6 Cdo 30/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného D. L., bývajúceho v M., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. K., advokátkou v M., proti povinnému   G. H., bývajúcemu v M., o vymoženie 9 958,18 € spolu s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 12 Er 2145/01, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010

vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým nebolo

vyhovené návrhu na zastavenie exekúcie tak, že exekúcia bola zastavená, vo výroku, ktorým

bolo zmenené uznesenie exekučného súdu o trovách konania, a vo výrokoch o trovách odvolacieho konania, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce (exekučný súd) uznesením z 10. marca 2010 č.k.  

12 Er 2145/01-246 nevyhovel návrhu povinného na zastavenie exekúcie a zastavil konanie

vedené pod sp.zn. 16 C 4/2005. Povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému, na účet

jeho zástupcu, náhradu trov konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 v sume 2 534,39 €.  

Na odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorým nevyhovel návrhu na zastavenie exekúcie,

uviedol, že povinný nepreukázal, že po vydaní exekučného titulu zaniklo právo ním priznané.

Tento záver odôvodnil tým, že povinný po tom, ako súd povolil odklad exekúcie  

do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 (toto konanie bolo

vedené o návrhu na určenie, že záväzok povinného, splnenie ktorého sa exekučne vymáha,

zanikol splnením dňa 5. júna 2001; poznámka) podal dňa 24. októbra 2005 návrh  

na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g/zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. 2

K návrhu na zastavenie exekúcie povinný síce pripojil znalecký posudok č.p.: X. vypracovaný

K., podľa záverov ktorého je podpis oprávneného na potvrdení z 5. júna 2001 o prevzatí

320 000,-- Sk jeho pravým podpisom, posudzujúc závery tohto posudku ale dospel k záveru,

že účelom tohto znaleckého dokazovania bolo iba posúdiť, či podpis na potvrdení o prevzatí

sumy 320 000,-- Sk z 5. júna 2001 je podpisom oprávneného, resp. posúdiť, či bol správny

postup iných znalcov z odboru písmoznalectva, ktorí podali posudky na základe požiadania

exekučného súdu, resp. súdneho exekútora. Účelom posudku podaného ústavom teda nebolo

zistenie, či exekúciou vymáhaná pohľadávka bola či nebola zaplatená. Podľa exekučného

súdu doposiaľ nebolo preukázané, že „podpisom oprávneného do dňa 5.6.2001 bola zaplatená

pohľadávka“. „Oprávnený doteraz túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepotvrdil“.

Vzhľadom na uvedené je preto exekučný titul, rozsudok z 19. septembra 2000 č.k. 7 C

643/00-10, naďalej „spôsobilým materiálne a formálne vykonateľným rozhodnutím“. K týmto

svojím záverom exekučný súd tiež uviedol, že „ako návrh na zastavenie bolo posudzované

konanie č.k. 16 C 4/2005, ktorý súd prejednal jeho obsahom“. V priebehu tohto konania

„ohľadom zisťovania pravosti podpisu povinného“ (zrejme správne oprávneného; poznámka)

na listine z 5. júna 2001 bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie, včítane výsluchu

svedkov. Svedkyňa L. pritom potvrdila, že oprávnený sa dňa 5. júna 2001 nenachádzal v sídle

svojej firmy, kde pohľadávka mala byť podľa tvrdenia povinného uhradená. Svedkovia Ing. V. a H. tiež potvrdili, že v uvedený deň oprávnený bol na zabíjačke v P. V znaleckom

posudku ústavu je konštatované, že potvrdenie o zaplatení sumy 320 000,-- Sk je na

netypickom formáte papiera a text a podpisy sú umiestnené tesne pod hlavičkou bez

vynechanie riadku, čo je neobvyklé. Neobvyklé je i použitie pečiatky firmy na potvrdení, i to,

že potvrdenie nebolo vyhotovené   vo viacerých exemplároch. Povinný pritom ako nájomca

prevádzkoval priestory spoločne a oprávneným a tak mal prístup k tlačivám, na ktorých bol

podpis i pečiatka oprávneného. Vychádzajúc z uvedeného exekučný súd ustálil, že tu nie sú

dôvody na zastavenie exekúcie. Dodal, že exekučné konanie nie je sporovým konaním. Súd

rozhoduje na základe listinných dôkazov predložených povinným. Ten však doteraz

„nepredložil žiadny iný dôkaz, ktorý by spôsobil zánik jeho záväzku“. Exekučný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia potom citoval ustanovenia § 103, § 104 ods. 1 a § 159 ods.

3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov

(O.s.p.). Uviedol, že uznesením z 2. apríla 2004 č.k. 12 Er 2145/01-148 bol zamietnutý návrh

povinného na zastavenie exekúcie, ktorý bol odôvodnený splnením pohľadávky. „I v priebehu

konania 16 C 4/2005 prebehlo niekoľko dokazovaní ohľadom zaplatenia tejto pohľadávky, 3

ktorá je predmetom exekučného konania povinným. Preto súd konanie sp.zn. 16 C 4/2005

v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. zastavil.“

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie povinného uznesením  

z 20. decembra 2010 sp.zn. 4 CoE 186/2010 uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým

nebolo vyhovené návrhu povinného na zastavenie exekúcie, zmenil tak, že exekúciu zastavil.

Uznesenie exekučného súdu vo výroku u zastavení konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005

potvrdil. Zmenil aj výrok rozhodnutia exekučného súdu o trovách konania, a to tak, že

účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rovnako rozhodol o trovách odvolacieho

konania. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv uviedol, že v konaní o návrhu

povinného na zastavenie exekúcie z 24. októbra 2005 nejde o prekážku rozhodnutej veci,

pretože tento nový návrh, na rozdiel od návrhu na zastavenie exekúcie z 21. mája 2003,

o ktorom bolo rozhodnuté uznesením exekučného súdu z 2. apríla 2004 č.k.  

12 Er 2145/01-148, vyvodzoval dôvod na zastavenie z posudku č.p.: X. vypracovaný K.,

ktorý v čase rozhodovania o prvšom návrhu na zastavenie exekúcie ešte nebol ani

vypracovaný, teda z dôkazu nového. Odvolací súd sa v ďalšom stotožnil s tvrdením

povinného v odvolaní, že „znalecký posudok je dôkaz s vyššou právnou silou na preukázanie

pravosti podpisu oprávneného na potvrdení z 5.6.2001 ako svedecké výpovede“. Podľa

odvolacieho súdu je toto potvrdenie, na ktorom je nepochybne podpis oprávneného,

„dôkazným prostriedkom v tomto exekučnom konaní svedčiacim o tom, že text tohto

potvrdenia je pravdivý, ak ten, kto ho nepovažuje za pravdivý, nepreukáže opak.“ Ak teda

oprávnený považoval toto potvrdenie za „nepravé“, bolo na ňom, aby preukázal jeho

„nepravdivosť“. „Oprávnený však v tomto konaní nepreukázal, pre aký dôvod je jeho

nepochybný podpis na predmetnom potvrdení, ak nie na potvrdenie textu, ktorý je   na tomto

potvrdení, ani nepreukázal, že toto potvrdenie je nepravé, falšované, prípadne že je

fotomontážou, alebo že bolo urobené z donútenia, na základe bezprávnej vyhrážky alebo

s inou právnou vadou, ktorá by mala za následok neplatnosť tohto potvrdenia ako právneho

úkonu podľa § 37, 38 a 39 Občianskeho zákonníka.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd

dospel k záveru, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu dlh uhradil, a že

z tohto dôvodu neobstojí rozhodnutie exekučného súdu o nevyhovení návrhu povinného  

na zastavenie exekúcie. Pokiaľ povinný napadol odvolaním aj výrok rozhodnutia exekučného

súdu o zastavení konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005, odvolací súd dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie je v tejto časti správne, rešpektujúce právne závery odvolacieho súdu 4

vyslovené v jeho skoršom uznesení z 28. mája 2009 sp.zn. 1 CoE 86/2008 vydanom v tomto

sporovom konaní.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorým bolo zmenené uznesenie

exekučného súdu tak, že exekúcia bola zastavená, a proti výrokom o trovách konania

účastníkov, oprávnený podal dovolanie. Dovolanie odôvodnil všetkými dovolacími dôvodmi

podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.  

v spojení s ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p. Oprávnený v dovolaní v prvom rade detailne

zrekapituloval priebeh exekučného konania. Pri zmienke o právoplatnom uznesení

exekučného súdu zo 14. januára 2002 č.k. 12 Er 2145/01-50, ktorým nebolo vyhovené

námietkam povinného, oprávnení uviedol, že v tomto uznesení súd konštatoval, že zo strany

povinného nedošlo k žiadnemu plneniu. Podľa oprávneného „bez ohľadu na označenie

podania povinného, t.j. či ide o jeho námietky alebo o návrh na zastavenie exekúcie,

v obidvoch prípadoch je rozhodná tá skutočnosť, že povinný G. H. tvrdil, že dlžnú sumu

oprávnenému uhradil dňa 05.06.2001, t.j. z obsahu vyplýva, že skutkovo boli dôvody

označené rovnako a preto je týmto z nášho pohľadu vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam

ohľadne zaplatenia tejto sumy naplnený dôvod na podanie dovolania podľa § 241 ods. 2  

písm. a/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 – konkrétne § 237 písm. d/

podľa ktorého v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.“ Pri zmienke o uznesení exekučného súdu z 2. apríla 2004 č.k. 12 Er 2145/01-148, ktorým súd zamietol návrh

povinného na zastavenie exekúcie z dôvodu, že o údajnom splnení povinnosti povinným súd

rozhodol už v svojom rozhodnutí o námietkach proti exekúcii zo 14. januára 2002  

a že dodatočné predkladanie dôkazov o údajnej pôžičke od M. S. v sume 250 000,-- Sk na

splnenie exekučným titulom uloženej povinnosti, sa javia byť ako účelové. K tomu oprávnený

uviedol, že „z uvedeného vyplýva, že o návrhu na zastavenie exekúcie u dôvodu údajného

zaplatenia 320 000,-- Sk dňa 05.06.2001 bolo opätovne právoplatne rozhodnuté tak, že tento

návrh na zastavenie exekúcie z uvedeného dôvodu sa zamieta [...] týmto je naplnený dôvod na

podanie dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v

§ 237 – konkrétne § 237 písm. d/ podľa ktorého v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo.“ Oprávnený v dovolaní potom opakovane poukázal na to, že procesné návrhy

povinného v exekučnom konaní (návrhy na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie) si

vzájomne v svojich dôvodoch odporovali a namietal záver odvolacieho súdu zaujatý

v napadnutom rozhodnutí, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu dňa zaplatil

vymáhanú pohľadávku. Tvrdí, že tento záver je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 5

Vychádzajúc z uvedených dôvodov oprávnený navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnutú

časť rozhodnutia odvolacieho súdu zmenil tak, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie

nevyhovie a zaviaže ho na náhradu trov konania.

Povinný vo vyjadreniach k dovolaniu oprávneného predovšetkým namietal správnosť

exekučného titulu, resp. zákonnosť konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. K dovolaním

napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu uviedol, že sa zakladá na riadne zistenom

skutkovom stave a je správne.

K dovolaniu oprávneného sa vyjadril aj súdny exekútor, ktorý po zhrnutí priebehu

exekúcie mal za to, že povinný „zavádza, vymýšľal si rôzne dôvody len, aby nemusel

pohľadávku uhradiť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas riadne zastúpený účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho

pojednávania, keďže dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (§ 243a ods. 3

O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Na úvod odôvodnenia svojich záverov považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že

podľa ustanovenia § 251 ods. 4, prvá veta O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie

podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný

predpis neustanovuje inak. To znamená, že postup exekučného súdu sa opiera aj  

o predchádzajúce časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých použitie je v súlade s účelom

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Ide pritom o priame, a nie primerané použitie

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (hoci primeranosť nemožno so zreteľom na tento

druh civilného procesu vylúčiť).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen

rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá 6

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1, druhá veta

O.s.p., dovolací súd sa zaoberal najprv otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Oprávnený v dovolaní tvrdí, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou podľa

ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. tým, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.

Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu túto vadu nemá. Prekážka rozsúdenej veci

(res iudicata) nastáva totiž vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú

vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).

V preskúmavanej veci nejde o uvedený nedostatok podmienky konania. Dovolací súd

súhlasí so záverom odvolacieho súdu, že exekučný súd odvolaním napadnutým uznesením

z 10. marca 2010 č.k. 12 Er 2145/01-246 nerozhodoval o tej istej veci ako uznesením 2. apríla

2004 č.k. 12 Er 2145/01-148, a dovolací súd dodáva, že ani uznesením zo 14. januára 2002

č.k. 12 Er 2145/01-50, keďže v ostatnom návrhu na zastavenie exekúcie, resp. v námietkach

proti exekúcii, povinný svoje tvrdenie o zániku exekučným titulom priznaného práva 7

zakaždým opieral o iné skutkové tvrdenia. V každom prípade síce tvrdil zánik svojho dlhu

splnením, ale pri každom novom návrhu (námietkach) uvádzal novšie dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení; v námietkach proti exekúcii tvrdil, že peniaze z pôžičky vrátil, čo preukazoval

potvrdením z 5. júna 2001, pri predchádzajúcom návrhu na zastavenie exekúcie tvrdil, že

peniaze na vrátenie pôžičky získal inou pôžičkou od M. S., a v ostatkom návrhu na zastavenie

exekúcie napokon tvrdil, že podľa nového znaleckého posudku ústavu, ide nepochybne

o podpis oprávneného na kvitancii.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu

nie je postihnuté oprávneným namietanou vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

Dovolací súd potom z úradnej povinnosti skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je

postihnuté inými vadami konania majúcimi za následok tzv. zmätočnosť podľa § 237 písm. a/,

b/, c/, e/, f/ a g/ O.s.p. a dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu má vadu podľa

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v tom, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd na prejednanie odvolania povinného proti rozhodnutiu exekučného

súdu, ktorým nevyhovel návrhu povinného na zastavenie exekúcie, pojednávanie nenariadil.

Mal za to, že o odvolaní môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, „pretože nejde

o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p. vo veci samej, na prejednie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu“. Tento jeho postup ale

nebol správny.

Ako už bolo uvedené vyššie, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa

osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 veta prvá O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje postup

súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov,

na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Ak nejde  

o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom

tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak

neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 8

O.s.p.). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali (§ 123 O.s.p.). Riadne vykonanie dôkazov predpokladá nariadenie pojednávania

(§ 122 ods. 1 O.s.p.) s možnosťou účastníkov sa ho zúčastniť a vyjadriť sa k nim (§ 123

O.s.p.).

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za

to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Ostatne citované ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému

zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd

prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého

stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným

skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania.

Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady

priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov, je aby odvolací

súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, vyvodil svoje iné

závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov alebo

dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Zásada priamosti a ústnosti

má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvého stupňa. Je tomu

tak predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom obsahu

výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré – hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie vierohodnosti

výpovedí – nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní. V odvolacom

konaní je ale dôležitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada totiž je dôležitá nielen  

pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových

zistení súdu prvého stupňa. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti

oproti súdu prvého stupňa ešte sprísnená.

Exekučný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že účelom dokazovania

vykonaného posudkom K. bolo iba posúdenie pravosti podpisu oprávneného na potvrdení z 9

5. júna 2001 a posúdenie správnosti postupu iných znalcov, nie však zistenie, či vymáhaná

pohľadávka bola skutočne zaplatená, pričom ustálil, že nebolo preukázané, že „podpisom

oprávneného do dňa 5.6.2001 bola zaplatená pohľadávka“. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia

vyplýva, že vychádzal pritom z výsledkov dokazovania vykonaného v sporovom   konaní

vedenom pod sp.zn. 7 C 643/00 o návrhu na určenie, že záväzok povinného, splnenie ktorého

sa exekučne vymáha, zanikol splnením dňa 5. júna 2001. Ustálil, že v priebehu tohto

sporového konania „ohľadom zisťovania pravosti podpisu povinného“ na listine z 5. júna

2001 bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie, včítane výsluchu svedkov. Svedkyňa L.

pritom potvrdila, že oprávnený sa dňa 5. júna 2001 nenachádzal v sídle svojej firmy, kde

pohľadávka mala byť uhradená. Svedkovia Ing. V. a H. pritom potvrdili, že v uvedený deň

oprávnený bol s nimi na zabíjačke v P. Dôvodil aj tým, že aj v znaleckom posudku ústavu je

konštatované, že potvrdenie o zaplatení sumy 320 000,-- Sk je na netypickom formáte papiera

a text a podpisy sú umiestnené tesne pod hlavičkou bez vynechanie riadku, čo je neobvyklé.

Neobvyklé je i použitie pečiatky firmy na potvrdení, i to, že potvrdenie nebolo vyhotovené

vo viacerých exemplároch. Povinný pritom ako nájomca prevádzkoval priestory spoločne

a oprávneným a tak mal prístup k tlačivám, na ktorých bol podpis i pečiatka oprávneného.

Na rozdiel od tohto odvolací súd majúc za to, že pokiaľ ide preukázanie pravosti

podpisu oprávneného na potvrdení z 5. júna 2001 má znalecký posudok ústavu „vyššiu

právnu silu“ ako svedecké výpovede a že oprávnený nepreukázal, že ním podpísané

potvrdenie je „nepravé“, ustálil, že povinný preukázal, že po vydaní exekučného titulu zaniklo

právo ním priznané.

Odvolací súd tak dospel k iným skutkovým záverom než exekučný súd (záver o tom,

či povinný splnil dlh, je nepochybne záverom skutkovým). Dospel však k nim bez toho, že by

na ich získanie vykonal potrebné dokazovanie na pojednávaní za prítomnosti účastníkov

konania.

Účastníci nemali tak možnosť cielene sa vyjadriť k dôkazom z pohľadu posúdenia

otázky, či došlo, alebo nedošlo k zániku exekučným titulom priznaného práva ani  

pred exekučným súdom, ktorý pojednávanie tiež nenariadil majúc nesprávne za to, že

„exekučné konanie nie je sporovým konaním [...] súd rozhoduje na základe listinných

dôkazov predložených povinným“.

Odvolací súd mal účastníkov konania viesť ku kontradiktórnej výmene názorov  

na túto otázku. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je súčasťou základných procesných

práv účastníka konania.

Vzhľadom na uvedené možno urobiť záver, že odvolací súd postupoval v priamom

rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a natoľko sa

odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam. Takýto postup treba

považovať za arbitrárny.

S prihliadnutím na vyššie uvedené, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie

exekučného súdu podľa § 220 O.s.p. bez toho, aby na prejednanie odvolania nariadil

pojednávanie a vykonal riadne dokazovanie, pričom vychádzal z iného skutkového stavu než

súd prvého stupňa, ktorý naostatok ani sám dokazovanie výsluchom svedkov nevykonal,  

a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami §§ 120, 132, 211 a § 213

O.s.p., je jeho konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež tzv. inou vadou,

ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Ich následkom je zrušenie uznesenia

odvolacieho súdu vo veci samej, a tiež v nadväzujúcom výroku o trovách odvolacieho konania, a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Dovolací

súd zrušil i výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie

exekučného súdu o trovách konania tak, že sa oprávnenému ani povinnému nepriznáva

náhrada trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je totiž i v tejto časti zmätočné.

Z výroku uznesenia exekučného súdu vyplýva, že ním bolo rozhodnuté len o náhrade trov

konania vedeného pod sp.zn. 16 C 4/2005 („Povinný je povinný zaplatiť oprávnenému

náhradu trov konania vo veci 16 C 4/2005 na účet jeho právneho zástupcu v sume  

2 545,39 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“). Odvolací súd ale

zmenil výrok exekučného súdu o náhrade trov konania účastníkom akoby sa tento týkal trov

v exekučnom konaní, o ktorom ale exekučný súd nerozhodol („Odvolací súd podľa § 220

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p., keďže zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodol aj o trovách tohto exekučného

konania na súde prvého stupňa tak...“).    

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. októbra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová