6 Cdo 35/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. K. D., bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. I. Š., advokátom Advokátskej kancelárie so

sídlom vo S. proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, o náhradu škody, ktorá vec sa viedla   na Okresnom súde Prešov pod

sp.zn. 9 C 92/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13.

novembra 2009 sp.zn. 4 Co 76/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z   9. marca 2009  

č.k. 9 C 92/07-223 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 165 969,60 EUR spolu  

s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne. Žalobu vo zvyšku zamietol s tým, že o trovách

konania rozhodne v osobitnom rozhodnutí. Výrok o splnení povinnosti odôvodnil

opodstatnenosťou časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobu v časti

týkajúcej sa náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom odmietol z dôvodu

premlčania práva.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom z 13. novembra 2009  

sp.zn. 4 Co 76/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí žaloby

o zaplatenie sumy 12 627,63 EUR a v ostatnej zamietajúcej časti a v časti, ktorou bolo žalobe

vyhovené, ho zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého v časti o zamietnutí žaloby odôvodnil jeho vecnou

správnosťou. Tak ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že právo žalobkyne na náhradu škody (náhradu nákladov obhajoby) sa podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčalo za rok

odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. V ostatných častiach

zrušil odvolaním napadnutý rozsudok majúc za to, že súd prvého stupňa svojím postupom

odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a že vec posúdil právne nesprávne

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

v jeho zamietajúcej časti, „ale len čo sa týka náhrady škody za trovy obhajoby vo výške

10 673 EUR (321 542,-- Sk) a za cestovné vo výške 1 466 EUR (44 178,-- Sk), teda spolu

o zaplatenie sumy 12 139 EUR“ podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla rozsudok odvolacieho

súdu v jeho napadnutej časti a rozsudok súdu prvého stupňa v dotknutej časti zrušiť a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že súdy nižších

stupňov nesprávne posúdili otázku premlčania podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., namiesto

správneho ustanovenia § 22 predmetného zákona. Uviedla, že súdy tým, že na danú vec

namiesto trojročnej premlčacej doby nesprávne aplikovali ročnú premlčaciu dobu a s meritom

veci sa už z tohto dôvodu nezaoberali, odňali jej možnosť konať pred súdom. Dodala, že hoci v napadnutej časti ide o potvrdzujúci rozsudok, dovolanie proti nemu podáva, pretože je toho

názoru, že „v súdenej veci by mala existovať možnosť nápravy v rámci sústavy všeobecných

súdov, čo by bolo v súlade s ústavou.“

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania žalobkyne, ktorá si je zrejme

vedomá, že jej dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému zákon dovolanie bez ďalšieho nepripúšťa („Aj keď bol rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdený, podávam dovolanie...“), ale napriek tomu má však za to, že „v súdenej veci by

mala existovať možnosť nápravy v rámci sústavy všeobecných súdov, čo by bolo v súlade s ústavou,“ na tomto mieste považuje za potrebné stručne poznamenať, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním,“ ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád.  

  Dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez ohľadu na spôsob a formu

rozhodnutia odvolacieho súdu, je prípustné iba vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v ustanoveniach § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. Ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom.

Existenciu uvedených vád konania dovolací súd ale nezistil.

Činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených

účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy (v danom

prípade § 23 zákona č. 58/1969 Zb.), na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná

alebo neprizná, sa označuje ako právne posudzovanie veci. Právne posúdenie veci je

nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený

skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny

predpis nesprávne interpretoval). V zmysle ustálenej judikatúry ale nesprávnym právnym

posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo

právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Z tohto dôvodu je právne posúdenie veci považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné

dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie

veci ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 102/2004, sp.zn. 2 Cdo 282/2006,  

sp.zn. 3 Cdo 174/2005 a sp.zn. 4 Cdo 165/2003).

Vzhľadom na uvedené dovolateľka nesprávne vyvodzuje vadu konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy danú vec nesprávne na danú vec aplikovali ročnú premlčaciu

dobu a preto sa s opodstatnenosťou jej žaloby o náhradu nákladov obhajoby už nezaoberali. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania

žalobkyne proti ňou napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť

z ustanovení § 237 písm. a / až g/ O.s.p.

Dovolací súd potom skúmal, či dovolanie žalobkyne nie je prípustné podľa iných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich prípustnosť dovolania účastníka

konania.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia  

§ 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok

súdu prvého stupňa, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné,

pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

  V danom prípade dovolanie smeruje proti výroku rozsudku, ktorý nevykazuje znaky

niektorého z rozsudkov uvedených v označených zákonných ustanoveniach.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižšieho

stupňa bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

  V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnej účastníčke náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová