Najvyšší súd   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

6 Cdo 315/2012

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v Č., podnikajúceho pod obchodným názvom Miloš Majchrák – BISTRO SATELIT, proti

žalovanému Mesto Čadca, so sídlom mestského úradu v Čadci, Námestie slobody č. 30,, za

účasti I. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, o náhradu škody, vedenej na

Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8 C 31/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 309/2011 a proti uzneseniam

Krajského súdu v Žiline z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 311/2011 a 5 Co 313/2011 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline  

z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 309/2011 a rozsudok Okresného súdu Čadca  

z 23. septembra 2010 č. k. 8 C 31/2010-316   z r u š u j e   a vec vracia Okresnému súdu

Čadca na ďalšie konanie.

Dovolania proti uzneseniam Krajského súdu v Žiline z 24. októbra 2011 sp. zn.  

5 Co 311/2011 a 5 Co 313/2011 o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresnom súde Čadca 1. 3. 2005 sa žalobca domáhal voči

žalovanému zaplatenia náhrady škody v sume 29 484 000 Sk (978 689,50 EUR) s 9 % úrokmi

z omeškania. V žalobe uviedol, že škoda vo forme ušlého zisku mu bola spôsobená   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

neplatnosťou zmluvy o nájme pozemkov, uzavretej dňa 5. 12. 2001 medzi ním a J. na jednej

strane ako nájomcami a žalovaným na druhej strane ako prenajímateľom (ďalej len „zmluva“

alebo „nájomná zmluva“). Podľa zmluvy sa mal stať nájomcom pozemkov vo vlastníctve

žalovaného s tým, že k časti pozemkov vo výmere 1 039 m2 vznikne nájom dňom 1. 1. 2003

a k pozemkom ako celku (v celkovej výmere 2 839 m2 ) nájom vznikne až dňom 1. 1. 2004,

pričom bude trvať do 31. 12. 2030. Vznik nájmu k celej výmere pozemkov (teda k pozemkom

ako celku) bol dohodnutý dňom 1. 1. 2004 z toho dôvodu, že časť pozemkov vo výmere 1 800

m2 bola do 31. 12. 2003 na základe zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 4. 5. 1994

vrátane dodatku č. 1 z 25. 9. 1998 v nájme J.. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 9.

decembra 2003 sp. zn. 23 Co 303/03 bola určená neplatnosť výpovede z nájmu, danej J.

žalovaným 17. 4. 2002, a rozsudkom Okresného súdu Čadca z 28. 9. 2004 sp. zn. 6 C

177/2003 bola určená neplatnosť samotnej nájomnej zmluvy. Jediným dôvodom vyslovenia

neplatnosti nájomnej zmluvy bola skutočnosť, že žalovaný dal J. neplatnú výpoveď z nájmu.

V dôsledku neplatnosti zmluvy, ktorá bola spôsobená žalovaným tým, že neplatne skončil

nájomný vzťah s iným nájomcom, nemohol žalobca užívať predmet nájmu a realizovať jeho

účel. Týmto účelom malo byť prevádzkovanie trhových stolov, drobných stavieb do výmery

25 m2, záchytného parkoviska mesta, WC a súvisiacich služieb. Vznikla mu tým škoda

pozostávajúca z príjmu, ktorý by bol dosiahol za dobu od 1. 1. 2004 do 31. 12. 2030 za

prenájom 28 trhových stánkov v sume 9 072 000 Sk (301 135,23 EUR), za prenájom 24

drobných stavieb v sume 19 440 000 Sk (645 289,78 EUR) a za prevádzkovanie parkoviska

v sume 2 592 000 Sk (86 038,64 EUR).  

Okresný súd Čadca (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“ alebo

prvostupňový súd“) rozsudkom z 31. októbra 2006 č. k. 10 C 38/2005-98 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi 29 160 000 Sk (967 934,67 EUR) s 9 % úrokmi z omeškania  

od 26. 5. 2005 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku /v časti

o zaplatenie 324 000 Sk (10 754,83 EUR)/ žalobu zamietol. Zároveň uložil žalovanému  

aj povinnosť zaplatiť v rovnakej lehote žalobcovi náhradu trov konania 363 295 Sk

(12 059,18 EUR) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Varmusa a na účet súdu súdny

poplatok 200 000 Sk (6 638,78 EUR). Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného

dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že uplatnený nárok je vo vyhovujúcom výroku

dôvodný, lebo boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle

§ 420 ods. 1 Obč. zákonníka a to protiprávne konanie žalovaného spočívajúce v neplatnom   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

vypovedaní nájmu J. a majúce za následok neplatnosť zmluvy, vznik škody vo forme straty

predpokladaného zisku, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného majúcim

za následok neplatnosť zmluvy a vznikom škody a zavinenie žalovaného.  

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)  

na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 17. septembra 2007 sp. zn. 9 Co 25/2007 rozsudok

súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku vo veci samej zmenil tak, že uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 29 160 000 Sk (967 934,67 EUR) do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že v odvolaním nenapadnutom výroku, ktorým

bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

V ostatných častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 170 936 Sk (5 674,04 EUR) na účet jeho

zástupcu JUDr. Jozefa Varmusa. Faktické potvrdenie prvostupňového rozsudku vo výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 29 160 000 Sk (zmena rozsudku súdu prvého

stupňa vo veci samej sa týkala len nepriznania úrokov z omeškania) odôvodnil správnosťou

jeho skutkových a právnych záverov. V dôvodoch svojho rozsudku okrem iného uviedol, že

žalobca bol poškodený konaním žalovaného, spočívajúcim v porušení prevenčnej povinnosti

vyplývajúcej z § 415 Obč. zákonníka tým, že žalovaný už raz prenajaté pozemky prenajal

žalobcovi.

Proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu, okrem výroku, ktorým bola

žaloba vo zvyšku zamietnutá, podal 2. 12. 2008 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky. Dovolanie podal bez podnetu v zmysle § 243e ods. 4 v spojení s § 35

ods. 2 písm. i) O. s. p. z dôvodu, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podali

poslanci obecného zastupiteľstva mesta Čadca, ktorých nie je možné považovať za účastníkov

konania (účastníkom konania bolo mesto), ani za poškodené alebo dotknuté osoby. Navrhol,

aby dovolací súd oba rozsudky v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inou vadou

konania. Poukazoval najmä na to, že žalobcovi bol priznaný ušlý zisk do budúcnosti, hoci

predpokladom zodpovednosti za škodu je existencia škody, t.j. takej škody, ktorá už vznikla,

a nie imaginárnej budúcej škody, že ušlý zisk ako súčasť škody nemá charakter renty, preto

nemôže byť priznaný do budúcnosti a pojem budúca škoda Obč. zákonník nepozná. Vyčítal

súdom tiež to, že neskúmali otázku spoločnej zodpovednosti za škodu a zavinenie žalobcu,   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

ktorý vedel o tom, že časť predmetu nájmu je v nájme iného subjektu, a že pri vyčíslení

ušlého zisku nevzali do úvahy náklady na prevádzkovanie prenajímaných nehnuteľností

a nevykonali na tieto okolnosti dokazovanie.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že po nadobudnutí

právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku krajského súdu mal žalobca právo podať návrh  

na nútený výkon rozhodnutia, čím by sa mesto dostalo do situácie, ktorá by vážne ohrozila

jeho schopnosť plniť úlohy samosprávy. Preto dňa 10. 7. 2008 bola so žalobcom uzavretá

dohoda o urovnaní, podľa ktorej mu bola vyplatená suma 6 000 000 Sk (199 163,51 EUR),

náhrada trov konania 534 231 Sk (17 733,22 EUR) a zvyšný záväzok bol riešený odpredajom

nehnuteľností (pozemkov) vo vlastníctve mesta v hodnote 6 043 873 Sk (200 619,83 EUR).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) uznesením z 21. decembra 2009 sp. zn. 4 MCdo 23/2008 rozhodol

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora tak, že rozsudok Okresného súdu Čadca

z 31. októbra 2006 č. k. 10 C 38/2005-98, okrem výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku,

a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 17. septembra 2007 sp. zn. 9 Co 25/2007 zrušil a vec

vrátil Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie. Zrušenie rozhodnutí odôvodnil nesprávnym

právnym posúdením veci v otázke posudzovania a priznania ušlého zisku ako budúcej ujmy

na majetku žalobcu. Uviedol, že z charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je

zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla

vzniknúť v budúcnosti. Preto skutočnú škodu ani ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti

ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne.

Za nesprávne označil aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi v základnom konaní

v otázke základného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

neplatnosťou právneho úkonu, a to predpokladu jeho zavineného protiprávneho konania,

ktoré by bolo príčinou neplatnosti nájomnej zmluvy. Vyslovil názor, že pokiaľ zavinené

protiprávne konanie žalovaného malo spočívať v neplatnej výpovedi z nájmu, ktorú dal

skoršiemu nájomcovi J. 17. 4. 2002, potom zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle §

42 v spojení s § 420 Obč. zákonníka neprichádza do úvahy. Medzi takýmto konaním

žalovaného a neplatnosťou zmluvy totiž nie je daná príčinná súvislosť (kauzálny nexus), t.j.   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

vzťah príčiny a následku. Konanie žalovaného (neplatná výpoveď z nájmu), ku ktorému došlo

17. 4. 2002, nemohlo mať za následok neplatnosť nájomnej zmluvy uzavretej 5. 12. 2001.

Ako udalosť budúca nemohlo byť príčinnou neplatnosti, t.j. vadnosti zmluvy už v čase

minulom, t.j. v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu. Podľa zásad logického uvažovania,

zohľadňujúceho plynutie času, príčina nutne predchádza následok   a nikdy to nemôže byť

naopak. Zároveň vyslovil názor, že nedostatok právnej voľnosti predmetu nájmu nezakladá

bez ďalšieho neplatnosť zmluvy, a že vedomosť jednej zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy

(resp. o dôvode neplatnosti) vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu

spôsobenú neplatnosťou tohto právneho úkonu.

V priebehu ďalšieho konania na prvostupňovom súde žalovaný vzájomným návrhom

podaným dňa 14. 9. 2010 uplatnil voči žalobcovi nárok na určenie neplatnosti dohody

o urovnaní zo dňa 10. 7. 2008 a na určenie neplatnosti v nej obsiahnutej kúpnej zmluvy, nárok

na zaplatenie sumy 199 163,51 EUR a sumy 17 733,22 EUR a nárok na vydanie pozemkov

zapísaných v katastri nehnuteľností pre kat. úz. Čadca na liste vlastníctva č. 12 295 ako

parcela č. 1754/70 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1 994 m2 a parcela č. 1149/12 –

ostatná plocha vo výmere 2 032 m2 alebo na zaplatenie peňažnej náhrady za tieto pozemky

200 619,83 EUR. Vzájomný návrh odôvodnil tým, že na základe dohody o urovnaní, ktorej

dôvodom uzavretia bola existencia vykonateľných povinností uložených právoplatnými

a vykonateľnými rozhodnutiami súdov a ktorej cieľom bolo predísť exekúcii a zmierniť

vykonateľné povinnosti, poskytol žalobcovi plnenie, a to sumu 199 163,51 EUR a sumu  

17 733, 22 EUR (ako prisúdenú náhradu trov konania) a ďalej plnenie spočívajúce v prevode

vlastníctva k pozemkom v hodnote 200 619,83 EUR. Vzhľadom na zrušenie právoplatných

rozsudkov okresného i krajského súdu rozhodnutím najvyššieho súdu sa poskytnuté plnenie

stalo bezdôvodným obohatením, ktoré je žalobca povinný vydať. Dohodu o urovnaní

považoval za neplatnú pre nespĺňanie hmotnoprávnych podmienok v zmysle § 585 ods. 1

Obč. zákonníka, pretože v čase jej uzavretia neexistovali medzi účastníkmi sporné otázky,

keďže tieto boli vyriešené právoplatnými rozhodnutiami súdov.  

Písomným podaním doručeným okresnému súdu 16. 9. 2010 vzal žalobca žalobu späť,

pričom jej späťvzatie odôvodnil tým, že poskytnutím plnenia v zmysle dohody o urovnaní mu

žalovaný požadovaný nárok na náhradu škody zaplatil. Vzájomný návrh žalovaného označil   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

za nedôvodný poukazujúc na platnosť dohody o urovnaní, ktorou bol nahradený pôvodný

záväzok, a to aj keby niektorá zo strán pôvodné právo nemala.

Okresný súd Čadca rozsudkom z 23. septembra 2010 č. k. 8 C 31/2010-316 vyslovil

súhlas so späťvzatím žaloby a konanie zastavil. Vzájomný návrh žalovaného zamietol.

Zároveň rozhodol aj o trovách konania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi ich náhradu 5 981,08 EUR na účet jeho zástupcu JUDr. Jozefa Varmusa do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Zastavenie konania o návrhu žalobcu odôvodnil späťvzatím

žaloby v zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 a 2 O. s. p. V súvislosti s nesúhlasom žalovaného  

so späťvzatím žaloby uviedol, že z argumentácie žalovaného, ktorou odôvodňoval tento

nesúhlas, nevyplynuli také závažné okolnosti, ktoré by vylučovali zastavenie konania.

Vyslovil názor, že zrušenie pôvodných rozsudkov neznamená, že zaniklo právo žalobcu

uplatnené žalobou, a že dohodou o urovnaní vznikol namiesto pôvodného sporného

záväzkového právneho vzťahu nový záväzkový právny vzťah. Zamietnutie vzájomného

návrhu žalovaného odôvodnil tým, že dohoda o urovnaní bola uzavretá platne. V časti

o vydanie pozemkov zamietol vzájomný návrh aj z dôvodu, že pozemky boli medzičasom

prevedené na inú (tretiu) osobu, ktorú žalovaný neoznačil za účastníka konania.  

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 309/2011 na odvolanie

žalovaného a vedľajšieho účastníka rozsudok Okresného súdu Čadca z 23. septembra 2010  

č. k. 8 C 31/2010-316 potvrdil. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania 1 516,73 EUR

na účet jeho zástupcu JUDr. Jozefa Varmusa do troch dní. Potvrdenie prvostupňového

rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa aj s dôvodmi tohto rozhodnutia.

Na doplnenie uviedol, že dohoda o urovnaní nestráca platnosť ani v prípade, ak strany

vychádzali z domnelého práva jednej strany, ktoré v skutočnosti neexistovalo, pokiaľ konali

dobromyseľne, pričom v predmetnej veci nedobromyseľnosť účastníkov nebola preukázaná.

Argumentáciu vedľajšieho účastníka, že žalovaný bol k dohode dotlačený právoplatnými

rozsudkami, nepovažoval za relevantnú.  

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný. Žiadal, aby dovolací

súd rozsudok krajského súdu i rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom,   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inými vadami konania. Poukazoval najmä na to,

že oba konajúce súdy sa odchýlili od právneho názoru najvyššieho súdu a že rozhodnutím

o zastavení konania neakceptovaním vážnych dôvodov jeho nesúhlasu so späťvzatím žaloby

navodili stav absolútnej protiprávnosti a nespravodlivosti.  

Žalobca sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou

osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý

rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1

O. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu

je upravená v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (či už ide o rozsudok alebo uznesenie)

je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami

taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas  

a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.).  

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa  

k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). K odňatiu možnosti konať

pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie, ktorým bolo

zastavené konanie pre späťvzatie návrhu, ak súd otázku splnenia podmienok pre jeho

zastavenie neposúdil správne.  

V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom

rozsahu, t. j. jednak vo výroku, ktorým bolo z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené konanie

o nároku žalobcu na náhradu škody v sume 967 934,67 EUR, a jednak vo výroku o zamietnutí

vzájomného návrhu žalovaného a o trovách konania. Pretože, ako už bolo uvedené vyššie,

nesprávne zastavenie konania je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., zakladajúcou

prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania, zaoberal sa dovolací súd najprv

správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto otázke.  

Potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania (rozsudok

súdu prvého stupňa v tomto výroku ako i rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti mali povahu

uznesenia /§ 167 ods. 1 O. s. p./) odôvodnil odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

tým, že žalobca vzal za konania žalobu späť, preto v zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. muselo byť

konanie zastavené. Uviedol, že zastaveniu konania nebránil nesúhlas žalovaného  

so späťvzatím žaloby v zmysle § 96 ods. 2 O. s. p., pretože za vážne dôvody tohto nesúhlasu

nebolo možné považovať zrušenie pôvodných rozsudkov najvyšším súdom, keďže účastníci

uzavreli dohodu o urovnaní, ktorou bol pôvodný záväzok nahradený záväzkom novým.  

Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver súdov v základnom konaní o neexistencii

vážnych dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby nebol správny.

Z obsahu spisu vyplýva, že v čase existencie právoplatných rozsudkov Okresného súdu

Čadca z 31. októbra 2006 č. k. 10 C 38/2005-98 a Krajského súdu Žilina  

zo 17. septembra 2007 sp. zn. 9 Co 25/2007, ktorými bol žalobcovi priznaný uplatnený nárok

na náhradu škody v sume 29 160 00 Sk a ktorými mu bola priznaná aj náhrada trov konania

vo výške 534 231 Sk, bola dňa 10. 7. 2008 uzavretá medzi účastníkmi dohoda označená ako   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

„dohoda o urovnaní“ (ďalej aj „dohoda“), v ktorej bolo konštatované, že žalovaný si svoju

povinnosť (záväzok) uloženú mu vyššie uvedenými rozsudkami nesplnil. V dohode bolo ďalej

uvedené, že v záujme toho, aby nevznikli ďalšie trovy konania pri uplatňovaní nároku žalobcu

voči žalovanému vo forme exekúcie, sa účastníci dohodli, že žalovaný splní svoju povinnosť

(záväzok) vyplývajúcu z právoplatných rozsudkov tým spôsobom, že čiastku 6 000 000 Sk

zaplatí žalobcovi na jeho účet do 31. 7. 2008, trovy právneho zastúpenia 534 231 Sk zaplatí

na účet advokáta JUDr. Jozefa Varmusa do 31. 7. 2008, a zvyšok povinnosti (záväzku)

zaplatiť sumu 23 160 000 Sk sa nahrádza záväzkom previesť na žalobcu vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam vo forme kúpnej zmluvy. V kúpnej zmluve obsiahnutej v dohode bolo

uvedené, že kúpna cena nehnuteľností – pozemkov – je 6 043 873 Sk a že bola zaplatená

nahradením povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 23 160 000 Sk povinnosťou previesť na

žalobcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Žalovaný svoje povinnosti uvedené v tejto

dohode splnil. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2009 sp.

zn. 4 MCdo 23/2008 boli vyššie označené právoplatné rozsudky okresného a krajského súdu

zrušené a vec bola vrátená okresného súdu na ďalšie konanie. Vzájomným návrhom podaným

dňa 14. 9. 2010 uplatnil žalovaný voči žalobcovi nárok na vrátenie poskytnutých plnení, ktorý

odôvodnil tým, že zrušením právoplatných rozsudkov sa tieto plnenia stali bezdôvodným

obohatením. Písomným podaním doručeným okresnému súdu 16. 9. 2010 vzal žalobca žalobu

späť, pričom jej späťvzatie odôvodnil tým, že poskytnutím plnení v zmysle dohody

o urovnaní mu žalovaný požadovaný nárok na náhradu škody zaplatil.

Podľa § 96 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p. navrhovateľ môže vziať za konania späť

návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý celkom späť, súd konanie

zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 O. s. p. súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu

z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje

v konaní.

Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu odporcu (žalovaného) so späťvzatím návrhu (žaloby)

v zmysle citovaného ustanovenia § 96 ods. 2 O. s. p. je výlučne vecou voľnej sudcovskej

úvahy. Táto úvaha však musí rešpektovať základnú zásadu občianskeho súdneho konania

vyplývajúcu z § 1 O. s. p., podľa ktorej súdy sú povinné zabezpečiť spravodlivú ochranu práv   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Vážne dôvody, ktoré opodstatňujú nesúhlas  

so späťvzatím návrhu, spravidla spočívajú v tom, že žalovaný má právny alebo iný (morálny,

procesno-ekonomický a pod.) záujem na tom, aby o návrhu bolo meritórne rozhodnuté.

Spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania vyžaduje, aby za vážny

dôvod nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby bola považovaná aj situácia, keď žalovaný

splnil povinnosť uloženú mu vykonateľným rozsudkom, no následne bol tento rozsudok

zrušený a v ďalšom konaní si žalovaný uplatnil voči žalobcovi vzájomným návrhom nárok  

na vrátenie poskytnutého plnenia. Plnenie prijaté na základe vykonateľného rozhodnutia,

ktoré bolo následne zrušené, môže byť totiž bezdôvodným obohatením. Ak sa domáha

vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho nároku  

na tom, či podľa hmotného práva plnil povinnosť, ktorú skutočne mal, teda či jeho záväzok

(dlh) skutočne existoval. Pokiaľ sa vrátenia plnenia domáha priamo v obnovenom konaní

vzájomným návrhom, má právny záujem, aby o tejto otázke bolo meritórne rozhodnuté.

Nepostačuje jej riešenie len ako otázky predbežnej. Meritórne rozhodnutie o tom, či záväzok

skutočne existoval, je dôležité aj pre posúdenie platnosti právnych úkonov vykonaných  

za účelom splnenia povinnosti uloženej neskôr zrušeným rozhodnutím a tiež pre spravodlivé

rozhodnutie o náhrade trov konania.  

Keďže v prejednávanej veci uzavreli účastníci dohodu o urovnaní, ktorou mal byť

nahradený pôvodný záväzok žalovaného (t. j. záväzok zo zodpovednosti žalovaného  

za škodu) záväzkom novým, a plnenie poskytnuté žalovaným malo byť splnením tohto

nového záväzku (teda nie pôvodného záväzku), bola rozhodujúcou otázkou pre posúdenie

existencie vážnych dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby otázka platnosti tejto

dohody. Ak by totiž bola neplatná, pokračovanie v konaní o pôvodnom nároku uplatneného

žalobou a meritórne rozhodnutie o ňom by bolo, z dôvodov už uvedených vyššie, dôležité  

pre posúdenie vzájomného návrhu žalovaného.  

Dovolací súd sa zásadne nestotožňuje s právnym záverom súdov v základnom konaní,

podľa ktorého dohoda o urovnaní bola medzi účastníkmi uzavretá platne.

Dohoda o urovnaní (transactio) upravená   v § 585 až 587 Obč. zákonníka je dohoda

účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou odstraňujú spornosť alebo pochybnosť

vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahradzujú ich novými. V právnej praxi  

sa označuje ako pokonávka. Jej účelom je odstrániť právnu neistotu medzi účastníkmi   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

a predísť tak ďalším nezrovnalostiam alebo sporom. Je teda nástrojom mimosúdneho riešenia

sporu.

V danej veci zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, no najmä zo samotnej dohody

je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé, že bola uzavretá v čase existencie právoplatných

a vykonateľných rozsudkov a dôvodom jej uzavretia bola snaha predísť trovám pri vymáhaní

(formou exekúcie) povinností uložených týmito rozsudkami. Nebola a ani nemohla byť

uzavretá za účelom úpravy práv medzi účastníkmi sporných alebo pochybných. V čase jej

uzavretia spornosť nároku uplatneného žalobou bola odstránená právoplatnými rozsudkami,

teda autoritatívnymi a záväznými rozhodnutiami súdov nastoľujúcimi stav právnej istoty.  

Pre rozpor zo zákonom (rozpor s účelom tohto inštitútu vyplývajúcim z ustanovenia § 585

Obč. zákonníka) ju preto treba považovať za neplatnú. Vychádzajúc z jej obsahu

a z okolností, za ktorých bola uzavretá, však v nej možno rozpoznať jednak dohodu o zmene

v obsahu záväzku (§ 516 ods. 1 Obč. zákonníka), a to o zmene splatnosti uloženej povinnosti

zaplatiť sumu 6 000 000 Sk a náhradu trov 534 231 Sk, a jednak dohodu o nahradení časti

pôvodného záväzku týkajúcej sa uloženej povinnosti zaplatiť sumu 23 160 000 Sk záväzkom

novým spočívajúcim v prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (570 ods. 1  

Obč. zákonníka – privátna novácia). Podmienkou platnosti oboch týchto dohôd je ale

existencia pôvodného záväzku, teda záväzku vyplývajúceho zo zodpovednosti žalovaného za

škodu. Pokiaľ by takýto záväzok vôbec nevznikol, boli by obe tieto dohody neplatné a plnenie

prijaté žalobcom by bolo bezdôvodným obohatením. Rozhodnutie o tejto otázke  

(t. j. či vznikol žalovanému záväzok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou

nájomnej zmluvy) je preto aj z tohto dôvodu dôležité pre posúdenie vzájomného návrhu

žalovaného, a tým je daný vážny dôvod jeho nesúhlasu so späťvzatím žaloby.

Vzhľadom na vyššie uvedené súdy v základnom konaní nesprávnym rozhodnutím

o zastavení konania pre späťvzatie žaloby odňali žalovanému možnosť konať pred súdom,

pričom touto vadou bolo postihnuté konanie aj v časti, v ktorej súdy rozhodovali

o vzájomnom návrhu žalovaného, lebo rozhodnutie o ňom bolo závislé od rozhodnutia,  

či žalovanému vôbec vznikol záväzok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou

právneho úkonu.  

  6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

  Odňatím možnosti žalovaného konať pred súdom bolo postihnuté konanie v časti

týkajúcej sa vzájomného návrhu žalovaného tiež preto, že súd prvého stupňa neodstránil vadu

vzájomného návrhu spočívajúcu v rozpore medzi jeho petitom a obsahom. V petite

vzájomného návrhu sa totiž žalovaný domáhal určenia neplatnosti dohody o urovnaní

a kúpnej zmluvy a zároveň peňažného plnenia, a aj vydania pozemkov alebo zaplatenia ich

peňažnej náhrady. Vo vzájomnom návrhu však uviedol, že otázky, či dohoda o urovnaní

a kúpna zmluva sú neplatné, je nevyhnutné riešiť prejudiciálne. Ďalej v ňom uviedol, že

vrátenie nehnuteľností nie je dobre možné (keďže vlastníkom pozemkov je už iná osoba – F.

Z.), preto sa musí poskytnúť peňažná náhrada. Podľa obsahu vzájomného návrhu sa teda

žalovaný domáhal len peňažných plnení. Súd prvého stupňa ho ale nevyzval   na

zosúladenie petitu vzájomného návrhu s jeho obsahom, a keďže tento nedostatok neodstránil

v odvolacom konaní ani odvolací súd, bolo v tejto časti konanie pred oboma súdmi postihnuté

vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

  Napokon odňatím možnosti žalovaného konať pred súdom bolo postihnuté

konanie o jeho vzájomnom návrhu aj tým, že súdy v základnom konaní zamietnutie

vzájomného návrhu prakticky (okrem jeho zamietnutia v časti vydania pozemkov) nijako

neodôvodnili. Obmedzili sa len na konštatovanie, že dohoda o urovnaní bola uzavretá platne.

Vôbec sa nevysporiadali s významným argumentom žalovaného, že túto dohodu považuje  

za neplatnú pre nespĺňanie hmotnoprávnych podmienok v zmysle § 585 ods. 1  

Obč. zákonníka, pretože v čase jej uzavretia neexistovali medzi účastníkmi sporné otázky,

keďže tieto boli vyriešené právoplatnými rozhodnutiami súdov. Nadbytočne sa venovali

otázke neplatnosti výpovede z nájmu, hoci najvyšší súd v uznesení   z 21. decembra 2009  

sp. zn. 4 MCdo 23/2008 vyslovil jasný právny názor, podľa ktorého pokiaľ zavinené

protiprávne konanie žalovaného malo spočívať v neplatnej výpovedi z nájmu, zodpovednosť

žalovaného za škodu v zmysle § 42 v spojení s § 420 Obč. zákonníka neprichádza do úvahy.

Konanie žalovaného (neplatná výpoveď z nájmu), ku ktorému došlo 17. 4. 2002, nemohlo

mať za následok neplatnosť nájomnej zmluvy uzavretej 5. 12. 2001, pretože ako udalosť

budúca nemohlo byť príčinnou neplatnosti, t. j. vadnosti zmluvy už v čase minulom, teda

v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu.

Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ak sa vo svojom predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení všeobecne zmienil o zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností,   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

išlo len o argument na odôvodnenie ďalšieho vysloveného právneho názoru, podľa ktorého

ani nedostatok právnej voľnosti predmetu nájmu nezakladá bez ďalšieho neplatnosť zmluvy.

K tomuto dodáva, že vzhľadom na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy právoplatným

rozsudkom, je vylúčená aj zodpovednosť žalovaného za porušenie zmluvných povinností

(nemožno porušiť povinnosti zo zmluvy, ktorá nevznikla, teda neexistujúce povinnosti).

Okrem toho aj keby nedostatok právnej voľnosti predmetu nájmu mal byť dôsledkom

neplatnosti zmluvy, bola by zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú jej neplatnosťou

vylúčená z dôvodu, že žalobca v čase uzavretia zmluvy mal o tejto skutočnosti nepochybne

vedomosť (článok II. zmluvy).

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 a ods. 3 O. s. p. rozsudky

oboch súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí

rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania,

pričom právny názor dovolacieho súdu je pre neho záväzný (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Ešte pred

novým rozhodnutím vo veci bude však potrebné sa vysporiadať s námietkou zaujatosti voči

sudkyni súdu prvého stupňa, ktorú v dovolacom konaní založil do spisu žalovaný.  

Žalovaný podal samostatné dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline  

z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 311/2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Čadca z 30. decembra 2010 č. k. 8 C 31/2010 – 332 o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie 25 150 EUR. Zároveň podal samostatné dovolanie i proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 24. októbra 2011 sp. zn. 5 Co 313/2011, ktorým bolo

potvrdené uznesenie Okresného súdu Čadca z 27. júna 2011 č. k. 8 C 31/2010-408

o nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dovolací súd v prvom rade skúmal prípustnosť dovolaní proti označeným uzneseniam

krajského súdu, pričom dospel k záveru, že nie sú prípustné.

Prípustnosť oboch dovolaní podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza  

do úvahy. Nejde totiž ani u jedného z nich o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani

o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev /§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p./ na zaujatie stanoviska, a ani  

o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,   6 Cdo 313/2012

  6 Cdo 314/2012

  6 Cdo 315/2012  

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani  

o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo

rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení  

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolaní aj z hľadísk uvedených v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. V časti konania, v ktorej odvolací súd rozhodoval o poplatkovej

povinnosti žalovaného a o jeho oslobodení od súdnych poplatkov, však nezistil existenciu

žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Dovolania proti uzneseniam krajského súdu preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2015  

  JUDr. Rudolf Čirč, v.r.  

Za správnosť vyhotovenia:   predseda senátu

Zuzana Pudmarčíková