25 zo dňa 29. marca 2012 Okresný súd Topoľčany
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že zo súdneho spisu a inej rozhodovacej činnosti
súdu (č. k.: 12Er 671/2004-47) zistil, že je potrebné posudzovať platnosť notárskej zápisnice,
ktorá je exekučným titulom predmetného exekučného konania a ktorá bola spísaná dňa 13. augusta 2004 ako osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase
s vykonateľnosťou s tým, že táto notárska zápisnica spísaná na žiadosť Mgr. T. K.,
konajúceho na základe plnej moci, udelenej v zmluve o úvere, a to v mene povinnej osoby,
ktorá splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a podľa
tejto notárskej zápisnice Mgr. T. K. v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči
oprávnenej osobe v celkovej výške 628,83 eur (18 944,-- Sk), z čoho úver a poplatok
predstavujú 420,90 eur (12 680,-- Sk) a táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania
vo výške 0,25% denne od 16. apríla 2004 do zaplatenia. Ďalej z notárskej zápisnice vyplýva,
že celý dlh pozostáva z istiny neplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia
a trov za spísanie notárskej zápisnice bez toho, aby boli tieto jednotlivé položky bližšie
špecifikované a povinná osoba sa zaväzuje dlh splatiť v lehote do 23. augusta 2004 k rukám
oprávnenej osoby. Súčasťou tejto notárskej zápisnice bola zmluva o úvere
zo dňa 8. januára 2004, ktorá okrem iného obsahuje splnomocnenie dlžníka pre advokáta
Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Po oboznámení sa so spisom dospel súd prvého stupňa k záveru, že notárska zápisnica,
ktorá je exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu,
zároveň zákon obchádza, a preto na základe takéhoto neplatného právneho úkonu nie je
možné viesť exekúciu, a preto súd vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Mal za to, že v danom prípade existoval reálny rozpor v záujmoch povinného a v záujmoch Mgr. T. K.,
ktorý zastupoval povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, i keď povinný ho splnomocnil
na tento právny úkon ešte v zmluve o úvere. Samotné splnomocnenie neobsahovalo špecifikáciu právneho záväzku, t. j. výšku pohľadávky a príslušenstva a taktiež v notárskej
zápisnici je uvedená iba celková výška pohľadávky bez špecifikácie poplatku z úveru, trov
právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. V prípade Mgr. T. K. ako
splnomocnenca ide o osobu známu iba oprávnenému a vybranú výlučne oprávneným, bez
možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným a povinný s touto osobou ani neprišiel do
kontaktu a je pre neho absolútne neznáma, a preto takáto osoba nemôže konať v záujme
povinného, ale iba v záujme oprávneného a na základe jeho žiadosti bez toho, aby hájila
záujmy povinného. Záujmom splnomocnenca je konať v súlade s požiadavkami oprávneného a za toto konanie si podľa splnomocnenia vyúčtuje trovy právneho zastúpenia pri spísaní
notárskej zápisnice, a preto v záujme splnomocnenca je, aby došlo v každom prípade k spísaniu notárskej zápisnice, pretože z toho finančne profituje, a naopak, záujmom
povinného nie je dospieť až k spísaniu notárskej zápisnice, pretože tým sa mu neúmerne
zvyšujú náklady v súvislosti so splácaním úveru a na základe notárskej zápisnice má
oprávnený možnosť domáhať sa zaplatenia pohľadávky v exekučnom konaní i bez toho, aby
o povinnosti dlžníka rozhodoval najskôr nezávislý súd. Záujmy splnomocnenca
a splnomocniteľa sú teda diametrálne odlišné, a preto Mgr. K. nie je spôsobilý zastupovať
dlžníka pri spisovaní notárskej zápisnice a z toho dôvodu je tento právny úkon absolútne
neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nemôže slúžiť ako exekučný titul.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Nitre ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 27. júna 2012, č. k.
6CoE/55/2012-39 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 a ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil
a z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považoval za potrebné uviesť že exekučný súd
je povinný zaoberať sa v každom štádiu exekučného konania tým, či tu nie je nejaká
prekážka, pre ktorú by exekúcia ďalej prebiehať nemala, pretože opak by mohol byť v rozpore s platným právom. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie
a až následne zistí nedostatky exekučného titulu, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže
a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví, príp. zastaví v časti. Exekučný
súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to,.. aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom. Keďže v danom prípade išlo o absolútne neplatný právny úkon
a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, súd prvého stupňa mohol zastaviť
exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým
procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. tvorilo prekážku veci
rozsúdenej, a preto námietku oprávneného, že súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, vyhodnotil ako nedôvodnú, rovnako tak považoval za nedôvodnú aj námietku
oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva bola posúdená notárom. Zdôrazňuje,
že súd nie je viazaný právnym názorom notám pri spisovaní notárskej zápisnice.
Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie
ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska
zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina
aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je
preukázaný opak. Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje prezumpcia
správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych
podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok
materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie
konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej
skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu,
predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice,
ktorý je najdôležitejšou náležitosťou exekučnej notárskej zápisnice, pretože až tento prejav
vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom
na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu.
Odvolací súd po preštudovaní spisu zistil, že splnomocnenie na spísanie notárskej
zápisnice nie je platné. Splnomocnenie Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu je uvedené v predtlači Zmluvy o úvere, a tak povinná osoba nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdala
svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho
záväzku. Nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi
vyplývajú a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach
oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi, alebo či
splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie, vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe
takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpeného. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohol povinný
realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a ani nemohol splnomocniť inú osobu na uznanie
dlhu. V čase spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu už musí právny záväzok
existovať. Notárska zápisnica nespĺňa požiadavky uvedené v 41 ods. 2 písm. c/ zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Aby bola notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti
spôsobilým exekučným titulom, mala byť spísaná povinným a oprávneným, a v žiadnom
prípade nemohla byť spísaná zástupcom povinnej Mgr. T. K., nakoľko notársku zápisnicu ako
exekučný titul možno spísať iba s povinnou osobou, prípadne s osobou, ktorej povinná osoba
udelila na tento prípad špeciálne plnomocenstvo, ktoré ju osobitne splnomocňuje na
podpísanie notárskej zápisnice. Podpis na takomto plnomocenstve musí byť notárom
osvedčený. Právny záväzok a ďalšie zákonom požadované náležitosti musia byť v notárskej
zápisnici špecifikované najmä z hľadiska obsahu. Výslovný súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou a exekúciou je podstatnou náležitosťou notárskej zápisnice. Ide
o jednostranný a neodvolateľný úkon povinnej osoby. Keďže v notárskej zápisnici absentuje
podstatná náležitosť, nedá sa táto považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto je exekúcia
neprípustná a musí byť zastavená. Notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený
domáha nároku voči povinnej osobe, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže odporuje
zákonu, konkrétne § 22 ods. 2, § 23 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa
správne rozhodol, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, a preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený ďalej uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty
na podanie dovolania podal dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania,
pričom napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom
dovolania, oprávnený poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím
dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu
predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.
Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bližšie
špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 120/2012-12. Oprávnený tiež poukázal na ust. § 41 ods. 3
Exekučného poriadku, ktoré bolo doplnené zákonom č. 384/2008 a ktoré k úpravám účinným
od 15. októbra 2008 sa podľa § 240a na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom
2008 nevzťahuje. Oprávnený ďalej uviedol, že zákon umožňoval a aproboval notársku
zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej
poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút). Zákaz exekúcie zmluvných pokút na základe notárskych zápisníc
ustanovil zákonodarca zákonom č. 384/2008 Z. z. až od 15. októbra 2008, a to len vo vzťahu
k notárskym zápisniciam spísaným pred týmto dňom.
Oprávnený má, vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS, za to, že ustanovenie
zmluvy o úvere, ktorým dlžník – povinný splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou
ani na základe ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Oprávnený má za to, že ak má exekučný súd opačný
názor, musí vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4
písm. a) až r) Občianskeho zákonníka, resp. naviac o akú neprijateľnú podmienku ide.
Oprávnený ďalej tvrdí, že súd vo svojom uznesení, ktoré dovolaní napáda, nesprávne
právne posúdil vec (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) práve ohľadom jeho právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, relevantných ustanovení právnych predpisov EÚ
a Súdneho dvora EÚ.
Zároveň má oprávnený za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Na základe právnej argumentácie, uvedenej v dovolaní, oprávnený navrhuje, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže
rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd
v celom rozsahu zrušil aj označené uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná
náhrada trov dovolacieho konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení
aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu
v Nitre zo dňa 27. júna 2012, sp. zn. 6CoE/55/2012, a to so zreteľom na uvedenú právnu
argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne
nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho štátu je vylúčený.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu,.. ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné. pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,. d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej. ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni
tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle
tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten
istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého
predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom
dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti
povinnému: M. L., nar. X., bytom D. Jurkoviča 2362/4, 955 01 Topoľčany, o vymoženie
sumy 420,90 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
8Er/288/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 27. júna
2012, č. k. 6CoE/55/2012-39 na základe exekučného titulu, ktorým je Notárska zápisnica
uložená v Zbierke listín pod číslom N 1760/2004, NZ 64427/2004, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. V predmetnej veci sa
nejedná o vec rozsúdenú.
Rozsúdená vec by bola vtedy, ak by existovalo iné rozhodnutie krajského súdu, ktoré
by už rozhodlo inak v predmetnej veci, v konkrétnom konaní, teda že by existovali dve
rozhodnutia. Z uvedených dôvodov námietka oprávneného v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. je
nedôvodná.
Vo veci (ne)súladnosti exekučného titulu Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva,
že je povinnosťou súdu v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadnuť na to, či existujú
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom
na vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41
Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je
exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný
titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§
44),na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na
návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu
aj bez návrhu zastaviť.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy odvolacieho súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému
bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či určité
právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti
nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára
široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd
považoval za neplatné. Prvostupňový súd poukázal aj na rozpor záujmov povinnej a „ňou
zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa
dovolací takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem už konštatovaných vád „udeleného“
plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného
zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko,
že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej
priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli
pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba
pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli
z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene
splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda
z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom,
na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa
mohla v rámci exekúcie domáhať.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Je potrebné uviesť, že exekučný súd v danej veci postupoval
na základe ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu
zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno
exekúciu vykonať, v spojení s ust. § 58 ods. 1, podľa ktorého exekúciu zastaví súd na návrh
alebo aj bez návrhu.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., § 167 ods. 2 O. s. p. a § 211 O. s. p.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad
komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je
povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,
teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom
vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia,
na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže
na danú vec sa vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a návrh oprávneného
preto zamietol.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj
za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli opodstatnené, mohli mať za následok
nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b ods.
5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2013
JUDr. Darina Ličková,.. v.
r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová