6Cdo/298/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., bývajúceho v J., v dovolacom konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bardač s.r.o., za ktorú koná Mgr. Róbert Bardač, konateľ a advokát, so sídlom v Bratislave, Búdková 4, proti žalovanej S. bývajúcej v J., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Jakubovo námestie 9, o zaplatenie 17 924,72 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 23 C 158/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2013 sp. zn. 8 Co 200/2012, takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 1. februára 2012 č. k. 23 C 158/2007-314 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 17 924,72 eur (po pripustení zmeny žaloby 47 079,78 eur) z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou užívaním bytu vo vlastníctve žalobcu na D. za obdobie od augusta 2004 do júla 2011. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil nárok za obdobie od 1.8.2004 do 7.9.2005 po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby uvedenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Keďže žalovaná sa premlčania dovolala, nebolo možné žalobcovi tento nárok priznať (§ 100 ods. 1 OZ). Z výsledkov vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že žalovaná užívala byt vo vlastníctve žalobcu bez toho, aby žalobcovi platila za jeho užívanie úhrady od roku 1994 do júna 2007. V časti o zaplatenie sumy 29 155,06 eur predstavujúcej obdobie od augusta 2007 do júla 2011 preto žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. K nároku žalobcu uplatňovaného za obdobie od 8.9.2005 do júna 2007 uviedol, že výkon subjektívneho práva nemôže požívať ochranu v neobmedzenom rozsahu a za každých okolností, bez ohľadu na danú konkrétnu situáciu a zúčastnené subjekty. V súkromnom práve je výkon práv a povinností limitovaný napr. zákazom zneužitia práva, príkazom konať v súlade s dobrými mravmi, ktoré určujú hranice výkonu subjektívneho práva najmä kategóriami morálky, dobromyseľnosti a dobrých mravov. Vychádzal zozistenia, že v kritickom období boli pomery žalovanej týkajúce sa zabezpečenia bývania pre seba a pre maloleté (neskôr plnoleté) deti pochádzajúce z manželstva účastníkov v dôsledku značne narušených vzťahov medzi účastníkmi zložité (nie bežné). Žalovanej bola síce rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 30.11.2005 č. k. 5 C 60/03-123 uložená povinnosť vypratať byt v J. no na druhej strane, napriek vydaniu predbežného opatrenia o povinnosti žalobcu umožniť žalovanej užívať rodinný dom v J. žalovaná nemohla tento užívať, keďže žalobca jej v tom bránil. Za týchto okolností dospel k záveru, že pri pomeroch žalovanej, v ktorých sa v kritickom čase aj s maloletými deťmi ocitla, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby musela znášať povinnosť platenia nájomného. Výkon práv žalobcu, ktorým uplatnil voči žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia hodnotil ako priečiace sa dobrým mravom, z ktorého dôvodu žalobe ani v tejto časti nevyhovel. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra 2013 sp. zn. 8 Co 200/2012 na odvolanie žalobcu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu v J., že žalovaná byt užívala bez nájomnej zmluvy a teda plnenie prijímala bez právneho dôvodu a bez poskytovania náhrady. Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že takéto užívanie bytu zakladá na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie získané neplatením úhrady za užívanie bytu a správne ustálil aj výšku bezdôvodného obohatenia. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie dvoch rokov spätne do podania návrhu, ide o nárok premlčaný a na základe odporkyňou vznesenej námietky, ho nebolo možné priznať. Za správne, výsledkami vykonaného dokazovania spoľahlivo preukázané považoval skutkové zistenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalovaná v spornom byte bývala do júna 2007. Návrh žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od augusta 2007 do júla 2011 nebolo preto možné považovať za dôvodný. K odopretiu výkonu žalobcom uplatneného práva vo forme vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 8.9.2005 do júna 2007 pre rozpor s dobrými mravmi uviedol, že vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu bolo potrebné v prvom rade posúdiť realizáciu vlastníckeho práva žalobcu v rozhodnom období z hľadiska oprávnených záujmov žalovanej a ich dcér, odkázaných na bývanie v predmetnom byte, s ohľadom na všeobecne akceptovanú požiadavku dodržiavania elementárnych zásad slušnosti, ohľaduplnosti, vzájomnej úcty a tolerancie v blízkych príbuzenských (rodinných) vzťahoch. Plne sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že celkový postoj žalobcu a jeho správanie voči rodinným príslušníkom, plne odôvodňuje stratu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej (za obdobie od 8.9.2005 do júna 2007) pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa odvolacieho súdu žalobca zneužil odkázanosť žalovanej spolu s ich dcérami na bývanie v spornom byte po tom, ako sa v dôsledku narušenia vzťahov od neho (ešte počas trvania manželstva v roku 1994) z rodinného domu odsťahovala (dôvodom bolo agresívne správanie žalobcu a pretrvávajúce nezhody v manželstve, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 30.11.2005 č. k. 5C 60/03-123). V konaní preto bolo potrebné prihliadnuť na to, že žalobca sa na jednej strane domáhal vypratania bytu žalovanou, ktorý užívala bez právneho dôvodu a na druhej strane jej bránil v užívaní časti rodinného domu, ku ktorému jej prináležalo právo bývania. Žalobca tak hrubo zneužil svoje vlastnícke právo v čase manželskej krízy a rodinných problémov po odchode žalovanej s deťmi zo spoločnej domácnosti, a následne aj po rozvode manželstva účastníkov. Za stavu, že žalovaná nemala zabezpečené iné adekvátne bývanie, a tak by sa náhle ocitla bez bývania spolu s dvoma dcérami, nebolo možné vyhodnotiť konanie žalobcu inak, ako úmyselné zneužívanie nepriaznivej situácie žalovanej, keď v konaní nebolo ani preukázané, že by žalobca bol finančne odkázaný na príjmy z prenájmu predmetného bytu. Navyše v konaní vyšlo najavo, že žalobca bol aj výlučným vlastníkom garsónky na ul. I.. Z hľadiska dobrých mravov nemôže tiež obstáť žalobcom v konaní uplatňované bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného, nakoľko v prípade, ak by žalobca rešpektoval právo bývania žalovanej v rodinnom dome na G., ktoré jej patrilo aj po rozvode manželstva, jej náklady na bývanie by boli podstatne nižšie, ako ním požadované obvyklé nájomné v sume 497,91 eur mesačne. Ak preto súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne. Právne vec posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, § 107 ods. 1 OZ a § 3 ods. 1 OZ.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súdrozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že krajský súd rozsudok zdôvodnil nedostatočne, svojvoľne a nepresvedčivo, keďže sa nedostatočne vyporiadal „s rozporom s dobrými mravmi“, ktorý v danom prípade neexistuje. Vytýkal odvolaciemu súdu, že dôvody jeho rozsudku sú nelogické a jednostranne orientované v prospech žalovanej. Z dôvodov rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná si môže podľa konajúcich súdov voči nemu uplatňovať svoje peňažné nároky v súvislosti s nemožnosťou užívať rodinný dom (nárok jej nebol priznaný výlučne z dôvodu jeho nedostatočného preukázania), ale on si svoje nároky v súvislosti s užívaním jeho majetku uplatňovať už nemôže, lebo podľa svojvoľných záverov krajského súdu je v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa takto rozhodol bezdôvodne poskytovať, resp. odnímať ochranu jednému z účastníkov podľa vlastného výberu, hoci účastníci sú v rovnakej hmotnoprávnej situácii. Takýmto nepresvedčivým rozsudkom mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako neopodstatnene podané zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca zastúpený v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či jeho dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda ku dňu 25.11.2013.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O.s.p. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku. V preskúmavanej veci nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania podľa § 238 O.s.p., lebo odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a ani sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci, keďže dovolací súd v tejto veci nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejde ani potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov, proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z uvedených vád, ale nastáva až vtedy, akkonanie pred odvolacím súdom skutočne takouto vadou trpí.

Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia a to aj z hľadiska jeho presvedčivosti.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa, opísal dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu odvolania a ako sa k odvolaniu vyjadrila žalovaná. Dôvody jeho rozhodnutia obsahujú dôkladné vysvetlenie podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie so zameraním sa na prejednávaný prípad. V dôvodoch uviedol zásadné skutkové zistenia, z ktorých súd prvého stupňa správne vychádzal. Stručne sa vyjadril k správnosti záveru súdu prvého stupňa v otázke premlčania časti uplatneného nároku. Podrobne vysvetlil, prečo považoval za správny skutkový záver súdu prvého stupňa, že žalovaná byt v J. ulici užívala do júna 2007. V dôvodoch rozsudku podal výklad ustanovenia § 3 ods. 1 OZ so zameraním sa na otázku, kedy možno výkon práva subjektu označiť za priečiaci sa dobrým mravom. Bližšie vysvetlil, prečo v danej veci bolo potrebné podrobiť výkon vlastníckeho práva žalobcu testu, či išlo o výkon v súlade so všeobecne uznávanými zásadami v demokratickej spoločnosti alebo nie. Odvolací súd uviedol v dôvodoch rozsudku podstatné okolnosti, z ktorých vychádzal a akými úvahami sa pritom riadil, pričom hodnotil konkrétnu situáciu komplexne a to na oboch stranách sporu. V tomto smere neobstojí námietka dovolateľa, že žalovaná si môže podľa konajúcich súdov voči nemu uplatňovať svoje peňažné nároky v súvislosti s nemožnosťou užívať rodinný dom a on nie. Okresný súd totiž v súvislosti so započítaním pohľadávky uplatnenej žalovanou dospel k záveru, že predmetná pohľadávka je len fiktívnou škodou a preto tento nárok žalovanej považoval v celom rozsahu za nedôvodný, pričom odvolací súd sa s dôvodmi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil. Dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu o odmietnutí poskytnúť žalobcovi právnu ochranu výkonu práva vyplývajúceho z jeho vlastníctva k bytu pre rozpor s dobrými mravmi za riadne a vyčerpávajúco zdôvodnený a teda za presvedčivý. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bezpochyby dalo odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.

Žalobca neopodstatnene preto namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľ vady uvedené v týchto zákonnýchustanoveniach ani nenamietal.

V súvislosti s jeho námietkou, podľa ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.

Keďže v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu. Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali z odmeny jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.