Najvyšší súd
6Cdo/332/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., proti povinnej: N., o vymoženie 119,50 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 7018/2011, vedenej na
Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5Er/21/2004, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 05. júna 2012 č. k. 12CoE/23/2012-40, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 05. júna
2012 č. k. 12CoE/23/2012-40 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
119,50 eur s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice zo dňa
31. 10. 2003 č. N 4427/2003, Nz 100036/2003 spísanej u notára J. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Stará Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 23. 01. 2012 č. k. 5Er/21/2004-24 vyhlásil
exekúciu v celom rozsahu za neprípustnú a zastavil exekúciu v celom rozsahu s tým, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O trovách exekúcie rozhodne súd
po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uviedol, že v danom prípade notárska zápisnica bola
spísaná na žiadosť M. zastupujúceho na základe substitučnej plnej moci M., advokáta
splnomocneného dlžníkom z Úverovej zmluvy č. 7220105 zo dňa 09. 07. 2003 na spísanie
notárskej zápisnice ako aj na uznanie záväzku. Súd konštatoval, že pri spísaní notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom nebola povinná prítomná. Povinná splnomocnila tretiu
osobu, aby v jej mene uznala svoj záväzok, ktorého konkrétnu výšku ešte nebolo možné
predpokladať. Tým sa povinná vzdala práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý
vznikne či nevznikne v budúcnosti. Zástupca povinnej navyše určil lehotu dokedy má byť dlh
zaplatený, pričom dlžníka tým zaviazal k povinnosti splatiť dlh v lehote, o ktorej ani nemal
vedomosť. Tu dochádza k rozporom medzi záujmami povinnej ako zastúpeného a ním
zvoleného zástupcu v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica nemá
podľa odvolacieho súdu materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože
za povinnú osobu ju nepodpísala osoba, v mene ktorej by mohol splnomocnený zástupca
konať. Odvolací súd považoval za nesúlad uloženej povinnosti v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania s dobrými mravmi, pokiaľ je priznaný úrok z omeškania 0,25 % denne
v uznávacom prejave zástupcu, čo by predstavovalo 91,25 % ročne. Takéto plnenie je
v rozpore s dobrými mravmi, ak za jeden rok úroky presiahnu výšku istiny. Takýto úrok je
absolútne neprimeraný, na hranici úžery a nemôže požívať právnu ochranu. Keď notárska
zápisnica nie je platne uzavretá nie je spôsobilým titulom na vedenie exekúcie. Odvolací súd
s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil. O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 251 ods. 4
v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o neprípustnosti exekúcie
a o zastavení exekúcie. Ďalej zrušil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách
exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a dodal, že ak podkladom na vykonanie exekúcie je notárska zápisnica nepodpísaná oprávneným zástupcom
na základe plnej moci zastupovať povinnú, potom oprávnený nemá titul na vedenie exekúcie
proti povinnej podľa § 41 Exekučného poriadku, t. j. notársku zápisnicu podpísanú
právomocným zástupcom povinného na základe platnej plnej moci. Ak zástupca nekonal
v záujme povinnej, nemal platne udelenú plnú moc, kde táto plná moc je súčasťou úverovej
zmluvy bez možnosti slobodného výberu zástupcu pri udelení plnej moci, potom nie je možné
konštatovať platnosť plnej moci pre M. a titulu na vedenie exekúcie. Odvolací súd preto
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti. Keďže prvý a druhý výrok o trovách
konania si navzájom rozporujú odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v tejto
napadnutej časti o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie o trovách exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie (ďalej len
„dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:
- súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
- v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
- súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Skutočnosť, že dovolanie podal oprávnený bez bližšej špecifikácie dovolacích
dôvodov, pričom poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v odvolaní
a poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorú uviedol
v odvolaní. Napriek uvedenému konštatovaniu oprávnený mimo dovolacej lehoty (16. 10.
2012) následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku
zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal aj na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,
v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. 10. 2008 tento zákon, resp.
novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu.
Ďalej oprávnený uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil
tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a príslušenstva nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba
neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie
uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Touto treťou osobou nie je
oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú
výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí
uviesť na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/
Občianskeho zákonníka.
Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
na jeho právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych
predpisov EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo
považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ a poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. 04. 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2012.
Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky :
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?
Tento návrh dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol, aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p.
rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd
pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho
práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom
prípade ani procesné vady konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých
výkladu sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie
konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 28)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová