6 Cdo 34/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ T. v.o.s., v likvidácii, so sídlom V.B., IČO: X., a 2/ M., spol. s r.o., so sídlom V.B., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. M. Ď., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/ RNDr. M., bývajúcemu V.B., a 2/ M., so sídlom V., o určenie neplatnosti právneho
úkonu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 14 C 82/2001, o dovolaní
navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 2010 sp.zn.7 Co
175/2010, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. októbra 2009 sp.zn.
14 C 82/2001-166 zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali, aby súd určil, že je
neplatný Dodatok č. 2 z 10. júna 1997 k Zmluve č. X. o výstavbe bytov uzavretej dňa
24. júna 1996 medzi navrhovateľom 1/ a odporkyňou 2/. Rozhodnúť o trovách konania si
vyhradil v osobitnom rozhodnutí. Zamietnutie návrhu odôvodnil nedostatkom naliehavého
právneho záujmu na navrhovanom určení a u navrhovateľa 2/ aj nedostatkom jeho vecnej
legitimácie. Nedostatok naliehavého právneho záujmu vyvodil z toho, že právo vyplývajúce
z Dodatku č. 2 (stať sa stavebníkom a uskutočniť rekonštrukciu povalového priestoru) zaniklo
vykonaním rekonštrukcie povalového priestoru ale aj uplynutím času, na ktorý bola zmluva
o výstavbe bytov uzavretá. Navrhovateľ 1/ by tak v zmysle zmluvy nemohol získať povolenie
na stavbu a uskutočniť rekonštrukciu. Nedostatok jeho naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti Dodatku č. 2 videl súd i v tom, že nepreukázal, že jeho právne postavenie je neisté alebo ohrozené. U navrhovateľa 2/ zamietnutie návrhu odôvodil aj
nedostatkom jeho vecnej legitimácie. Navrhovateľ 1/ v čase predaja podniku navrhovateľovi
2/ dňa 26. júna 1998 už nebol držiteľom práv vyplývajúcich zo zmluvy o výstavbe, pretože
táto zanikla dňa 24. augusta 1997. Nemohol teda na navrhovateľa 2/ previesť viac práv než
sám mal.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľov rozsudkom
zo 16. júna 2010 sp.zn. 7 Co 175/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Rozhodol tak majúc za to, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. V odôvodnení
svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. V celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Uviedol, že na základe rozsudku o určení
neplatnosti Dodatku č. 2 by nedošlo k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľnosti a nebola by vyriešená otázka vlastníctva bytu v zrekonštruovanom povalovom
priestore tak, ako uviedli navrhovatelia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia podali dovolanie, ktoré odôvodnili
tým, že odvolací súd „nepostupoval vo veci správne a nebral obozretne a dôsledne do úvahy
všetky okolnosti, fakty a detaily dôkazov“. V dovolaní detailne, tak ako v ich odvolaní,
uviedli skutočnosti, z ktorých mali za to, že majú naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti právneho úkonu. Namietali, že veľmi zdĺhavým konaním sa im odňala možnosť
konať pred súdom. Napriek tomu, že predložili „množstvo jasných dôkazov“, súdy sa nimi
riadne nezaoberali údajne kvôli absencii naliehavého právneho záujmu“.
Odporca 1/ navrhol dovolanie navrhovateľov zamietnuť, pretože ním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny.
Odporkyňa 2/ navrhla dovolanie navrhovateľov odmietnuť tvrdiac, že proti ním
napadnutému rozsudku zákon dovolanie nepripúšťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľov
treba odmietnuť, pretože nie je prípustné.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil
prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a vo veci
samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd
záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania navrhovateľov z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3
O.s.p. vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky navrhovateľov uvedené
v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
Z argumentácie navrhovateľov v dovolaní vyplýva, že odňatie možnosti konať pred
súdom vidia v tom, ako súdy posúdili otázku naliehavosti ich právneho záujmu na nimi
navrhovanom určení, teda v tom, ako súdy vec posúdili po právnej stránke. Ustanovenie
§ 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti
s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou
prejednania veci súdom) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte
občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne
považované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani
prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.
Záver súdu, že navrhovatelia neosvedčili naliehavý právny záujem na nimi
požadovanom určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., je súčasťou
myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej prípustnosti žaloby
podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto procesu. Výklad
dovolacieho súdu, podaný v predchádzajúcom odseku, opodstatňuje preto aj v prejednávanej
veci záver, že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že
navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného právneho
úkonu, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.
Dovolatelia ďalej namietajú, že súdy im odňali možnosť konať aj tým, že nevykonali
nimi navrhované dokazovanie. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.),
a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
V kontexte rozhodujúcej otázky – preukázania naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti Dodatku č. 2 k Zmluve o výstavbe bytov (§ 80 písm. c/ O.s.p.) – by vykonanie
navrhovaných dôkazov aj podľa názoru dovolacieho súdu nebolo spôsobilé privodiť iný náhľad na procesnú (ne)vhodnosť a (ne)prípustnosť žaloby, ktorú v danom prípade
na ochranu svojich práv zvolili navrhovatelia.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľov podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľom, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal odporcom náhradu trov
dovolacieho konania, pretože nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová