6 Cdo 34/2016
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. S., bývajúceho v B., zastúpeného splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha
Karvaša 1, o 9 720 € s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
15 C 207/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. júna
2015 sp. zn. 11 Co 10, 11/2015 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom
potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého
stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z 21. októbra 2014 č. k. 15 C 207/2011-209 v napadnutej
časti (čo do zamietnutia žaloby a trov konania, keď inak okrem toho prvostupňový súd
zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Rovnako naložil (v tomto prípade ako s celkom) s uznesením súdu prvého stupňa z 8. decembra 2014 sp. zn. 15 C 207/2011
(správne „č. k. 15 C 207/2011-239“), ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť
súdny poplatok 20 € za podané odvolanie s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov v zákone SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „sadzobník“ a „poplatkový zákon“)
a napokon žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou oboch preskúmavaných rozhodnutí prvostupňového súdu,
majúc v prípade rozsudku predovšetkým za to, že správnym bol názor o neporušení
povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, u uznesenia potom za to, že žalobcu stíhala
poplatková povinnosť pre podanie odvolania až po nadobudnutí účinnosti novelizácie
poplatkového zákona, ktorou bol opustený inštitút skoršieho vecného oslobodenia konaní
vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon
č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp. urobenia
podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako celku).
Proti prvému (potvrdenie rozsudku) a druhému výroku (potvrdenie uznesenia)
rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol
zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa
(?, takže tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú
požiadavku na zrušenie rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov). Dovolanie odôvodnil
odňatím mu (postupom odvolacieho i prvostupňového súdu) možnosti konať pred súdom
(§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Rozsudok
odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, keďže neprípustným spôsobom pracoval
s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre dovolateľa
priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa
potom tiež založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a i vykonané
dokazovanie je neúplné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takým rozhodnutiam, proti ktorým nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1); proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).
Dovolaním žalobcu nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a preto ani nemohol
vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok
odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ustanovení
§ 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.
Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných
vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej
v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa,
podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať účastníkom konania v tejto veci (teda
i dovolateľovi) možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,
ktoré mu poskytuje O. s. p. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p.
majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie
rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo
prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiadny podklad
pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. Dovolaním
napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže
na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa. Dovolateľ tu nedôvodne argumentuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký
prípad tu ale nešlo).
Pokiaľ dovolateľ namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov
pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj
k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania
s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle § 237 O. s. p. vadou konania.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,
v § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej vade (tu por. napr. rozhodnutie najvyššieho súdu v jeho
veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
Dovolateľ v dovolaní uplatňuje aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. (súdom vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
vecí); k týmto argumentom v dovolaní však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. by
bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad
(viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolateľom uplatnené
dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby boli prípadne
opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.
Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné, nebola
preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dovolací súd
odmietol dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho
súdu.
Žalobca sa dovolaním domáhal tiež zrušenia rozsudku v časti potvrdenia ním
uznesenia súdu prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
(20 €), i tu namietajúc vecnou i právnou nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu aj
odňatím mu postupom súdu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)
a argumentujúc predovšetkým tým, že žalobu podával ešte v čase vecného oslobodenia
konania od súdnych poplatkov a pre vznik akejkoľvek poplatkovej povinnosti bol
rozhodujúcim tento čas.
V tomto prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má však charakter uznesenia a tento nestráca, i keď rozhodnutie o uložení
poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je pojaté do rozhodnutia
vydaného v procesnej forme rozsudku (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Z pohľadu posudzovania
prípustnosti dovolania je tu okrem už spomínaného ustanovenia § 237 O. s. p. relevantným
i § 239 rovnakého zákona.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., avšak žalobcom napádaný výrok rozhodnutia nemá znaky žiadneho z nich.
Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti
uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné (vždy), ak smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.
Aj tu dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania i z pohľadu možného výskytu
niektorej z vád podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. a to s osobitným zameraním sa
na vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ani tu však nezistil, že by konanie, či jeho
výsledok (dovolaním napádaný rozsudok v časti potvrdzujúcej uznesenie prvostupňového
súdu o súdnom poplatku) bol postihnutý ktoroukoľvek takouto vadou.
Pri námietke nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím i prvostupňovým
súdom potom platí to isté, čo už bolo uvedené v prípade rozsudku (že takáto vada – sama
osebe – prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť tu uvádzanou
námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné). K otázke akcentovanej
touto časťou dovolania pritom možno podotknúť, že už taktiež bola vyriešená stanoviskom NS (inak spôsobom nedávajúcim dovolateľovi za pravdu – tu por. R 1/2016).
I v časti potvrdzujúcej uznesenie súdu prvého stupňa bolo preto dovolanie procesne
neprípustné a dovolaciemu súdu neostávalo iné, než ho aj v tejto časti odmietnuť (§ 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho
zastaveniu zavinil neprípustným dovolaním žalobca, žalovanej v takomto konaní
preukázateľne trovy majúce sa nahradiť nevznikli a nebol preto dôvod na uplatnenie
ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného
zastavením nemá právo na náhradu jeho trov.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2016
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová