Najvyšší súd  

6Cdo/332/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., proti povinnej: N., o vymoženie 119,50 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 7018/2011, vedenej na

Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5Er/21/2004, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 05. júna 2012 č. k. 12CoE/23/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 05. júna

2012 č. k. 12CoE/23/2012-40 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie

119,50 eur s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice zo dňa

31. 10. 2003 č. N 4427/2003, Nz 100036/2003 spísanej u notára J. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Stará Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a   súdneho exekútora

poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 23. 01. 2012 č. k. 5Er/21/2004-24 vyhlásil

exekúciu v celom rozsahu za neprípustnú a zastavil exekúciu v celom rozsahu s tým, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O trovách exekúcie rozhodne súd

po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uviedol, že v danom prípade notárska zápisnica bola

spísaná na žiadosť M. zastupujúceho na základe substitučnej plnej moci M., advokáta

splnomocneného dlžníkom z Úverovej zmluvy č. 7220105 zo dňa 09. 07. 2003 na spísanie

notárskej zápisnice ako aj na uznanie záväzku. Súd konštatoval, že pri spísaní notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom nebola povinná prítomná. Povinná splnomocnila tretiu

osobu, aby v jej mene uznala svoj záväzok, ktorého konkrétnu výšku ešte nebolo možné

predpokladať. Tým sa povinná vzdala práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý

vznikne či nevznikne v budúcnosti. Zástupca povinnej navyše určil lehotu dokedy má byť dlh

zaplatený, pričom dlžníka tým zaviazal k povinnosti splatiť dlh v lehote, o ktorej ani nemal

vedomosť. Tu dochádza k rozporom medzi záujmami povinnej ako zastúpeného a ním

zvoleného zástupcu v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica nemá

podľa odvolacieho súdu materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože  

za povinnú osobu ju nepodpísala osoba, v mene ktorej by mohol splnomocnený zástupca

konať. Odvolací súd považoval za nesúlad uloženej povinnosti v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania s dobrými mravmi, pokiaľ je priznaný úrok z omeškania 0,25 % denne  

v uznávacom prejave zástupcu, čo by predstavovalo 91,25 % ročne. Takéto plnenie je  

v rozpore s dobrými mravmi, ak za jeden rok úroky presiahnu výšku istiny. Takýto úrok je

absolútne neprimeraný, na hranici úžery a nemôže požívať právnu ochranu. Keď notárska

zápisnica nie je platne uzavretá nie je spôsobilým titulom na vedenie exekúcie. Odvolací súd  

s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil. O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 251 ods. 4  

v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o neprípustnosti exekúcie

a o zastavení exekúcie. Ďalej zrušil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách

exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a dodal, že ak podkladom na vykonanie exekúcie je notárska zápisnica nepodpísaná oprávneným zástupcom

na základe plnej moci zastupovať povinnú, potom oprávnený nemá titul na vedenie exekúcie

proti povinnej podľa § 41 Exekučného poriadku, t. j. notársku zápisnicu podpísanú

právomocným zástupcom povinného na základe platnej plnej moci. Ak zástupca nekonal  

v záujme povinnej, nemal platne udelenú plnú moc, kde táto plná moc je súčasťou úverovej

zmluvy bez možnosti slobodného výberu zástupcu pri udelení plnej moci, potom nie je možné

konštatovať platnosť plnej moci pre M. a titulu na vedenie exekúcie. Odvolací súd preto

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti. Keďže prvý a druhý výrok o trovách

konania si navzájom rozporujú odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v tejto

napadnutej časti o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie o trovách exekúcie.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie (ďalej len

„dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:

- súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),

- v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),

- súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Skutočnosť, že dovolanie podal oprávnený bez bližšej špecifikácie dovolacích

dôvodov, pričom poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v odvolaní  

a poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorú uviedol

v odvolaní. Napriek uvedenému konštatovaniu oprávnený mimo dovolacej lehoty (16. 10.

2012) následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku

zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal aj na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,  

v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. 10. 2008 tento zákon, resp.

novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval

notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie

peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil

tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej

pohľadávky a príslušenstva nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba

neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či

výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie

uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Touto treťou osobou nie je

oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú

výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí

uviesť na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/

Občianskeho zákonníka.

Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom  

na jeho právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych

predpisov EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal  

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo

považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ a poukázal na nález Ústavného súdu SR  

z 12. 04. 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2012.

Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.p.  

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby

v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi ?

Tento návrh dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol, aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p.

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je

dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú

uvedené vyššie.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej

otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci  

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu

účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu

komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd  

pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho

práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom

prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých

výkladu sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie

konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a ods. 3  

O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania

v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát).

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr

osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí  

vo svojom dovolaní.

Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je

taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť

(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa   k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 28)

podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh  

na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1

ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti

oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom

právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok

možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu

oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.

Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je

možné považovať za správne.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho

súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v dovolaní nezaoberal.

V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. mája 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová