6 Cdo 34/2016

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   I. S.,   bývajúceho   v   B.,   zastúpeného   splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti

žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha

Karvaša 1, o 9 720 € s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.  

15 C 207/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. júna

2015 sp. zn. 11 Co 10, 11/2015 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom

potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého

stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z 21. októbra 2014 č. k. 15 C 207/2011-209 v napadnutej

časti (čo do zamietnutia žaloby a trov konania, keď inak okrem toho prvostupňový súd

zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Rovnako naložil (v tomto prípade ako s celkom) s uznesením súdu prvého stupňa z 8. decembra 2014 sp. zn. 15 C 207/2011

(správne „č. k. 15 C 207/2011-239“), ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť

súdny poplatok 20 € za podané odvolanie s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych

poplatkov v zákone SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „sadzobník“ a „poplatkový zákon“)

a napokon žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou oboch preskúmavaných rozhodnutí prvostupňového súdu,

majúc v prípade rozsudku predovšetkým za to, že správnym bol názor o neporušení

povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, u uznesenia potom za to, že žalobcu stíhala

poplatková povinnosť pre podanie odvolania až po nadobudnutí účinnosti novelizácie

poplatkového zákona, ktorou bol opustený inštitút skoršieho vecného oslobodenia konaní  

vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon  

č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp. urobenia

podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako celku).  

Proti   prvému   (potvrdenie   rozsudku)   a   druhému   výroku   (potvrdenie   uznesenia)

rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol

zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa  

(?, takže tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú

požiadavku na zrušenie rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov). Dovolanie odôvodnil

odňatím mu (postupom odvolacieho i prvostupňového súdu) možnosti konať pred súdom  

(§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku

č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Rozsudok

odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, keďže neprípustným spôsobom pracoval  

s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre dovolateľa

priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa

potom tiež založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a   i vykonané

dokazovanie je neúplné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takým rozhodnutiam, proti ktorým nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1); proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).

Dovolaním žalobcu nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a preto ani nemohol

vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok

odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ustanovení  

§ 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.

Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by

v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných

vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej

v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa,

podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať účastníkom konania v tejto veci (teda

i dovolateľovi) možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,

ktoré mu poskytuje O. s. p. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p.

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť

im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné

úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom  

(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie

rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo

prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiadny podklad

pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. Dovolaním

napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.

Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí

jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom

vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže  

na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže  

na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa. Dovolateľ tu nedôvodne argumentuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký

prípad tu ale nešlo).

Pokiaľ dovolateľ namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov

pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania  

v   zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,  

R 125/1999, R 6/2000 a   viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.  

2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj

k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania

uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter   tzv. inej vady konania

s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/  

O. s. p.).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď  

§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred

súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle § 237 O. s. p. vadou konania.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010

a 2 Cdo 29/2011).

Ak   súd   v   procese   dokazovania   nevykoná   dokazovanie   určitým   dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,  

v § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej vade (tu por. napr. rozhodnutie najvyššieho súdu v jeho

veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

Dovolateľ v dovolaní uplatňuje aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/  

a c/ O. s. p. (súdom vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení

vecí); k týmto argumentom v dovolaní však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. by

bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad

(viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,  

7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolateľom uplatnené

dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby boli prípadne

opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné, nebola

preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dovolací súd

odmietol dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho

súdu.

Žalobca sa dovolaním domáhal tiež zrušenia rozsudku v časti potvrdenia ním

uznesenia súdu prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie  

(20 €), i tu namietajúc vecnou i právnou nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu aj

odňatím mu postupom súdu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)  

a argumentujúc predovšetkým tým, že žalobu podával ešte v čase vecného oslobodenia

konania   od   súdnych   poplatkov   a   pre   vznik   akejkoľvek   poplatkovej   povinnosti   bol

rozhodujúcim tento čas.

V tomto prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má však charakter uznesenia a tento nestráca, i keď rozhodnutie o uložení

poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je pojaté do rozhodnutia

vydaného v procesnej forme rozsudku (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Z pohľadu posudzovania

prípustnosti dovolania je tu okrem už spomínaného ustanovenia § 237 O. s. p. relevantným  

i § 239 rovnakého zákona.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 O. s. p., avšak žalobcom napádaný výrok rozhodnutia nemá znaky žiadneho z nich.

Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti

uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné (vždy), ak smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.

Aj tu dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania i z   pohľadu možného výskytu

niektorej z vád podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. a to s osobitným zameraním sa  

na vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ani tu však nezistil, že by konanie, či jeho

výsledok (dovolaním napádaný rozsudok v časti potvrdzujúcej uznesenie prvostupňového

súdu o súdnom poplatku) bol postihnutý ktoroukoľvek takouto vadou.

Pri námietke nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím i prvostupňovým

súdom potom platí to isté, čo už bolo uvedené v prípade rozsudku (že takáto vada – sama

osebe – prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť tu uvádzanou

námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné). K otázke akcentovanej

touto časťou dovolania pritom možno podotknúť, že už taktiež bola vyriešená stanoviskom NS (inak spôsobom nedávajúcim dovolateľovi za pravdu – tu por. R 1/2016).

I v časti potvrdzujúcej uznesenie súdu prvého stupňa bolo preto dovolanie procesne

neprípustné a dovolaciemu súdu neostávalo iné, než ho aj v tejto časti odmietnuť (§ 243b

ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.p.).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/  

O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho

zastaveniu   zavinil   neprípustným   dovolaním   žalobca,   žalovanej   v   takomto   konaní

preukázateľne trovy majúce sa nahradiť nevznikli a nebol preto dôvod na uplatnenie

ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného

zastavením nemá právo na náhradu jeho trov.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2016

  JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová