UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. H., narodeného XX. XX. XXXX, bytom v G. I., R. T.. Č.. XXX, zastúpeného JUDr. Vojtechom Pettym, advokátom so sídlom v Košiciach, Hlavná 98, proti žalovanému RMS Košice, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Vstupný areál U. S. Steel, IČO : 31 650 015, zastúpenému advokátskou kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Eurovea Central 1, Pribinova 4, v mene a na účet ktorej koná Mgr. Katarína Matulníková, konateľka a advokátka, o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19C/135/2009 o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2018, sp. zn. 5 Co 205/2018, takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2018 sp. zn. 5Co/205/2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) (v poradí druhým) rozsudkom z 25. marca 2014, č. k 19 C 135/2009 - 599 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede z 26. marca 2009, z dôvodu, že dôvody výpovede nie sú dané a že pracovný pomer trvá aj naďalej a aby žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť mu mzdu od 1. júla 2009 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca bol v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov od 1. 1. 2005 zamestnancom žalovaného v pracovnej pozícii riaditeľa spoločnosti a od 1. 10. 2007 v pozícii generálny riaditeľ spoločnosti. Žalovaný mu doručil dňa 26. 3. 2009 výpoveď z pracovného pomeru pre závažné porušenia pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce (podpísanú členmi predstavenstva H.. B.Í. E. a H. V.), ktoré okresný súd zhrnul tak, že:,,(1.) dňa 26. 3. 2008 vystavil objednávku č. VU500180592 na realizáciu zákazky oprava priestorov starej AB budovy prevádzky VP a UVP pre spoločnosť MB Stavmont s. r. o. bez riadneho výberového konania v rozpore s Technicko-organizačným postupom TOP-VULK-P-001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5. Prílohou faktúry MB Stavmont s. r. o. č. 2008/138 je súpis vykonaných prác, ktorý však neobsahuje podrobný súpis prác v zmysle všeobecných dodacích podmienok žalovaného, (2.) dňa 19. 9. 2008 vystavil pre spoločnosť MB Stavmont s. r. o. objednávku č. VU410181735 naopravu cestného osvetlenia na hlavných cestách USSK, pričom došlo k porušeniu pravidiel tým, že nebol zástupca určený GM VSZZ, neboli stanovené kritériá pre hodnotenie ponúk ešte pred odoslaním dopytov a prijatím ponúk, zápis zo zasadnutia výberovej komisie nebol označený evidenčným číslom, do výberového konania boli zaradené ponuky, ktoré neboli v zalepených obálkach a neboli označené elektronickou dátumovou pečiatkou a ktoré mali byt' automaticky z ďalšieho posudzovania vyradené, spoločnosť Reliningserv s. r. o. bola telefonicky kontaktovaná počas zasadnutia výberovej komisie s tým, že oficiálne odstúpenie z výberového konania bolo doručené spoločnosti VULKMONT až nasledujúci deň 4. 7. 2008 po uzavretí výberového konania, (3.) nenahlásil zamestnávateľovi, že jeho rodinní príslušníci (svokor, svokra, matka) boli zamestnancami spoločnosti MB Stavmont s. r. o. (jediným spoločníkom a konateľom je Q. O.) príp. firmy MB Stav - Q. O. a Q. O. bol opakovane prítomný na stavbe rodinného domu žalobcu v mestskej časti Košice - Krásna, nakoľko tento druh finančného dojednania podlieha v zmysle Princípov USSK č. 07/2005 Konflikt záujmov schvaľovacej procedúre. Tieto skutočnosti svedčia o nadštandardnom vzťahu žalobcu so štatutárnym zástupcom a majiteľom obchodnej spoločnosti, ktorá patrila medzi najvýznamnejších obchodných partnerov žalovaného, o čom svedčí aj fakt, že spoločnosť MB Stavmont s. r. o. vyfakturovala žalovanému v priebehu roka 2008 za dodávky služieb celkovo čiastku presahujúcu 24.000.000,- Sk. Dňa 5. 7. 2007 navštívil stavbu rodinného domu žalobcu v mestskej časti Košice - Krásna zamestnanec žalovaného X. O. na služobnom motorovom vozidle Citroën, ŠPZ S. XXXDC, patriacom žalovanému počas pracovnej doby. (4.) v služobnom počítači žalobcu sa nachádzali obrázky erotického charakteru uložené pod jeho užívateľským menom a heslom, na čo bol opakovane upozornený dňa 19. 11. 2008 a 14. 1. 2009.“
2. Vychádzal z názoru, že žaloba nie je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca (spôsobom opísaným vo výpovednom prejave) porušil základné povinnosti zamestnanca, resp. vedúceho zamestnanca vyplývajúce z ustanovení § 82 písm. a), b), c) a e) Zák. práce, z Pracovného poriadku a ďalších vnútorných predpisov a teda úmyselne porušil pracovnú disciplínu. (včítane Technicko-organizačného postupu TOP-VULK-P-0001-01 Nakupovanie č. výtlačku 5 /ďalej len „pravidlá TOP“/).
3. S námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že žalovaný mu dal výpoveď po uplynutí subjektívnej dvojmesačnej lehoty uvedenej v § 63 ods. 3 Zákonníka práce sa vysporiadal konštatovaním, že lehota na výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny začína plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ preukázateľne (skutočne) dozvie o dôvode výpovede, pričom za zistenie dôvodu výpovede zamestnávateľom sa považuje skutočnosť, že o porušení pracovnej disciplíny sa dozvie ktorýkoľvek zamestnanec, ktorý je vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu, služobne nadriadený. V danom prípade podľa stanov spoločnosti žalovaného štatutárnym orgánom spoločnosti a teda nadriadeným žalobcu je predstavenstvo ako kolektívny orgán a predstavenstvo žalovaného sa o dôvodoch výpovede dozvedelo až zo správy vnútorného auditu doručenej generálnemu riaditeľovi materskej spoločnosti a jediného akcionára žalovaného U. S. Steel Košice s. r. o. a predsedovi dozornej rady žalovaného dňa 20. 3. 2009 a následne doručenej predstavenstvu (dvom jej členom) žalovaného dňa 24. 3. 2009. Pokiaľ bola výpoveď žalobcovi doručená 26. 3. 2009, bola daná v dvojmesačnej subjektívnej lehote v zmysle § 63 ods. 3 Zákonníka práce. Nezohľadnil tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa žalovaný dozvedel o prvých dvoch skutkoch už dňa 26. 3. 2008, resp. dňa 19. 9. 2008, lebo objednávky podpisovali aj ďalší členovia predstavenstva H. V., resp. H.. B. E.. Uviedol, že z predmetných objednávok síce vyplýva, že prvú aj druhú podpísal H. V., (prvú len v zastúpení H.. W. W., člena predstavenstva) a že podpis H.. B. E. sa nachádzal na dodatku č. 1 k prvej objednávke (dodatok bol bez uvedenia dátumu), no obaja vo svedeckých výpovediach uviedli, že v čase podpisu objednávok nemali vedomosť o skutkoch vytýkaných žalobcovi vo výpovedi a že sa o porušení pracovnej disciplíny žalobcu dozvedeli až zo záverečnej správy vnútorného auditu.
4. Pokiaľ žalobca namietal, že pravidlá v TOP ho nezaväzovali, lebo boli vydané jemu funkčne podriadeným zamestnancom, a ich nerešpektovaním nemohol porušiť pracovnú disciplínu, súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu pravidiel jeho bodu 3 vyplýva, že sa vzťahujú na všetkých zamestnancov spoločnosti žalovaného, ktorí sa zúčastňujú nakupovania tovarov a služieb. Keďže žalobca ako generálnyriaditeľ spoločnosti sa tohto procesu zúčastňoval (bol predsedom výberovej komisie, schvaľoval kritériá pre hodnotenie ponúk, menoval výberovú komisiu atď.), bol povinný týmito pravidlami sa riadiť. Neobstojí preto jeho tvrdenie, že sa nedostal do konfliktu záujmov, lebo Kódex etického správania a Princípy USSK č. 07/2005 Konflikt záujmov, sa vzťahovali nielen na zamestnancov U. S. Steel Košice, ale na zamestnancov spoločnosti VULKMONT. Zdôraznil, že vnútorné predpisy boli totiž záväzné pre zamestnancov všetkých materských spoločností U. S. Steel Košice, ktorou bola aj spoločnosť VULKMONT. Na tomto základe dospel k záveru, že žalobca (spôsobom vo výpovedi opísaným) porušil základné povinnosti zamestnanca, resp. vedúceho zamestnanca, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 82 písm. a), b), c) a e) Zákonníka práce, z Pracovného poriadku žalovaného a ďalších vyššie označených vnútorných predpisov, a teda, že porušil pracovnú disciplínu.
5. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny zohľadnil, že žalobca porušil v prípade prvých dvoch skutkov pracovnú disciplínu úmyselne, s vedomým nerešpektovaním príslušných ustanovení Zákonníka práce a interných predpisov zamestnávateľa, s ktorými bol riadne oboznámený, že opísaného konania sa dopustil opakovane a navyše za situácie, keď zastával funkciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva, z ktorej pozície bol nielen on sám povinný dodržiavať vnútorné predpisy svojho zamestnávateľa, ale dbať na ich dodržiavanie aj zo strany svojich podriadených. Konania žalobcu opísané v prvých dvoch skutkoch výpovede hodnotil ako konania dosahujúce intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré žalovaný oprávnene dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.
6. Ďalšie dva skutky (výpovedné dôvody) súd prvej inštancie síce hodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny, ktoré však svojou intenzitou nenapĺňalo zákonné predpoklady vyplývajúce z ustanovenia § 63 ods.1 písm. c) Zákonníka práce. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.
7. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 21. októbra 2015, sp. zn. 2 Co 704/2014 (č. l. 649) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom a s odôvodnením súdu prvej inštancie.
8. Proti vyššie citovanému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením z 27. apríla 2017, sp. zn. 6 Cdo 68/2016 odmietol, lebo nebolo prípustné (§ 238 O. s. p.), a nebola preukázaná ani procesná vada v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. V dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady v zmysle tohto zákonného ustanovenia.
9. Ústavný súd SR prerokoval sťažnosť žalobcu a nálezom z 12. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 397/2017 (okrem iného) vyslovil, že základné právo žalobcu (sťažovateľa) na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014 - 649 z 21. októbra 2015, ale aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017 porušené boli. Citovaný rozsudok odvolacieho súdu, ako aj (citované) uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
10. Konštatoval, že v otázke platnosti výpovede danej žalobcovi záver krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nemožno hodnotiť ako ústavne súladné vzhľadom na presvedčivosť odôvodnenia. Vytkol okresnému a krajskému súdu najmä to, že nevenovali ani len minimálnu pozornosť rozlíšeniu postavenia žalobcu ako zamestnanca a ako člena štatutárneho orgánu zamestnávateľa v nadväznosti na činnosti žalobcom vykonávané v týchto odlišných statusoch. Nevysvetlili úmysel zamestnávateľa, či považoval jednotlivé skutky vytýkané vo výpovednom prejave samostatne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo súhrnne.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že po zrušení veci Nálezom Ústavného súdu SR z 12. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 397/2017 krajský súd prípisom z 30. januára 2018 vyzval žalovaného na vyjadrenie, z obsahuktorého vyplýva, že žalovaný sa nestotožnil s vyššie citovanými závermi Ústavného súdu SR, lebo sťažnosť žalobcu považoval za nedôvodnú, rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny.
12. Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. februára 2018 sp. zn. 5 Co 15/2018 vec vrátil súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že dôvodom pre tento postup bola nová procesná právna úprava - § 374, ale aj §§ 386, 388 a 390 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), v zmysle ktorých nemožno dvakrát zrušovať to isté rozhodnutie a odvolací súd zistil, že po zrušení jeho rozhodnutia ústavným súdom a po vyjadrení žalovaného k nálezu ústavného súdu, neboli splnené podmienky pre vykonanie odvolacieho konania a že treba doplniť dokazovanie opätovným vypočutím účastníkov konania a svedkov (H.. E. a V.), prípadne aj ďalších svedkov (podľa návrhu procesných strán). V tejto súvislosti poukázal aj na nutnosť hospodárnosti súdneho konania.
13. Súd prvej inštancie 18. mája 2018 spísal zápisnicu, z ktorej vyplýva, že splnil pokyny uvedené vo vyššie citovanom uznesení odvolacieho súdu a opätovne predložil vec Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní žalobcu.
14. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. júna 2018, sp. zn. 5 Co 205/2018 rozsudok súdu prvej inštancie z m e n i l a určil, že výpoveď daná žalobcovi 26. marca 2009 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce je n e p l a t n á, vo zvyšku žalobu zamietol a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.
15. Na rozdiel od súdu prvej inštancie, najmä po doplnení dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie na základe jeho uznesenia z 26. 2. 2018 sp. zn. 5 Co 15/2018 (č. l. 699), no najmä po zohľadnení nálezu Ústavného súdu (v tejto veci) I. ÚS 397/2017 - 43 (ktorým bol viazaný) dospel k záveru, že predmetná výpoveď je neplatná.
16. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na právo účastníka na odôvodnenie rozsudku tak, aby zodpovedalo všetky otázky relevantné pre rozhodnutie veci a v tejto súvislosti aj na náležitosti odôvodnenia rozsudku vyplývajúce z ustanovenia § 220 CSP, na článok 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb., článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ust. Zák. č. 23/1991 Zb.), článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vysvetlil tiež inštitút právneho posúdenia veci a konštatoval, že v čase výpovede mal žalobca uzavretú zmluvu o výkone predsedu a člena predstavenstva s Vulkmontom, a. s. Košice, Vstupný areál US Steel, kde boli vymedzené práva a povinnosti člena predstavenstva, ktorá nadobudla účinnosť dňom schválenia dozornou radou. Poukázal na články 5 a 9 Zák. práce, na jeho ustanovenia § 62 v spojení s článkom 7 Kolektívnej zmluvy žalovaného pre roky 2009 až 2011 a tiež aj na ustálenú súdnu prax v súvislosti s porušovaním pracovnej disciplíny (6 Cdo 45/1994), jej intenzitu (5 Cdo31/2009). Uviedol, že „celý dôkazový materiál bol nesprávne vyhodnotený z hľadiska doterajšieho postoja k plneniu pracovných povinností žalobcu kritického času a situácie, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, lebo v danom mieste a čase miera zavinenia zamestnanca ako aj spôsob a nízka intenzita porušenia konkrétnej povinnosti žalobcu nezakladá kvalifikovanú výpoveď z pracovného pomeru“ (str. 27, bod 50). Uviedol, že žalobca neporušil základné pravidlá nákupnej činnosti, ktoré sú u žalovaného nastavené veľmi komplikovane, že z hľadiska rozsahu objednávok a rozsahu v cenových reláciách v čase výpovede, ich nebolo možné preskúmať (str. 27, bod 52).
17. Rovnako za komplikované považoval aj vzťahy medzi členmi predstavenstva a zamestnávateľské vzťahy, lebo niekedy ich výklad navodzuje záver, že žalobca bol obeťou pripraveného scenára (str. 27, 28, bod 54).
18. Z hľadiska intenzity porušenia pracovnej disciplíny odvolací súd zohľadnil, že v súvislosti s konaním žalobcu nevznikla žalovanému žiadna škoda, že jeho postoj k plneniu pracovných povinností bol dobrý, takže jeho konanie považoval za nedbanlivostné a ani jeden skutok uvedený vo výpovedi a kvalifikovaný ako porušenie pracovnej disciplíny, nemal byť postihnutý výpoveďou.
19. V súvislosti so vzťahmi členov predstavenstva akciových spoločností a akciovou spoločnosťou poukázal na najnovší rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 27 Cdo 1884/2017 z 26. apríla 2018, avšak jednoznačný záver, ktorý z neho vyplýva pre predmetnú vec, nevyvodil. Vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal vymedzeniu a rozlíšeniu činností žalobcu vykonávaných v jeho odlišných statusoch (t. j. zamestnanca a člena štatutárneho orgánu zamestnávateľa), že dostatočne nevenoval otázke zásadného právneho významu spočívajúcej v tom, či podľa obsahu výpovede zamestnávateľ považoval každé žalobcovo konanie vytýkané vo výpovedi za závažné porušenie pracovnej disciplíny jednotlivo alebo spolu v súhrne. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom z jednotlivých konštatovaní nevyvodil vlastné závery.
20. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2018, sp. zn. 5 Co 205/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby dovolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdí a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť mu všetky trovy konania.
21. Zdôraznil, že po 10 ročnom súdnom spore odvolací súd došiel k úplne opačnému záveru v porovnaní so všetkými predchádzajúcimi rozhodnutiami. Dostal sa k nemu svojvoľným postupom, ktorý nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku. Žalovanému tak znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namiesto toho, aby sám doplnil dokazovanie po zrušení jeho rozhodnutia Ústavným súdom SR, nariadil vykonať dokazovanie súdom prvej inštancie, ktorý nebol funkčne príslušný a sudca nepríslušného súdu nie je ani zákonným sudcom. Konanie je teda zaťažené vadou podľa § 420 písm. e/ a f/ CSP. Čím došlo k porušeniu článku 48 ods. 1 Ústavy SR, ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o súdoch, ustanovení § 34 CSP, § 384 ods. 1 CSP. Došlo tým nielen k porušeniu práva na verejnosť, ale aj k svojvoľnému postupu súdu.
22. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí tiež nedostatkom riadneho odôvodnenia takej intenzity, ktoré zakladá porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu (§ 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je natoľko nezrozumiteľné, že z neho vôbec nie je možné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd spravoval a na základe čoho dospel k svojmu rozhodnutiu.
23. Žalovaný vytkol odvolaciemu súdu, že nerešpektoval jasnú inštrukciu ústavného súdu smerujúcu k jasnému odôvodneniu právnych otázok zásadného významu, ktoré mali diferencovať postavenie žalobcu, resp. jeho činnosti ako zamestnanca a jeho činnosti člena štatutárneho orgánu, vysvetliť otázku zachovania subjektívnej lehoty na ukončenie pracovného pomeru výpoveďou a tiež vyriešiť otázku, či zamestnávateľ (žalovaný) považoval každé vo výpovedi vytýkané konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny jednotlivo alebo v súhrne. Odvolací súd však poskytol odpoveď iba na jednu z nich (na subjektívnu lehotu na ukončenie pracovného pomeru výpoveďou) a tak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nielenže neodstránilo nedostatky vytýkané ústavným súdom, ale naopak, viac ich zvýraznilo tým, že v zásadných otázkach odvolací súd naznačil viacero právnych záverov. Poukázal na náležitosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP.
24. Tým, že odvolací súd sa nezaoberal otázkou, ktoré činnosti predstavovali pracovnú náplň žalobcu ako generálneho riaditeľa podľa pracovnej zmluvy a ktoré činnosti predstavovali jeho pracovnú náplň ako predsedu predstavenstva žalovaného, nemohol ani spoľahlivo vyvodiť, či žalobca porušil pracovnú disciplínu podľa Zákonníka práce alebo iného predpisu. konštatoval len, že vzťahy medzi členmi predstavenstva a zamestnávateľskými vzťahmi sú veľmi komplikované. Trval na tom, že nosným argumentom žalovaného je porušenie pracovnej disciplíny, ktoré nespočívalo v „podpísaní objednávky“, ale v spôsobe (v priebehu) výberového konania na dodávateľa, ktorého sa podpísaná objednávka týkala. Zdôraznil, že vo výpovedi je jednoznačne uvedené, že žalobca ako zamestnanec - generálny riaditeľ (teda nie ako predseda predstavenstva) spoločnosti žalovaného a predseda výberovej komisie bol zodpovedný za celý priebeh výberového konania, a že porušenie jeho pracovných povinností spočívalo v tom, že nezabezpečil, aby výberové konanie prebehlo v súlade s internými predpismi spoločnosti žalovaného, čobolo súčasťou jeho povinnosti na pozícii generálneho riaditeľa spoločnosti.
25. Ako nedostatok vytýkal, že v priebehu celého konania nedostal odpoveď na základnú otázku, či pracovná náplň žalobcu ako generálneho riaditeľa žalovaného zahŕňala aj zodpovednosť za priebeh predmetných výberových konaní, ani na to, ako súd hodnotil prejav vôle žalovaného v tom zmysle, či žalovaný považoval každé (vo výpovedi) vytýkané konanie žalobcu za závažné porušenie pracovnej disciplíny jednotlivo alebo v súhrne. Odvolací súd túto inštrukciu, resp. usmernenie ústavného súdu ignoroval, keď vôľu žalovaného neskúmal a základné pravidlá nákupnej činnosti považoval za tak komplikovane nastavené, že ich nebolo možné preskúmať v tomto pracovnom spore, čím sa taktiež vyhol vyriešeniu otázky dôležitej pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Žalovaný vytýkal odvolaciemu súdu ešte celý rad ďalších nedostatkov súvisiacich s nepresným citovaním judikatúry Najvyššieho súdu SR a hodnotením vykonaných dôkazov.
26. Dovolateľ namietal aj nesprávne posúdenie právnej otázky (§ 421 CSP), pričom právnu otázku vymedzil nasledovne: „Aká forma zavinenia zamestnanca vo vzťahu k porušeniu pracovnej disciplíny sa vyžaduje na to, aby bol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce? Je potrebné, aby zamestnávateľ preukázal, že zamestnanec sa dopustil úmyselného porušenia pracovnej disciplíny alebo postačuje preukázanie porušenia pracovnej disciplíny z nedbanlivosti?“ Dovolateľ však sám neodpovedal na ňu jednoznačne, ale len polemizoval s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a poukazoval na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 74/2008, 3 Cdo 218/2007, 3 Cdo 12/2008, Obo 5/2011, v ktorých by sa malo zhodne uvádzať, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce), postačuje zo strany zamestnanca jeho zavinenie aj len z nedbanlivosti, ktorého intenzita je závažná. Odklon od doterajšej judikatúry (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), spočíva (podľa názoru žalovaného) v tom, že výpovedný dôvod zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e/ je daný aj v prípade porušenia pracovnej disciplíny z nedbanlivosti.
27. Žalobca sa vyjadril k dovolaniu žalovaného a navrhol ho odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP), lebo dôvody jeho prípustnosti nie sú vymedzené. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne správne, dostatočne odôvodnené, jasne a rozsiahlo vyargumentované. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, považoval za dostatočne vysvetlené. Nestotožnil sa s tvrdením dovolateľa, že bol v tomto súdnom konaní zbavený nejakých procesných práv a už vôbec nie takých, ktoré by viedli k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a že v súdnom konaní bola porušená rovnosť zbraní. Za zásadnú procesnú vadu nepovažoval ani to, že odvolací súd (po zrušení jeho rozhodnutia ústavným súdom) dožiadal súd nižšej inštancie o dopočutie strán. Dovolanie je v tomto smere účelové a zavádzajúce; jeho tvrdenia uvedené v dovolaní nie sú pravdivé a preukázané. Žalovaný nemá jasný názor na dovolacie dôvody. Poprel, že by „zásadnou otázkou pre rozhodnutia predmetnej veci bola skutočnosť, či pracovná náplň žalobcu ako generálneho riaditeľa žalovaného zahŕňala aj zodpovednosť za priebeh výberových konaní“; takúto zásadnú otázku nikdy nenastolil. Tvrdenie žalovaného, že odvolací súd sa odklonil od platnej judikatúry, resp. že vec posúdil inak, je účelové a za zmätočné považuje dovolanie žalovaného.
28. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.
29. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
30. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesnýopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
31. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
32. So zreteľom na skutočnosť, že dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP.), dovolací súd sa na prvom mieste zaoberal existenciou tejto vady konania.
33. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sa pod porušením práva na spravodlivý proces rozumie taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý spočíva v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o práva: na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, na zastúpenie zvoleným zástupcom, na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
34. Dovolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že k takejto vade skutočne došlo a spočívala vo svojvoľnom porušení ustanovenia upravujúceho dokazovanie pred odvolacím súdom (§ 384 CSP). Pokiaľ odvolací súd po zrušení veci (ústavným súdom) sám nedoplnil dokazovanie, ktoré mu ústavný súd nariadil a vec vrátil súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania, porušil právo žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď poznatky dôležité pre rozhodnutie vo veci takto nezískal sám, ale (v rozpore s ustanovením § 384 CSP) prostredníctvom súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti treba uviesť, že za predpokladu, že odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zákonodarca jednoznačne v ustanovení § 384 ods. 1 a ods. 2 CSP poveruje práve odvolací súd jednak vykonaním dokazovania v potrebnom rozsahu, ale aj doplnením dokazovania za splnenia ďalších zákonných predpokladov spočívajúcich v tom, že súd prvej inštancie ich nevykonal a že procesná strana ich navrhla. V takomto prípade nemožno argumentovať ekonomikou súdneho konania lebo bola dosiahnutá na úkor práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ CSP), ku ktorému došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením procesných ustanovení Civilného sporového poriadku. Postup odvolacieho súdu je v rozpore nielen s judikatúrou najvyššieho súdu (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. septembra 2010, sp. zn. 5 Cdo 131/2009), v zmysle ktorého podmienkou zmeny rozhodnutia je skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci), ale aj s názorom ústavného súdu vysloveným v jeho Náleze z 9. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 506/2013 (v zmysle ktorého odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred prvostupňovým súdom).
35. Dôležitým momentom súvisiacim s porušením práva na spravodlivý súdny proces je aj skutočnosť, že doplnenie dokazovania nariadeného ústavným súdom sa správne malo uskutočniť v senáte odvolacieho súdu a nie samosudcom na súde prvej inštancie, ako sa to stalo v prejednávanej veci. Za týchto okolností treba konštatovať, že dokazovanie, resp. jeho doplnenie síce prebehlo pred nesprávne obsadeným súdom, avšak s ohľadom na to, že tento nesprávne obsadený súd „nerozhodoval“ (bol nadriadeným súdom poverený vykonať len doplnenie, t. j. len časť dokazovania), nemožno sa stotožniťs názorom dovolateľa v tom, že v predmetnej veci ide súčasne aj o vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP; pre tento záver neboli splnené zákonné predpoklady. Toto porušenie procesných predpisov treba preto podriadiť pod ustanovenie § 420 písm. f) CSP.
36. Z dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, pretože sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. V tejto súvislosti treba uviesť, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu, ktorý ho viedol k vydaniu jeho rozhodnutia, ktoré musí byť náležitým podkladom prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.
37. V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté aj vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a aj táto vada zakladá prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania. I keď odvolací súd v súvislosti s právom účastníka na odôvodnenie rozsudku poukázal na relevantné ustanovenia Civilného sporového poriadku, Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sám podľa nich nepostupoval, keď jeho rozhodnutie je nekonzistentné, nesúrodé, chaotické (vrátane citácie judikatúry NS SR, NS ČR) a rovnako aj neurčité a až vnútorne rozporné v záveroch relevantných pre rozhodnutie veci. V jednotlivých častiach jeho odôvodnenia je naznačená výhrada k názoru ústavného súdu, a že spôsob jeho rozhodnutia bol podmienený výlučne len viazanosťou jeho nálezom, hoci vnútorne o jeho správnosti nie je presvedčený. Takto jeho rozhodnutie nie je spôsobilé presvedčiť strany sporu o správnosti vydaného rozhodnutia, teda je aj nepresvedčivé.
38. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá skutočnosť vždy zakladá dôvod na jeho zrušenie a vrátenie veci (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP).
39. Dovolacími dôvodmi uplatnenými podľa § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ CSP sa najvyšší súd nezaoberal, pretože by to vzhľadom na povahu vady, pre ktorú bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu v základnom konaní, bolo predčasné.
40. So zreteľom na to dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
41. V ďalšom konaní odvolací súd sám doplní dokazovanie v zmysle odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR z 12. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 397/2017 a vo veci opätovne rozhodne.
42. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.