6 Cdo 335/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B. I., s. r. o., A., IČO: X., právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou M. a N., s. r. o., K., IČO: X., proti povinnej M. I., nar. X., bytom C., o vymoženie 331,26 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28Er 864/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. augusta 2011, č. k. 15CoE 51/2011-28, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal dňa 16. novembra 2010 súdnej exekútorke návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 331,26 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7, z 20. augusta 2010, sp. zn. WHB0110223, ktorým bola žalovanej M. I. uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi B. I., s. r. o., sumu 331,26 eur s príslušenstvom. Súdna
exekútorka následne požiadala Okresný súd Prešov o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 2. mája 2011, č. k. 28Er/864/2010-13 žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. WHB0110223 bolo povinnej uložené zaplatiť oprávnenému sumu 331,26 eur,
úrok vo výške 23% ročne zo sumy 331,26 eur od 15. mája 2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 331,26 eur od 15. mája 2009 do zaplatenia, sumu
vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 104,36 eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 73,16 eur.
Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere č. 2780929307,
uzavretá medzi povinnou a P. B., a. s., dňa 4. júla 2007 v zmysle ust. § 2 písm. b/ zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 18. mája 2009 došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky spolu s príslušenstvom
a všetkými právami z P. B., a. s., ako postupcu na oprávneného ako postupníka. V bode 11.2
článku 11 – prechodných a záverečných ustanovení Obchodných podmienok pre úver si
účastníci zmluvy dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných
podmienok pre úver budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody povinný prijíma
návrh B. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy
o úvere a obchodných podmienok v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom, zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., podľa jeho
vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu
podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d/
a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, a ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, ods. 4 písm. r/, ods. 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka; čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/,
čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „Smernica Rady 93/13/EHS“). Vo vzťahu k ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol, že tento obsahuje úpravu preventívnej kontroly
zákonnosti, vykonávanej súdom v rámci exekučného konania. Podstatou takejto kontroly je
preskúmanie, či žiadosť, návrh a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Pri zistení nesúladu
so zákonom, udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a teda aj rozbehnutie exekučného
konania nie je možné. Mal za to, že toto ustanovenie zakotvuje nielen možnosť, ale aj
povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Vo vzťahu k vnútroštátnemu právu poukázal na ust. § 53 a § 54
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Tiež nesmú obsahovať ustanovenie, ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, vo vzťahu k neprijateľným podmienkam uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, ktorý je zo strany zákonodarcu doplňovaný a precizovaný. S účinnosťou
od 1. januára 2008 je výslovne uvedená ako neprijateľná podmienka aj požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa však konštatoval, že len zo samej
skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzavretia zmluvy
nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie
je neprijateľnou podmienkou, obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvého stupňa mal
za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej
exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa
uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, tak obmedzil
právo slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúmal
všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.
Súd prvého stupňa podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a dospel k záveru,
že táto je nezlučiteľná s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi, preto
bolo dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Zdôraznil, že dojednanie
rozhodcovskej doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica Rady 93/13/EHS.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 24. augusta 2011, č. k. 15CoE 51/2011-28 uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa a ďalšie dodal len v súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného.
Odvolací súd v odôvodení uviedol, že niet pochýb, že predmetom exekučného konania
je rozhodcovský rozsudok, vydaný v dôsledku neplnenia si povinnosti zo spotrebiteľského
úveru. Ide preto o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá podlieha režimu ust. § 52 a nasl. Občiasnkeho
zákonníka a Smernice Rady 93/13/EHS.
Časť odvolania oprávnený venuje argumentácii o nedôvodnosti ochrany pasívneho
spotrebiteľa a nedôvodnosti naprávania opomenutia procesného charakteru s poukazom na čl.
47 rozsudku Asturcom. Odvolací súd k tomu uviedol, že ochrana aj pasívneho spotrebiteľa
vyplýva z komplexne ponímanej judikatúry, týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa.
Odvolací súd ďalej uviedol, že Smernica Rady 93/13/EHS vychádza zo vzorového
okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať. Okruh neprijateľných podmienok
v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí
transpozičnej lehoty. Poukazujúc na čl. 8 Smernice Rady 93/13/EHS odvolací súd dodáva, že
členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly
a zároveň sa členským štátom umožnilo prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť
okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie, ako odporúča smernica.
Kým Smernica Rady 93/13/EHS vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl,
slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok
(slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe Smernice Rady 93/13/EHS alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Nemožno vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie,
teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len
pri individuálne vyjednanej rozhodcovskej zmluve zo strany spotrebiteľa. Pre porovnanie odvolací sú uviedol aj rakúsku právnu úpravu, kde formulárová rozhodcovská doložka
predstavuje neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu.
Najpodstatnejšie, ako uvádza odvolací súd, je, že za neprijateľnú podmienku sa
považuje podmienka, ktorá: je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť v neprospech
spotrebiteľa. Uvedenému ponímaniu, teda judikovaniu na rámec Smernice Rady 93/13/EHS
a zoznamu neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) zodpovedá aj
uznesenie prvostupňového súdu, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú.
V rámci podmienok uvedených v zozname (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), teda najviac
problémovej doložke, zodpovedá aj podmienka pod písm. r). Uvedené ustanovenie sa má
vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
Na margo interpretácie dôvodovej správy oprávneným odvolací súd považoval
za potrebné ozrejmiť, že oprávnený nesprávne poukazoval na výklad zákonodarcu. Odvolací
súd uviedol, že doložku nie je možné akceptovať, ak vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Teda ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nie je len o možnosti výberu
medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa
arbitráži.
Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa prekladu Smernice Rady
93/13/EHS v časti Prílohy v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/ odvolací súd zdôraznil, že slovenská
verzia je zavádzajúca. Podľa nej sa zdá, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi
predpismi“ vzťahoval k sporom. Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom
arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že nijako
nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to predovšetkým v záujme právnej istoty, vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej strane
však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch. O takýto prípad ide aj v ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len ako „ZoRK“), ktoré dáva nie možnosť, ale
ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe
rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania, teda exekučný súd prelamuje
materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej
veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 ZoRK odpadá prekážka
res iudicatae na uplatnenie práva na súde.
Odvolací súd poukázal aj na to, že Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie
čl. 6 Dohovoru v prípade, že zo závažných dôvodov došlo k prelomeniu účinkov veci
právoplatne súdom judikovanej (§ 64 rozsudku Zehentner v. Rakúsko).
Odvolací súd ďalej uvádza, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným,
zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ust. § 57 Exekučného poriadku totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch
procesných (§ 57 ods. 1 písm. c/), ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa v jeho procesnom
význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania.
Naopak dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne
neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý
na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“, keď
v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla
o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.
Napokon, samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne skromné. Na to, aby sa
exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať postačí, aby (popri účastníkoch
konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie exekúcie,
ku ktorému je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky
ďalšie podmienky vykonania a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného
titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky a pod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, teda podmienkami, ktoré musia byť
splnené na to, aby súd mohol poveriť exekútora vykonaním exekúcie a aby exekúcia bola
hmotnoprávne prípustná. Je zrejmé, že vzhľadom na trvanie exekúcie môže počas jej výkonu
dôjsť k zmene hmotnoprávnych podmienok a exekúcia, ktorá na začiatku bola dôvodná, sa stane nedôvodnou (napr. dodatočné zrušenie exekučného titulu - § 57 ods. 1 písm. b/
Exekučného poriadku).
Preto, ak § 45 ZoRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd
oprávnený „zastaviť exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody
„zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi alebo procesnoprávnymi. Nedostatok
hmotnoprávnych (materiálnych) predpokladov síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej.
Takýmto ustanovením je aj ust. § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to
sčasti aj bez návrhu. Z ust. § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť
vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo
vadou, uvedenou v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Keď
rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto nedostatky
predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.
Z uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45
ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný
od začiatku konania prihliadať ne to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku, uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu
v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať
tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods. 1
písm. a/ v spojení s ods. 2 ZoRK).
Odvolací súd poukázal, že v tomto smere ani Európska komisia vo svojich
pripomienkach a ani Súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ust. § 45
ZoRK v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.
Odvolací súd ďalej poukázal aj na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, bod 33
pripomienok Európskej komisie vo veci C-76/10 a na čl. 38 Charty základných práv
Európskej únie.
Zároveň odvolací súd dodáva, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je
z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má
spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými
formulárovými klauzulami, alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok
zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu, aby sa
dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (rozsudky Mostaza
Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Zákon teda výslovne počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a z ustanovenia nemožno vylúčiť ani prípady zastavenia exekúcie v celom rozsahu.
Neobstojí preto ani odvolacia námietka, že prvostupňový súd tak „pozbavil
oprávneného domáhať sa plnenia“ a že oprávnený „nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo,
a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci“.
Odvolací súd ďalej dodáva, že oprávnený poukázal len na preňho vyhovujúcu časť
rozsudku (bod 37, 47) Súdneho dvora C-240/08 (Asturcom) o tom, že „právo Spoločenstva
neprikazuje národnému súdu, aby nepoužil vnútroštátne procesné normy, na ktorých základe
získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek
ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím“ a na to, že „niet dôvodu bezbreho
chrániť pasívneho spotrebiteľa“.
Odvolací súd musí pristupovať k judikatúre komplexne a ani uvedená časť rozsudku
Súdneho dvora v spojení s ostatnými závermi nijako neospravedlňuje oprávneného z aplikácie
rozhodcovskej doložky takmer v nečitateľných Všeobecných obchodných podmienkach.
Oprávnený už neodcitoval záver z uvedeného rozsudku.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Oprávnený v dovolaní namietal, že
do veci je daná prekážka „res iudicata“. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Podľa názoru oprávneného
exekučný súd nebol oprávnený skúmať vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným
titulom. Taktiež namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu
označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho
práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj skutočnosť, že oprávnený
nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia, a odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré oprávnený v podanom odvolaní
mal možnosť uviesť a uviedol. Podľa názoru oprávneného exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávneného podľa ustanovenia § 239 O. s. p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Oprávnený vady v zmysle § 237
písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.
Oprávnený prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal
na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom,
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B. I., s. r. o., A.,
IČO: X., proti povinnej M. I., nar. X., bytom C., o vymoženie 331,26 eur s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku z 20. augusta 2010, sp. zn. WHB0110223, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28Er 864/2010, nepredchádzalo žiadne iné konanie
na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná
vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že súd nahradil vôľu
spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom do práv oprávnenej. Ak povinná nemá záujem
na uplatňovaní si svojich práv, ak žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok, je podľa oprávneného absurdné, aby túto jej vôľu nahrádzal súd.
Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnený ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
oprávneného, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov, nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O. s. p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich
rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej dodáva, že dôvodom, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (§ 237 písm. f/ O. s. p.), je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním
konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul, opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul),
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp.
zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia,
podstatné pre posúdenie veci, interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi predpismi, ich
úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád, taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam oprávneného ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2012
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová