6 Cdo 30/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného D. L., bývajúceho v M., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. K., advokátkou v M., proti povinnému G. H., bývajúcemu v M., o vymoženie 9 958,18 € spolu s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 12 Er 2145/01, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010
vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým nebolo
vyhovené návrhu na zastavenie exekúcie tak, že exekúcia bola zastavená, vo výroku, ktorým
bolo zmenené uznesenie exekučného súdu o trovách konania, a vo výrokoch o trovách odvolacieho konania, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce (exekučný súd) uznesením z 10. marca 2010 č.k.
12 Er 2145/01-246 nevyhovel návrhu povinného na zastavenie exekúcie a zastavil konanie
vedené pod sp.zn. 16 C 4/2005. Povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému, na účet
jeho zástupcu, náhradu trov konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 v sume 2 534,39 €.
Na odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorým nevyhovel návrhu na zastavenie exekúcie,
uviedol, že povinný nepreukázal, že po vydaní exekučného titulu zaniklo právo ním priznané.
Tento záver odôvodnil tým, že povinný po tom, ako súd povolil odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 (toto konanie bolo
vedené o návrhu na určenie, že záväzok povinného, splnenie ktorého sa exekučne vymáha,
zanikol splnením dňa 5. júna 2001; poznámka) podal dňa 24. októbra 2005 návrh
na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g/zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. 2
K návrhu na zastavenie exekúcie povinný síce pripojil znalecký posudok č.p.: X. vypracovaný
K., podľa záverov ktorého je podpis oprávneného na potvrdení z 5. júna 2001 o prevzatí
320 000,-- Sk jeho pravým podpisom, posudzujúc závery tohto posudku ale dospel k záveru,
že účelom tohto znaleckého dokazovania bolo iba posúdiť, či podpis na potvrdení o prevzatí
sumy 320 000,-- Sk z 5. júna 2001 je podpisom oprávneného, resp. posúdiť, či bol správny
postup iných znalcov z odboru písmoznalectva, ktorí podali posudky na základe požiadania
exekučného súdu, resp. súdneho exekútora. Účelom posudku podaného ústavom teda nebolo
zistenie, či exekúciou vymáhaná pohľadávka bola či nebola zaplatená. Podľa exekučného
súdu doposiaľ nebolo preukázané, že „podpisom oprávneného do dňa 5.6.2001 bola zaplatená
pohľadávka“. „Oprávnený doteraz túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepotvrdil“.
Vzhľadom na uvedené je preto exekučný titul, rozsudok z 19. septembra 2000 č.k. 7 C
643/00-10, naďalej „spôsobilým materiálne a formálne vykonateľným rozhodnutím“. K týmto
svojím záverom exekučný súd tiež uviedol, že „ako návrh na zastavenie bolo posudzované
konanie č.k. 16 C 4/2005, ktorý súd prejednal jeho obsahom“. V priebehu tohto konania
„ohľadom zisťovania pravosti podpisu povinného“ (zrejme správne oprávneného; poznámka)
na listine z 5. júna 2001 bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie, včítane výsluchu
svedkov. Svedkyňa L. pritom potvrdila, že oprávnený sa dňa 5. júna 2001 nenachádzal v sídle
svojej firmy, kde pohľadávka mala byť podľa tvrdenia povinného uhradená. Svedkovia Ing. V. a H. tiež potvrdili, že v uvedený deň oprávnený bol na zabíjačke v P. V znaleckom
posudku ústavu je konštatované, že potvrdenie o zaplatení sumy 320 000,-- Sk je na
netypickom formáte papiera a text a podpisy sú umiestnené tesne pod hlavičkou bez
vynechanie riadku, čo je neobvyklé. Neobvyklé je i použitie pečiatky firmy na potvrdení, i to,
že potvrdenie nebolo vyhotovené vo viacerých exemplároch. Povinný pritom ako nájomca
prevádzkoval priestory spoločne a oprávneným a tak mal prístup k tlačivám, na ktorých bol
podpis i pečiatka oprávneného. Vychádzajúc z uvedeného exekučný súd ustálil, že tu nie sú
dôvody na zastavenie exekúcie. Dodal, že exekučné konanie nie je sporovým konaním. Súd
rozhoduje na základe listinných dôkazov predložených povinným. Ten však doteraz
„nepredložil žiadny iný dôkaz, ktorý by spôsobil zánik jeho záväzku“. Exekučný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia potom citoval ustanovenia § 103, § 104 ods. 1 a § 159 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
(O.s.p.). Uviedol, že uznesením z 2. apríla 2004 č.k. 12 Er 2145/01-148 bol zamietnutý návrh
povinného na zastavenie exekúcie, ktorý bol odôvodnený splnením pohľadávky. „I v priebehu
konania 16 C 4/2005 prebehlo niekoľko dokazovaní ohľadom zaplatenia tejto pohľadávky, 3
ktorá je predmetom exekučného konania povinným. Preto súd konanie sp.zn. 16 C 4/2005
v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. zastavil.“
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie povinného uznesením
z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010 uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým
nebolo vyhovené návrhu povinného na zastavenie exekúcie, zmenil tak, že exekúciu zastavil.
Uznesenie exekučného súdu vo výroku u zastavení konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005
potvrdil. Zmenil aj výrok rozhodnutia exekučného súdu o trovách konania, a to tak, že
účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rovnako rozhodol o trovách odvolacieho
konania. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv uviedol, že v konaní o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie z 24. októbra 2005 nejde o prekážku rozhodnutej veci,
pretože tento nový návrh, na rozdiel od návrhu na zastavenie exekúcie z 21. mája 2003,
o ktorom bolo rozhodnuté uznesením exekučného súdu z 2. apríla 2004 č.k.
12 Er 2145/01-148, vyvodzoval dôvod na zastavenie z posudku č.p.: X. vypracovaný K.,
ktorý v čase rozhodovania o prvšom návrhu na zastavenie exekúcie ešte nebol ani
vypracovaný, teda z dôkazu nového. Odvolací súd sa v ďalšom stotožnil s tvrdením
povinného v odvolaní, že „znalecký posudok je dôkaz s vyššou právnou silou na preukázanie
pravosti podpisu oprávneného na potvrdení z 5.6.2001 ako svedecké výpovede“. Podľa
odvolacieho súdu je toto potvrdenie, na ktorom je nepochybne podpis oprávneného,
„dôkazným prostriedkom v tomto exekučnom konaní svedčiacim o tom, že text tohto
potvrdenia je pravdivý, ak ten, kto ho nepovažuje za pravdivý, nepreukáže opak.“ Ak teda
oprávnený považoval toto potvrdenie za „nepravé“, bolo na ňom, aby preukázal jeho
„nepravdivosť“. „Oprávnený však v tomto konaní nepreukázal, pre aký dôvod je jeho
nepochybný podpis na predmetnom potvrdení, ak nie na potvrdenie textu, ktorý je na tomto
potvrdení, ani nepreukázal, že toto potvrdenie je nepravé, falšované, prípadne že je
fotomontážou, alebo že bolo urobené z donútenia, na základe bezprávnej vyhrážky alebo
s inou právnou vadou, ktorá by mala za následok neplatnosť tohto potvrdenia ako právneho
úkonu podľa § 37, 38 a 39 Občianskeho zákonníka.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd
dospel k záveru, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu dlh uhradil, a že
z tohto dôvodu neobstojí rozhodnutie exekučného súdu o nevyhovení návrhu povinného
na zastavenie exekúcie. Pokiaľ povinný napadol odvolaním aj výrok rozhodnutia exekučného
súdu o zastavení konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005, odvolací súd dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie je v tejto časti správne, rešpektujúce právne závery odvolacieho súdu 4
vyslovené v jeho skoršom uznesení z 28. mája 2009 sp.zn. 1 CoE 86/2008 vydanom v tomto
sporovom konaní.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorým bolo zmenené uznesenie
exekučného súdu tak, že exekúcia bola zastavená, a proti výrokom o trovách konania
účastníkov, oprávnený podal dovolanie. Dovolanie odôvodnil všetkými dovolacími dôvodmi
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p. Oprávnený v dovolaní v prvom rade detailne
zrekapituloval priebeh exekučného konania. Pri zmienke o právoplatnom uznesení
exekučného súdu zo 14. januára 2002 č.k. 12 Er 2145/01-50, ktorým nebolo vyhovené
námietkam povinného, oprávnení uviedol, že v tomto uznesení súd konštatoval, že zo strany
povinného nedošlo k žiadnemu plneniu. Podľa oprávneného „bez ohľadu na označenie
podania povinného, t.j. či ide o jeho námietky alebo o návrh na zastavenie exekúcie,
v obidvoch prípadoch je rozhodná tá skutočnosť, že povinný G. H. tvrdil, že dlžnú sumu
oprávnenému uhradil dňa 05.06.2001, t.j. z obsahu vyplýva, že skutkovo boli dôvody
označené rovnako a preto je týmto z nášho pohľadu vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam
ohľadne zaplatenia tejto sumy naplnený dôvod na podanie dovolania podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 – konkrétne § 237 písm. d/
podľa ktorého v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.“ Pri zmienke o uznesení exekučného súdu z 2. apríla 2004 č.k. 12 Er 2145/01-148, ktorým súd zamietol návrh
povinného na zastavenie exekúcie z dôvodu, že o údajnom splnení povinnosti povinným súd
rozhodol už v svojom rozhodnutí o námietkach proti exekúcii zo 14. januára 2002
a že dodatočné predkladanie dôkazov o údajnej pôžičke od M. S. v sume 250 000,-- Sk na
splnenie exekučným titulom uloženej povinnosti, sa javia byť ako účelové. K tomu oprávnený
uviedol, že „z uvedeného vyplýva, že o návrhu na zastavenie exekúcie u dôvodu údajného
zaplatenia 320 000,-- Sk dňa 05.06.2001 bolo opätovne právoplatne rozhodnuté tak, že tento
návrh na zastavenie exekúcie z uvedeného dôvodu sa zamieta [...] týmto je naplnený dôvod na
podanie dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 237 – konkrétne § 237 písm. d/ podľa ktorého v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo.“ Oprávnený v dovolaní potom opakovane poukázal na to, že procesné návrhy
povinného v exekučnom konaní (návrhy na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie) si
vzájomne v svojich dôvodoch odporovali a namietal záver odvolacieho súdu zaujatý
v napadnutom rozhodnutí, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu dňa zaplatil
vymáhanú pohľadávku. Tvrdí, že tento záver je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 5
Vychádzajúc z uvedených dôvodov oprávnený navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnutú
časť rozhodnutia odvolacieho súdu zmenil tak, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie
nevyhovie a zaviaže ho na náhradu trov konania.
Povinný vo vyjadreniach k dovolaniu oprávneného predovšetkým namietal správnosť
exekučného titulu, resp. zákonnosť konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. K dovolaním
napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu uviedol, že sa zakladá na riadne zistenom
skutkovom stave a je správne.
K dovolaniu oprávneného sa vyjadril aj súdny exekútor, ktorý po zhrnutí priebehu
exekúcie mal za to, že povinný „zavádza, vymýšľal si rôzne dôvody len, aby nemusel
pohľadávku uhradiť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas riadne zastúpený účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok
odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, keďže dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (§ 243a ods. 3
O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Na úvod odôvodnenia svojich záverov považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že
podľa ustanovenia § 251 ods. 4, prvá veta O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný
predpis neustanovuje inak. To znamená, že postup exekučného súdu sa opiera aj
o predchádzajúce časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých použitie je v súlade s účelom
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Ide pritom o priame, a nie primerané použitie
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (hoci primeranosť nemožno so zreteľom na tento
druh civilného procesu vylúčiť).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá 6
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1, druhá veta
O.s.p., dovolací súd sa zaoberal najprv otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Oprávnený v dovolaní tvrdí, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou podľa
ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. tým, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu túto vadu nemá. Prekážka rozsúdenej veci
(res iudicata) nastáva totiž vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú
vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).
V preskúmavanej veci nejde o uvedený nedostatok podmienky konania. Dovolací súd
súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že exekučný súd odvolaním napadnutým uznesením
z 10. marca 2010 č.k. 12 Er 2145/01-246 nerozhodoval o tej istej veci ako uznesením 2. apríla
2004 č.k. 12 Er 2145/01-148, a dovolací súd dodáva, že ani uznesením zo 14. januára 2002
č.k. 12 Er 2145/01-50, keďže v ostatnom návrhu na zastavenie exekúcie, resp. v námietkach
proti exekúcii, povinný svoje tvrdenie o zániku exekučným titulom priznaného práva 7
zakaždým opieral o iné skutkové tvrdenia. V každom prípade síce tvrdil zánik svojho dlhu
splnením, ale pri každom novom návrhu (námietkach) uvádzal novšie dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení; v námietkach proti exekúcii tvrdil, že peniaze z pôžičky vrátil, čo preukazoval
potvrdením z 5. júna 2001, pri predchádzajúcom návrhu na zastavenie exekúcie tvrdil, že
peniaze na vrátenie pôžičky získal inou pôžičkou od M. S., a v ostatkom návrhu na zastavenie
exekúcie napokon tvrdil, že podľa nového znaleckého posudku ústavu, ide nepochybne
o podpis oprávneného na kvitancii.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
nie je postihnuté oprávneným namietanou vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
Dovolací súd potom z úradnej povinnosti skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je
postihnuté inými vadami konania majúcimi za následok tzv. zmätočnosť podľa § 237 písm. a/,
b/, c/, e/, f/ a g/ O.s.p. a dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu má vadu podľa
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v tom, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd na prejednanie odvolania povinného proti rozhodnutiu exekučného
súdu, ktorým nevyhovel návrhu povinného na zastavenie exekúcie, pojednávanie nenariadil.
Mal za to, že o odvolaní môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, „pretože nejde
o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p. vo veci samej, na prejednie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu“. Tento jeho postup ale
nebol správny.
Ako už bolo uvedené vyššie, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa
osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 veta prvá O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje postup
súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov,
na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Ak nejde
o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak
neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 8
O.s.p.). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali (§ 123 O.s.p.). Riadne vykonanie dôkazov predpokladá nariadenie pojednávania
(§ 122 ods. 1 O.s.p.) s možnosťou účastníkov sa ho zúčastniť a vyjadriť sa k nim (§ 123
O.s.p.).
Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za
to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Ostatne citované ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému
zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd
prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným
skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania.
Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady
priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov, je aby odvolací
súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, vyvodil svoje iné
závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov alebo
dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Zásada priamosti a ústnosti
má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvého stupňa. Je tomu
tak predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom obsahu
výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré – hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie vierohodnosti
výpovedí – nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní. V odvolacom
konaní je ale dôležitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada totiž je dôležitá nielen
pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových
zistení súdu prvého stupňa. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti
oproti súdu prvého stupňa ešte sprísnená.
Exekučný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že účelom dokazovania
vykonaného posudkom K. bolo iba posúdenie pravosti podpisu oprávneného na potvrdení z 9
5. júna 2001 a posúdenie správnosti postupu iných znalcov, nie však zistenie, či vymáhaná
pohľadávka bola skutočne zaplatená, pričom ustálil, že nebolo preukázané, že „podpisom
oprávneného do dňa 5.6.2001 bola zaplatená pohľadávka“. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva, že vychádzal pritom z výsledkov dokazovania vykonaného v sporovom konaní
vedenom pod sp.zn. 7 C 643/00 o návrhu na určenie, že záväzok povinného, splnenie ktorého
sa exekučne vymáha, zanikol splnením dňa 5. júna 2001. Ustálil, že v priebehu tohto
sporového konania „ohľadom zisťovania pravosti podpisu povinného“ na listine z 5. júna
2001 bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie, včítane výsluchu svedkov. Svedkyňa L.
pritom potvrdila, že oprávnený sa dňa 5. júna 2001 nenachádzal v sídle svojej firmy, kde
pohľadávka mala byť uhradená. Svedkovia Ing. V. a H. pritom potvrdili, že v uvedený deň
oprávnený bol s nimi na zabíjačke v P. Dôvodil aj tým, že aj v znaleckom posudku ústavu je
konštatované, že potvrdenie o zaplatení sumy 320 000,-- Sk je na netypickom formáte papiera
a text a podpisy sú umiestnené tesne pod hlavičkou bez vynechanie riadku, čo je neobvyklé.
Neobvyklé je i použitie pečiatky firmy na potvrdení, i to, že potvrdenie nebolo vyhotovené
vo viacerých exemplároch. Povinný pritom ako nájomca prevádzkoval priestory spoločne
a oprávneným a tak mal prístup k tlačivám, na ktorých bol podpis i pečiatka oprávneného.
Na rozdiel od tohto odvolací súd majúc za to, že pokiaľ ide preukázanie pravosti
podpisu oprávneného na potvrdení z 5. júna 2001 má znalecký posudok ústavu „vyššiu
právnu silu“ ako svedecké výpovede a že oprávnený nepreukázal, že ním podpísané
potvrdenie je „nepravé“, ustálil, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu zaniklo
právo ním priznané.
Odvolací súd tak dospel k iným skutkovým záverom než exekučný súd (záver o tom,
či povinný splnil dlh, je nepochybne záverom skutkovým). Dospel však k nim bez toho, že by
na ich získanie vykonal potrebné dokazovanie na pojednávaní za prítomnosti účastníkov
konania.
Účastníci nemali tak možnosť cielene sa vyjadriť k dôkazom z pohľadu posúdenia
otázky, či došlo, alebo nedošlo k zániku exekučným titulom priznaného práva ani
pred exekučným súdom, ktorý pojednávanie tiež nenariadil majúc nesprávne za to, že
„exekučné konanie nie je sporovým konaním [...] súd rozhoduje na základe listinných
dôkazov predložených povinným“.
Odvolací súd mal účastníkov konania viesť ku kontradiktórnej výmene názorov
na túto otázku. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je súčasťou základných procesných
práv účastníka konania.
Vzhľadom na uvedené možno urobiť záver, že odvolací súd postupoval v priamom
rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a natoľko sa
odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam. Takýto postup treba
považovať za arbitrárny.
S prihliadnutím na vyššie uvedené, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie
exekučného súdu podľa § 220 O.s.p. bez toho, aby na prejednanie odvolania nariadil
pojednávanie a vykonal riadne dokazovanie, pričom vychádzal z iného skutkového stavu než
súd prvého stupňa, ktorý naostatok ani sám dokazovanie výsluchom svedkov nevykonal,
a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami §§ 120, 132, 211 a § 213
O.s.p., je jeho konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež tzv. inou vadou,
ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Ich následkom je zrušenie uznesenia
odvolacieho súdu vo veci samej, a tiež v nadväzujúcom výroku o trovách odvolacieho konania, a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Dovolací
súd zrušil i výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie
exekučného súdu o trovách konania tak, že sa oprávnenému ani povinnému nepriznáva
náhrada trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je totiž i v tejto časti zmätočné.
Z výroku uznesenia exekučného súdu vyplýva, že ním bolo rozhodnuté len o náhrade trov
konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 („Povinný je povinný zaplatiť oprávnenému
náhradu trov konania vo veci 16 C 4/2005 na účet jeho právneho zástupcu v sume
2 545,39 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“). Odvolací súd ale
zmenil výrok exekučného súdu o náhrade trov konania účastníkom akoby sa tento týkal trov
v exekučnom konaní, o ktorom ale exekučný súd nerozhodol („Odvolací súd podľa § 220
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p., keďže zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodol aj o trovách tohto exekučného
konania na súde prvého stupňa tak...“).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. októbra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová