6Cdo/31/2018

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ivana Machyniaka vo veci žalobcu E. U., nar. XX. X. XXXX, bývajúceho v V., L. XXXX/XX, proti žalovanej MAGETRA SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 2, IČO: 35 939 974, zastúpenej splnomocnenkyňou Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Nové Mesto, Ďumbierska 3F, v mene ktorej koná ako konateľ advokát Mgr. Matúš Kanis, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 43C/75/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. decembra 2015 sp. zn. 8Co/ 350/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava III 12. 5. 2011 sa žalobca domáhal voči žalovanej určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámeného mu listom žalovanej z 8. 3. 2011, doručeného mu 17. 3. 2011. Zároveň si uplatnil aj nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. V žalobe uviedol, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru - ním údajne odcudzené pohonné hmoty žalovanej v noci z piatka 4. 3. 2011 na sobotu 5. 3. 2011 v priemyselnej zóne v meste Z.) - sa nezakladá na pravde.

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 22. októbra 2014 č. k. 43C/75/2011-279 žalobu zamietol a rozhodol aj o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej spĺňalo všetky formálne náležitosti vyžadované príslušnými ustanoveniami zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce) a bolo preukázané aj protiprávne konanie žalobcu, keď ním predložené dôkazy neboli spôsobilé vyvrátiť ako nepravdivé skutkovévymedzenie žalovanou uvedeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu v záhlaví označeným rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou so žalobcom z 8. 3. 2011. Vo zvyšnej časti (o nároku na náhradu mzdy) prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Na rozdiel od súdu prvej inštancie po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní a vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaná jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepreukázala, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, pre ktoré bol s ním okamžite skončený pracovný pomer. Preto určil neplatnosť tohto právneho úkonu žalovanej.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnila tzv. inou vadou konania v zmysle § 247 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) spočívajúcou v odchýlení sa odvolacieho súdu od skutkových zistení prvoinštančného súdu bez zopakovania dokazovania v potrebnom rozsahu a v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Vyčítala odvolaciemu súdu tiež nesprávne hodnotenie dôkazov a nedôsledné posúdenie skutkového stavu veci a v dôsledku toho aj nesprávne právne posúdenie veci.

5. Žalobca sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy vyplývajúcej z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

7. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. Predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadne takéto vady však nezistil. Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľky, že odvolací súd sa odklonil od skutkových zistení súdu prvej inštancie bez zopakovania dokazovania. Zo zápisnice z pojednávania odvolacieho súdu dňa 10. 11. 2015 (na ktorom sa napriek riadnemu predvolaniu zástupca žalovanej nezúčastnil) vyplýva, že na tomto pojednávaní odvolací súd zopakoval presne špecifikované listinné dôkazy oboznámením ich obsahu. Zo spisu ďalej vyplýva, že na ďalšom pojednávaní dňa 15. 12. 2015 zopakoval dokazovanie výsluchom žalobcu. Odvolací súd bol preto oprávnený vykonať vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov a odchýliť sa od skutkových zistení prvoinštančného súdu, resp. posúdiť skutkový stav inak. Rovnako neopodstatnenou bola dovolacia námietka o nedostatočnomodôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci. Je z neho zrejmé, čoho sa domáhal žalobca a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovanej, ako rozhodol vo veci okresný súd, aký bol obsah odvolania žalobcu, akými dôkazmi odvolací súd zopakoval dokazovanie, ako tieto dôkazy hodnotil, aké skutkové zistenia z nich vyvodil, resp. nevyvodil, akými úvahami sa pritom riadil, ako posúdil celkový skutkový stav veci a prečo dospel k právnemu záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

9. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V rámci dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd.

10. Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou so žalobcom zodpovedal skutkovému stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd. Pokiaľ totiž odvolací súd ustálil, že závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, hoci to bolo povinnosťou žalovanej, potom pre žalovanú nepriaznivý dôsledok z toho vyplývajúci, t. j. určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bolo ako výsledok právneho posúdenia veci správne. Podané dovolanie, vychádzajúc z jeho obsahu, prakticky ani nebolo spôsobilé spochybniť správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, keďže v súvislosti s právnym posúdením veci sa v ňom namietalo hodnotenie dôkazov odvolacím súdom a jeho záver o skutkovom stave veci. Dovolací súd však nemohol prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, a teda hodnotiť ním vykonané dôkazy, pretože sám dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Bol preto viazaný skutkovým stavom, tak ako bol tento zistený odvolacím súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, mohol sa zaoberať len tým, či zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd. Odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval správu bezpečnostnej služby za dôkaz postačujúci na jednoznačné a nepochybné preukázanie skutku, pre ktorý bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer. Rovnako objasnil, prečo hodnotil výpoveď svedka ako všeobecnú a nekorešpondujúcu tejto správe. V súvislosti s dôkazným bremenom žalovanej preukázať spáchanie skutku, pre ktorý bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer, dovolací súd poznamenáva, že ak svedok uviedol, že si na konkrétnosti nepamätá a odvolával sa na svoju písomnú správu, ktorú podľa vlastných slov bol povinný vyhotoviť vždy, keď pozoroval niečo neobvyklé, mohla žalovaná navrhnúť vykonanie dôkazu zadovážením, resp. predložením tejto správy (t. j. správy vyhotovenej svedkom a teda inej ako bola správa vyhotovená bezpečnostnou službou). Pokiaľ tak neurobila, musí znášať nepriaznivé dôsledky svojej procesnej pasivity v tomto smere.

11. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol.

12. Žalobcovi úspešnému v dovolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože mu v súvislosti s ním žiadne nevznikli.

13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.