6 Cdo 307/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PhDr. E. H., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému JUDr. M. B., bývajúcemu v B., zastúpenému
Mgr. M. L., advokátkou so sídlom v B., o určenie platnosti odstúpenia od zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp.zn. 11 C 40/2007, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 29. júla 2011 sp.zn. 5 Co 275/11 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
uznesením zo 6. mája 2009 č.k. 11 C 40/07-116, v spojení s opravným uznesením
zo 7. septembra 2009 č.k. 11 C 40/07-123 a opravným uznesením z 15. decembra 2009 č.k.
11 C 40/2007-145, zastavil konanie o návrhu žalobkyne a zároveň rozhodol o vrátení časti
súdneho poplatku žalobkyni a o jej povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.
Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
poukazujúc na to, že žalobkyňa napriek výzve a poučeniu v lehote určenej súdom nezaplatila
doplatok súdneho poplatku (66 Eur).
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie
žalobkyne uznesením z 31. mája 2010 sp.zn. 5 Co 69/10 jej odvolanie proti vyššie uvedenému
uzneseniu súdu prvého stupňa odmietol. Odmietnutie odvolania odôvodnil jeho oneskoreným
podaním. Uviedol, že pošta sa neúspešne pokúsila doručiť žalobkyni výzvu na doplatenie
súdneho poplatku dňa 23. marca 2009, a potom čo zostal aj druhý pokus o doručenie bezúspešný, uložila zásielku dňa 24. marca 2009 na poštovom úrade. Keďže si adresátka
zásielku počas jej uloženia nevyzdvihla, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu, t.j.
16. apríl 2009, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Vyslovil názor, že
rozhodné z hľadiska začatia plynutia odvolacej lehoty je u žalobkyne toto prvé, hoci
i náhradné doručenie uznesenia, nie až deň skutočného prevzatia zásielky, ku ktorému došlo
30. septembra 2009, kedy sa osobne dostavila na súd, aby nahliadla do spisu a pri tej
príležitosti podpísala doručenku. Lehota na podanie odvolania jej preto začala plynúť odo dňa
nasledujúceho po tomto dni a uplynula dňom 4. mája 2009. Odvolanie odoslané telefaxom
29. septembra 2009 a písomne predložené 30. septembra 2009 bolo tak podané oneskorene.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie podané žalobkyňou uznesením
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 109/2011 uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. mája
2010 sp.zn. 5 Co 69/2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie tohto uznesenia
odôvodnil odňatím možnosti žalobkyne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.,
ku ktorému došlo nesprávnym rozhodnutím o odmietnutí jej odvolania pre oneskorenosť, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Poukázal tiež na to, že odvolací
súd zjavne nesprávne posudzoval plynutie odvolacej lehoty na podanie odvolania proti
uzneseniu o zastavení konania od doručovania výzvy na doplatenie súdneho poplatku.
V súvislosti so záverom o nesplnení podmienok na odmietnutie odvolania
pre oneskorenosť uviedol, že zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie v zmysle
§ 47 ods. 2 O.s.p. vychádza z toho, že adresát sa v dobe doručenia (t j. v konkrétny
deň) skutočne zdržuje v mieste doručenia. Aj keď tento pojem nie je výslovne definovaný,
zjavne sa jedná o miesto, kde by adresát mohol byť v rozhodnej dobe doručovateľom
zastihnutý, a to buď priamo, alebo aspoň prostredníctvom upovedomenia o uložení zásielky,
ak bolo urobené vhodným spôsobom.
Pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje zásadne
doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielateľovi (odosielajúcemu súdu). Príslušnou poštou
vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných
ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., potvrdzuje to, čo je v nej uvedené, pričom v zmysle
ustanovenia § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je
dokázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke
skutočne uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto
prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je
povinnosťou účastníka (resp. jeho zástupcu), ktorému bolo doručované, navrhnúť dôkazy
na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia
nezdržoval (účastník nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je uvedené
na doručenke, teda o čom neplatí predpoklad pravdivosti). Záver súdu o účinnom náhradnom
doručení je možný, len ak je zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania
zdržoval a mal tak reálnu možnosť dozvedieť sa, že bude vykonaný opätovný pokus
o doručenie v deň a hodinu uvedenú v oznámení doručovateľa.
Keďže v predmetnej veci doručenka založená v spise na č.l. 118 nepotvrdzovala
okolnosť, že sa adresátka (žalobkyňa) v mieste doručenia dňa 26. júna 2009 zdržovala,
pretože žiaden takýto údaj na nej uvedený nebol, nebola splnená táto zákonná podmienka
pre záver o náhradnom doručení.
V ďalšom konaní Krajský súd v Bratislave opätovne prejednal odvolanie žalobkyne
a uznesením z 29. júla 2011 sp.zn. 5 Co 275/11 uznesenie Okresného súdu Bratislava I
zo 6. mája 2009 č.k. 11 C 40/07-116, v spojení s opravným uznesením zo 7. septembra 2009
č.k. 11 C 40/07-123 a opravným uznesením z 15. decembra 2009 č.k. 11 C 40/2007-145,
zrušil. V prvom rade sa zaoberal včasnosťou podaného odvolania, pričom konštatoval, že
vzhľadom na tvrdenie žalobkyne, že sa v mieste doručovania zásielky súdu v dňoch 26. júna
2009 a 29. júna 2009 nezdržiavala, nebol možný záver o tzv. náhradnom doručení, ale za deň
riadneho doručenia zásielky bolo treba považovať deň jej skutočného prevzatia, t.j.
30. september 2009. Odvolanie podané dňa 29. septembra 2009 (faxové podanie) doplnené
podaním z 30. septembra 2009, bolo preto podané včas. Zrušenie prvostupňového uznesenia
odôvodnil tým, že dôvody pre jeho vydanie zanikli, pretože žalobkyňa súčasne s podaním
včasného odvolania doplatila aj súdny poplatok v požadovanej výške.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Žiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, inou vadou konania a nesprávnym právnym
posúdením veci. Za odňatie možnosti konať pred súdom označil nedoručenie dovolania
žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2010 sp.zn. 5 Co 69/10,
o ktorom bolo rozhodnuté v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. 6 Cdo 109/2011. Za inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci považoval nedostatok
riadneho odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu v súvislosti s jeho nesprávnym právnym
záverom o vylúčení aplikácie náhradného doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p.
V doplňujúcom podaní zo dňa 26. júla 2012 uviedol, že právny názor vyslovený v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 109/2011 je v príkrom
rozpore so stabilizovanou judikatúrou a právnou vedou, podľa ktorých platí vyvrátiteľná
právna domnienka, že sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiaval, ak tento adresát
hodnoverným spôsobom nepreukáže opak.
Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej len „Najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) v prvom rade skúmal prípustnosť podaného dovolania.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce a ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu (ide o zrušujúce
uznesenie).
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami
a) až g) ustanovenia § 237 O.s.p., pričom nezistil existenciu žiadnej z podmienok prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f) O.s.p., na ktorú poukazoval dovolateľ. Námietka dovolateľa o odňatí možnosti
konať pred súdom tým, že mu nebolo doručené dovolanie žalobkyne, o ktorom bolo
rozhodnuté Najvyšším súdom v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. 6 Cdo 109/2011, bola
zjavne nenáležitá. Netýkala sa totiž postupu odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu
zrušujúceho uznesenia, ale súvisela s iným (predchádzajúcim), už právoplatne skončeným
dovolacím konaním.
Nedôvodnou bola aj námietka dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesenia
odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa vylúčenia aplikácie náhradného doručenia v zmysle § 47
ods. 2 O.s.p. Podľa názoru dovolacieho súdu z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu bolo
zrejmé, že pre neosvedčenie podmienky zdržiavania sa žalobkyne v mieste doručenia,
neprichádzal do úvahy záver o náhradnom doručení (teda uplatnenie fikcie doručenia), ale
za deň riadneho doručenia zásielky bolo potrebné považovať deň jej skutočného prevzatia.
K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom nedošlo ani samotným
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým odvolanie žalobkyne, považujúc ho za podané včas,
meritórne prejednal. Právny záver odvolacieho súdu o včasnom podaní odvolania bol správny
a súladný s právnym názorom Najvyššieho súdu vysloveným v uznesení z 23. júna 2011
sp.zn. 6 Cdo 109/2011. V súvislosti s doručovaním uznesenia Okresného súdu Bratislava I
zo 6. mája 2009 č.k. 11 C 40/07-116 žalobkyni uplatnenie tzv. fikcie doručenia v zmysle § 47
ods. 2 O.s.p. neprichádzalo do úvahy, pretože nebol osvedčený základný predpoklad
pre takýto postup, a to skutočnosť, že žalobkyňa sa v čase prvého pokusu o doručenie súdnej
zásielky, t.j. 26. júna 2009 zdržovala v mieste doručenia.
Najvyšší súd už vo vyššie uvedenom uznesení uviedol, že v zmysle ustanovenia
§ 45 ods. 2 O.s.p. údaje na doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, no
tento dôsledok môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke skutočne uvedené.
Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je
osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V predmetnej veci doručenka
takýto údaj neobsahuje a nie je z nej ani zrejmé, či poštový doručovateľ vôbec zisťoval, či sa
žalobkyňa v čase prvého pokusu o doručenie zdržovala v mieste doručenia, akým spôsobom
bola táto skutočnosť zisťovaná a s akým výsledkom.
Na rozdiel od právneho poriadku Českej republiky, v ktorom v čase od 1. januára 2001
do 31. decembra 2004 bola v § 46 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku výslovne stanovená
vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej ak nie je zistený opak, má sa za to, že adresát sa
v mieste doručenia zdržoval, platná právna úprava v Slovenskej republike takúto domnienku
neobsahovala a neobsahuje. Pokiaľ doručenka vrátená súdu neosvedčuje skutočnosť, že sa
adresát v čase doručovania v mieste doručovania zdržoval, nemá adresát písomnosti
doručovanej podľa Občianskeho súdneho poriadku povinnosť preukazovať, že sa v čase
doručovania v mieste doručenia nezdržoval, resp. kde sa zdržoval. Takáto povinnosť nie je obsahom žiadneho ustanovenia O.s.p. a ani iného právneho predpisu. Nemožno ju
konštituovať ani súdnou praxou alebo právnou doktrínou. V zmysle článku 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) totiž povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené
ustanovenie súvisí s článkom 2 ods. 3 Ústavy, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, pričom
účelom oboch týchto ústavných noriem je ochrana slobody ako základnej hodnoty právneho
štátu. Uvedené znamená, že bez zákonného podkladu adresát súdnej písomnosti má len
možnosť, nie však povinnosť oznamovať a preukazovať súdu, že v určitom čase nebol
na určitom mieste, resp. kde bol.
Dovolací súd však opakovane poznamenáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
z 28. marca 2012 sp.zn. 6 M Cdo 3/2011), že si je vedomý obtiažnosti, ba až praktickej
nemožnosti zisťovania podmienky pre uplatnenie fikcie náhradného doručenia, spočívajúcej
v zdržovaní sa adresáta písomnosti v mieste doručenia pri prvom neúspešnom pokuse
o doručenie. Pokiaľ však táto okolnosť zostáva legislatívou nepovšimnutá, potom
pri nesplnení tejto podmienky, nevyhnutnej pre využitie zákonnej konštrukcie náhradného
doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p,. neostáva súdu iné, než doručiť písomnosť určenú
do vlastných rúk inými zákonom stanovenými spôsobmi.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako neprípustné odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalobkyni v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová